70. výročie Bandungskej konferencie a jej posolstvo pre Európu

Radikálny potenciál konferencie sa stal jasným, keď vtedajší čínsky premiér Čou En-laj trval na tom, že “ázijské a africké krajiny, ktoré sa stavajú proti kolonializmu a bránia národnú nezávislosť, si o to viac cenia svoje vlastné národné práva”. Dôkaz toho, že to nebola prázdna rétorika boli aj Indonézski ekonómovia, ktorí už v Bandungu identifikovali, ako brettonwoodsky systém udržiava koloniálne vzťahy prostredníctvom menovej závislosti – čo bol poznatok, ktorý predchádzal dnešným diskusiám o de-dolarizácii.

Západné mocnosti si túto hrozbu inštinktívne uvedomovali. Britské archívy odhaľujú horúčkovité snahy zabrániť účasti Zlatého pobrežia (neskôr Ghany) a Singapuru, zatiaľ čo americkí diplomati pracovali na oslabení rezolúcií o hospodárskej suverenite. Neobávali sa komunizmu ako takého, ale perspektívy, že afroázijské krajiny vytvoria alternatívne finančné okruhy mimo kontroly dolára – presne to, čo dnes dosahuje BRICS+ prostredníctvom zúčtovania medzinárodného obchodu  v lokálnych menách a vznikom nových rozvojových bánk.

Európa teraz čelí svojmu vlastnému bandungskému momentu. Ospevovaná “strategická autonómia” EÚ je už teraz na smiech, kým jej dovoz energií je denominovaný v dolároch, jej obranný priemysel je závislý od amerických kompontentov a jej východní členovia sú považovaní za ekonomickú a politickú perifériu. Situácia Slovenska je bohužiaľ taktiež stelesnením tohto rozporu. Náš automobilový sektor, ktorý tvorí 12 % HDP, zostáva napojený na nemecké dodávateľské reťazce, ktoré sa samy napájajú na obchodné toky založené na dolároch, aj keď čínski giganti v oblasti batérií, ako napríklad CATL, vytvárajú výrobné centrá, ktoré fungujú na základe zmlúv denominovaných v jüanoch. Ale tichý vzostup nezápadných partnerstiev krajín Vyšehradskej skupiny ako maďarské emisie dlhopisov v RMB, repatriácia českého zlata a dohoda o voľnom obchode Srbska s Eurázijskou hospodárskou úniou naznačujú nevedomé kopírovanie stratégií z éry Bandungu na zníženie systémovej závislosti od Západu.

Súčasnosť sa však odlišuje tým, že finančná dekolonizácia si už nevyžaduje revolučnú rétoriku. Keď Západ zmrazil ruské dolárové rezervy, urobil to, čo všetky protesty a teórie nedokázali: ukázal svetu, že bez menovej nezávislosti ste iba figúrkou v cudzej hre. Čínsky cezhraničný medzibankový platobný systém (CIPS), indické obchodné mechanizmy v rupiách a dokonca aj údajný projekt “digitálneho eura” ECB reagujú na túto novú realitu. Malajzijský premiér Anwar Ibrahim sa nedávno opýtal prečo musíme byť závislí od dolára. A položil dôležitú otázku, pretože tá istá logika viedla egyptského Násira Arafata k vytvoreniu Organizácie solidarity afroázijských národov po konferencii v Bandungu.

Tragédiou pre (nielen) strednú však Európu je, že hoci si uvedomuje závislosť od dolára ako zraniteľnosť chýba jej bandungská kolektívna vízia. No ani Bandungská konferencia nedokázala udržať svoj ekonomický program, pretože postkoloniálne štáty nedokázali prekonať vnútorné rozpory a vybudovať alternatívne inštitúcie. Dnešná EÚ riskuje, že túto chybu zopakuje.

Keď si pripomíname výročie Bandungu, jeho skutočné posolstvo pre Európu spočíva v tom, že potvrdzuje, že suverenita v 21. storočí sa bude merať menovou a technologickou autonómiou. V záverečnom komuniké konferencie sa uvádza, že “kolonializmus vo všetkých jeho prejavoch je zlo, ktoré by sa malo urýchlene skoncovať”. Ale kolonializmus nespočíva len v územnej nadvláde, či v teritoriálnom imperializme. Schopnosť ovládať iné krajiny prostredníctvom ekonomiky a menovej politiky sú rovnaké neprávosti a prekážky pre sebavedomý a sebaurčujúci rozvoj. Je dôležité pochopiť, že stredoeurópska cesta vpred nemôže spočívať v rozhodovaní medzi Východom a Západom, ale v konečnom dokončení opustenej bandungskej revolúcie – tentoraz napríklad s finančnou infraštruktúrou, ktorá ju podrží.