Vízia rozpadu monarchie a osobitne Uhorska bola pre Maďarov doslova desivou. Znamenala okrem iného aj predstavu možnej definitívnej straty celého bohatého pamiatkového fondu Slovenska, sústredeného najmä v súvislosti s miléniovými oslavami v Budapešti i Ostrihome. Pritom zvážanie všetkého, čo malo umeleckú či inú hodnotu, na konci vojny kulminovalo. Odviezli aj všetko zariadenie Kremnickej mincovne. A dodnes takmer všetko tam aj ostalo. Nepomáhali výzvy, ani medzinárodné zmluvy a záväzky. Mnoho slovenských pamiatok už zrejme navždy ostane v Magyar Nemzeti Galéria v Budapešti či v Ostrihome. Naši súčasní politici možno o tom ani netušia… Popri množstve pamiatok si Maďarsko uzurpovalo aj mnoho z toho, čo patrí do slovenských dejín – naša chyba.

Károlyi poslal americkému prezidentovi Woodrovovi Wilsonovi nótu, aby do Uhorska poslali nestranných rozhodcov, ktorí by sa presvedčili, že Uhorsko bez Slovenska nemôže existovať. (A čo Slovensko bez Uhorska?) Ponúkali Slovákom autonómiu, ale vyskúšali aj možnosť pripojiť sa k „svetovej boľševickej revolúcii“, ktorá vypukla v Rusku v októbri 1917. Celonárodnú krízu vyriešil Károlyi prekvapujúcim spôsobom: ponúkol zostavenie vlády sociálnej demokracii, ktorá sa spojila s komunistami. 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád, keď z väzenia vypustili Bélu Kúna (Kohna), aby zorganizoval maďarskú Červenú armádu. No nešlo ani tak o boľševizmus, bol to posledný pokus o záchranu Veľkého Maďarska, červení maďarskí vojaci vyhlasovali: „My sme v prvom rade Maďari a až potom komunisti!“

Maďari v márnom úsilí obrátiť kormidlo dejín, obsadili tretinu Slovenska a 18. júna 1919 vyhlásili v Prešove Slovenskú republiku rád na čele s českým novinárom Antonínom Janouškom (doteraz má v Prešove ulicu!). Po troch týždňoch (5. júla 1919) sa Maďari stiahli a Kún utiekol do Ruska. Tam sa stal členom ruského Revolučného vojenského výboru a v priebehu poldruha roka vykúpal v krvi Krym čoby „katan Krymu“. Údajne má na svedomí stotisíc brutálne zavraždených bývalých bielych vojakov, ktorým bola udelená amnestia. V tejto súvislosti údajne existujú dokumenty, podľa ktorých iný maďarský revolucionár známy z roku 1956, Imre Nagy, bol jedným zo siedmich Maďarov, ktorí sa zúčastnili na poprave cárskej rodiny v pivnici Ipatijevského domu v Jekaterinburgu v roku 1918.

Počas maďarskej okupácie, i po nej zastrelili či obesili viacero národne uvedomelých Slovákov. Antona Prokopa z Detvy, ktorého meno používal ako pseudonym Imrich Kružliak. Zomrelo šesť členov rodiny mlynára Kmeťa v Lešti, roľník Andrej Tomko z Fintíc-Záhradného. Z Kokavy odvliekli do Rimavskej Soboty 19-ročnú Máriu Zdutovú a na miestnom cintoríne ju zabili spolu s ďalšími troma občanmi. V Leviciach zastrelili Maďari troch ľudí, v Prešove roľníka Andreja Tomáša z Tulčíka so synom. Medzi obete patrí aj kňaz František Majoch, ktorého zákerne zavraždili 9. augusta 1919 v obci Bertotovce pri Sabinove.

Vojna je vždy obrovskou ľudskou katastrofou, ale po tejto vojne ostala aj nepremožiteľná nenávisť. Reparácie, ktoré museli platiť porazení, boli symbolom potrestania, Nemecko sa považovalo za obeť do neba volajúceho bezprávia a rástla tam túžba po odplate. Ešte horšie to bolo a dodnes je s porazenými Maďarmi, ktorých „trianonská rana“ sa nezahojila ani po sto rokoch. Nevedeli (a nevedia) sa zmieriť so stratou Slovenska. S tým, čo sa stalo 4. júna 1920, v deň podpisu mierovú zmluvu s Maďarskom v paláci Veľký Trianon. Predtým Slovensko nebolo, po tom už malo svoje južné a Maďarsko severné hranice.

