Bratislava 25. novembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

Rozhovor s Vladimírom Mečiarom

Ekonomická situácia Českej a Slovenskej republiky na začiatku deväťdesiatych rokov bola dramaticky rozdielna. Zatiaľ čo Slovensko výrazne utrpelo rozpadom východných trhov a nezamestnanosť tu dosahovala dvojciferné čísla, v Čechách bola na úrovni dvoch percent. Česká strana začala Slovensko vnímať ako ekonomickú príťaž a rozhodla sa ukončiť transfery, ktorými federácia slovenskú ekonomiku dotovala. Zároveň ale nebola ochotná uvoľniť pravidlá riadenia spoločného štátu, ktoré Slovákom neumožňovali využiť vlastný ekonomický potenciál na to, aby sa z krízy dostali.

Slovensko sa v tom istom čase muselo vysporiadať s výzvami v podobe konverzie zbrojného priemyslu a dostavbou Vodného diela v Gabčíkove, ktoré sa dostalo pod enormný medzinárodný tlak. „Rozhodnutie o prehradení bolo moje osobné a bolo vykonané mojou vládou,“ vyhlásil v exkluzívnom rozhovore pre TASR trojnásobný slovenský expremiér Vladimír Mečiar.

-V roku 1989 aj na Slovensku prebehla Nežná revolúcia. Sám ste boli členom Verejnosti proti násiliu (VPN) a jedným z protagonistov politického diania hneď v prvých mesiacoch existencie demokratického Československa. Hoci v tom čase bola prioritnou otázka demokracie, veľmi rýchlo sa dostali na stôl aj štátoprávne otázky. Ako ste túto tému v tom čase vnímali vy?-

Aj v rámci  spoločnosti, ktorá sa nazývala socialistická, bolo obrovské množstvo názorov, záujmov, skupín, pohybov, to nebol jeden smer, jeden pohyb, z ktorého vyšla VPN. VPN bolo občianske hnutie pozbieraných skupín a záujmov. Logicky tam boli aj ľudia, ktorí sa vracali k roku 1968, kedy bola prijatá ústava československej federácie, ktorá sa vlastne nenaplnila, aj ľudia, ktorí sa vracali k názorom ešte z obdobia Slovenského štátu. To všetko sa vykvasilo.

-Ako sa vyvíjali požiadavky členov VPN?-

Prvé požiadavky boli demokratické, ale nešli za rámec socialistických ekonomických a spoločenských štruktúr. Rušili síce vedúcu úlohu strany, ale ďalej nešli. Pokiaľ išlo o otázky súvisiace s národným pohybom, federatívna ústava z roku 1968 sa nenaplnila, namiesto federatívneho ostal unitárny štát a ústavy republík sa vôbec neprijali. Keď som v januári 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra, prišiel som do parlamentu s obnovou slovenského znaku, vlajky a hymny. Nešiel som do zákona o jazyku, čo mi mnohí vytýkali. Ale to by znamenalo postaviť proti sebe Slovákov a maďarskú menšinu, čo by bolo netaktické v dobe, keď sa už pomaly pripravoval súboj s českou stranou.

-Vznikla aj Slovenská národná strana (SNS)…-

Voľby v roku 1990 prebehli bez toho, že by SNS získala veľký význam, alebo heslá, ktoré hlásala. Ona v podstate vznikla pri mariáši. Učitelia, ktorí učili vo vtedajšej odborárskej škole rozmýšľali, že by bolo dobré založiť nejakú stranu, tak sa vrátili k tejto myšlienke.

-Kedy sa začala „slovenská otázka“ reálne riešiť?-

Už pri stanovovaní programu vlády v roku 1990 a rokovaní s Mariánom Čalfom a Václavom Havlom sme si s Jánom Čarnogurským dali podmienku, že sa v programovom vyhlásení vlády dostanú vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi na veľmi významné miesto. A že to je naša podmienka vstupu do federálnej vlády. Tá bola prijatá. Čo nečakali bolo, že s tým slovenská strana vyjde tak rýchlo a že to bude myslieť vážne. Pokiaľ išlo o otázky zmien, ktoré nastali po roku 1990, súviseli s tým, že sme chceli demokraciu. Ale povedali sme: Je možná demokracia bez demokratizácie verejnej správy? Tá bola predsa postavená na komunistickom modeli. A keď sme sa proti tomuto modelu postavili, dostali sme sa do zrážky so všetkými chartistami, ktorí sa medzitým dostali do funkcií. Prevzali model a chceli ho udržať. A akýkoľvek krok voči tomuto modelu, keď už boli v pozíciách, chápali ako útok na federáciu. Preto aj otázky úpravy vnútorných pomerov medzi Čechmi a Slovákmi, ktoré vrcholili „pozachrbtovým“ rokovaním Fedora Gála a Františka Mikloška s českou stranou – ktoré skončilo krachom – viedli k tomu, že napätie narástlo, ale podstata sa nevyriešila. Demokratizácia systému nebola. Požiadavky českej strany tiež boli rôzne a niekedy išli až do extrémizmu. Napríklad, že Slováci mali tvoriť jednu tretinu obyvateľstva, žiaden národ, žiadne národné inštitúcie, žiadna republika…

-Kto reprezentoval tento názor?-

Tieto názory išli z Pražského hradu.

-Od Havla?-

Z jeho okruhu. A chytila ich aj časť poslancov okolo Jana Kalvodu z Občianskodemokratickej aliancie a ďalších, ktorí potom stavali otázku veľmi radikálne. Mal to byť unitárny štát postavený na týchto princípoch. Žiadna Snemovňa národov a podobne. Okrem toho, v celej Európe bol vtedy konfliktný pohyb, bola to kríza stalinského usporiadania národnostných vzťahov. Nový model bolo treba vytvoriť a rozprávať o ňom. A nebola chuť o ňom rozprávať.

-Historik Milan Zemko pre TASR uviedol, že Slovensko v prvých troch rokoch deväťdesiatych rokov prišlo o všetok ekonomický potenciál, ktorý si vo federácii vybudovalo v rokoch osemdesiatych…-

Ekonomické zmeny postihli podstatne viac Slovensko, ako Českú republiku, ktorá bola aj inštitucionálne vybavená. Okrem toho, pri federálnom riadení sa uvažovalo s útlmom niektorých odvetví na Slovensku. Museli sme utlmiť baníctvo, výstavbu v energetike, utlmiť zbrojársky priemysel, utlmiť všetky investičné programy v oblasti dopravy. Museli sme ísť do útlmu aj v niektorých fabrikách. Napríklad v hutníctve bola zastavená hlinikáreň v Žiari nad Hronom, ohrozené zliatinové závody na Orave, zmenšená kapacita Východoslovenských železiarní, s ktorou sa uvažovalo podvýrobné množstvo, čiže by boli zanikli. A federácia sa pritom rozhodla, že nám nedá nič. Okruh verejných financií medzi slovenskou a federálnou vládou bol predmetom nezhody od roku 1990, pričom u nás to nebola otázka nacionalizmu, ale snaha dať ľuďom prácu.

-Prečo federálna vláda presadzovala na Slovensku politiku útlmu? Bola to ekonomická nevyhnutnosť, alebo nekompetentnosť federálnych ministrov?-

Vtedy neexistovala štatistika ekonomickej výkonnosti Slovenska. Po roku 1968 sa síce vytvorili vlády republík, ale nemali ani také kompetencie, ako teraz krajské úrady. Moja téza už v roku 1990 bola, že dobre, môžeme to postaviť na trhové mechanizmy, ale v takom prípade plyn ide cez územie Slovenska a Česi by nám za tranzit mali platiť.