Albert Aponi, známy svojimi školskými zákonmi z roku 1907, bol na čele maďarskej delegácie. Po tom, čo sa v Budapešti ujali moci „červení“, požiadal o azyl v Malinove (Eberharte) na Slovensku, kam sa na člnku aj s manželkou preplavil 10. mája 1919. Po páde červených sa na jeseň 1919 Albert už ako 74-ročný vrátil do Budapešti a prevzal prípravu na mierové rokovania. Ideovo ovplyvňoval podklady v presvedčí, že „okrem maďarského národa v Uhorsku žije len pospolitý ľud, ktorému štát má dopomôcť, aby sa čím skôr stal súčasťou maďarského národa“. Išlo o 346 elaborátov do 4000 strán veľkého formátu so sto mapami a množstvom príloh, ktoré nazvali „Memoáre“. Držal sa pri tom slov admirála Horthyho, ktorý 16. novembra 1919 vtiahol do Budapešti na čele Lehárovej divízie s hudbou a v slávnostne reči povedal i toto: „Naučili sme sa, že ináč treba hovoriť pre šíry svet, a ináč treba robiť u nás doma.“

Hlavná maďarská argumentácia proti mierovej zmluve sa sústreďovala na dokazovanie historickej, geografickej, hospodárskej a duchovnej jednoty bývalého Uhorska. „Jestliže boli kedy na svete dva národy, oddané jeden druhému, so záujmami natoľko totožnými, sú to Slováci a Maďari.“ Memoáre chceli napríklad na základe národnostného zákona z roku 1868 dokazovať, že „také rozsiahle práva národnostné menšiny nemajú v žiadnom inom štáte ako v Uhorsku,“ pritom v realite zo 413 poslancov uhorského snemu bolo iba 5 národnostných poslancov. Maďari sa odvolávali na „tisícročnú existenciu maďarského štátu a národa,“ že po tisíc rokov bojovali „za západ i za svoju slobodu.“ Prisvojovali si zásluhy na záchrane Európy od tureckého a tatárskeho pustošenia. Vinu za prvú svetovú vojnu chceli zvaliť na iných, pričom napríklad po jej vypuknutí Aponi si vydýchol: „Konečne!“ No a všetky prírodné bohatstvá, „ktoré Maďari stratia,“ dostanú sa do rúk národov „menej kultúrnych, neschopných s nimi hospodáriť, čím utrpí nesmierne škody nielen Maďarsko, ale i celé ľudstvo.“ Veď napokon – aj rieky zo Slovenska stekajú do Dunaja. Člen našej delegácie Štefan Janšák to zhodnotil takto: „Nezmizla dosiaľ maďarská rafinovanosť, ich brutálna panovačnosť k slabším a nafúkle opovrženie voči tomu, čo oni klasifikujú za inferiórne.“

Bol tu však problém. Hlavnej maďarskej postave Albertovi chýbala – garderóba. Noviny Pesti Hírlap si ťažkali, že pán gróf si zabudol svoju garderóbu v Malinove a „zlí Česi,“ ktorí zapríčinili odtrhnutie Slovenska od Uhorska, mu garderóbu nechcú vydať. Napokon dvadsať zamestnancov poprednej krajčírskej firmy hlavného mesta ušili, čo bolo treba, aby gróf Albert mohol náležite reprezentovať v Paríži“. Ale garderóba mu bola napokon nanič. Keď 7. januára 1920 vzrastom vysokého Alberta uvítal na parížskej železničnej stanici postavou nevysoký plukovník Henry, ubytovali ho v malom hoteli a zakázali mu voľne sa pohybovať po Paríži. Následne už 18. januára maďarská delegácia odcestovala domov a Aponi 19. mája 1920 abdikoval a oznámil, že sa celá maďarská delegácia zrieka svojho mandátu pre úplný neúspech.

Z maďarskej strany nemal zmluvu kto podpísať. Napokon poverili dvoch – ministra verejných prác a sociálnej starostlivosti Ágostona Benárda a vyslanca Alfréda Drasche-Lázára, a tí s obrovskou nevôľou, ktorú hlasne dávali najavo, napokon podpísali mierovú dohodu. Na jej základe „im“ z Uhorska ubudlo 72 percent územia a 13 miliónov obyvateľov. Za Česko-Slovensko Trianonskú zmluvu podpísal okrem Beneša, ministra zahraničných vecí, Slovák Štefan Osuský, mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne. Až 4. júna 1920 vlastne vzniklo Česko-Slovensko (tak sa jeho názov uvádza v dokumentoch mierovej konferencie). Deň prijatia Martinskej deklarácie, 30. október 1918, by bol bez 4. júna 1920 len prázdnym dátumom. Veruže, patrí 4. jún do kalendára slovenských pamätných dní!

A ešte poznámka: Nie, nie sme národ, ktorý len plače nad zlým osudom, a ani tieto úvahy ho nemajú v tom utvrdiť. A ani rozhnevať ho so susedmi. Našim zámerom je naopak ukázať, že tento národ prežil, vstal z ničoty, z popola, a je schopný žiť a plniť svoje vážne poslanie v Európe tretieho tisícročia.

Marián Tkáč