-Ako reagovali?-

Pobúrením. Že či to chcem rozdeliť. Vraj plyn sa rozdeliť nedá, tvrdili mi na federálnej vláde. Druhé, čo sme povedali, bolo, že bude musieť prísť k prerozdeleniu riadenia odvetví. Chceme odvetvia, ktoré sú na Slovensku komplexne prevziať, aby ich príjmy boli príjmami Slovenska. Začali sme doplácať na neochotu riešiť mnohé problémy v zahraničnom obchode. Napríklad som bol v Moskve a dohodol som platby za nezaplatený tovar pre Obuv Partizánske. Platby všetky do Československa prišli, ale ostali v Českej republike. Museli sme si aj vyjasniť otázku bezpečnosti Slovenska, keďže armáda bola posunutá na západ, otázku policajných systémov, lebo všetky archívy boli v Prahe. Museli sme si vyjasniť otázky vzťahov k vonkajšiemu svetu.

-Veľkou ekonomickou výzvou Slovenska po roku 1989 bolo aj Gabčíkovo. Zhodou okolností, aj k tomuto projektu mala federálna vláda, ktorá ho spočiatku financovala, rozpačitý postoj a presadili ho skôr slovenské vlády…-

Postoj maďarskej strany bol veľmi komplikovaný. Naše rokovania viedli k tomu, že urýchlime výstavbu, ktorá je spoločným záujmom a budú investovať aj Maďari, aj Slováci. S tým, že časť Nagymaros bola komplet objednaná u rakúskych firiem a musím povedať, že Maďari ju komplet aj zaplatili, hoci Rakúšania nič nepostavili. V roku 1991 dochádza v Maďarsku k zmene politických pomerov, považujú sústavu vodných diel za pomník socializmu a maďarská vláda rozhodla, že nebude pokračovať. Moja vtedajšia vláda prijala návrh ministra Viliama Oberhausera, že sa vybuduje kanál, ktorý nakoniec aj dnes stojí…

-„Variant C“?-

Áno. S tým, aby sa jednak zachránili investované hodnoty a jednak je tu niečo, o čom sa dnes nehovorí. Bolo výhodnejšie riešiť dielo skôr, ako sa Slovensko osamostatní. Zvolal som poradu do Starej Ľubovne, tam som rozdal úlohy a rozhodol, že vodné dielo Gabčíkovo bude prehradené a dokončené. Bolo to moje osobné rozhodnutie. Využili sme, a to treba povedať, aj krytie federácie. Partnerom Maďarska bolo Československo. Úloha pre ministrov vo federálnej vláde bola vydržať päť dní a nedovoliť prijať uznesenie federálnej vláde (posledných päť dní pred prehradením Dunaja, pozn. TASR). To uznesenie by bolo o zastavení. Bol to tlak všetkých krajín Európskej únie a najmä Maďarska, ktoré hrozilo až konfliktom. Dokonca aj predseda federálnej vlády Jan Stráský mi povedal, že ak vypukne vojna, je to len medzi Maďarskom a nami, nech nečakáme, že Česi budú za nás bojovať. Boli aj z našej strany podniknuté kroky, aby sa nič také nestalo. Rokovania v zahraničí boli veľmi ťažké. Ale rozhodnutie o prehradení bolo moje osobné a bolo vykonané mojou vládou.

-Ján Čarnogurský to vidí inak. Hovorí, že v zázname z rokovania vašej vlády približne týždeň pred prehradením Dunaja sa uvádza, že sa práce majú zastaviť. Akurát, že vláda neprijala žiadne nové uznesenie, takže práce pokračovali podľa starého uznesenia, ktoré prijala ešte Čarnogurského vláda…-

Nemohol to nájsť v žiadnom zázname, lebo všetky záznamy mám ja. Ak by chcel mať autentický záznam, musel by sa opýtať mňa, ja som ich niekoľko rokov ukrýval na rôznych miestach. Ale celé rokovanie neprebehlo vo vláde, prebehlo mimo vlády. Medzi ministrom zahraničných vecí Milanom Kňažkom, bolo mu povedané, čo má urobiť, Jozefom Moravčíkom, členmi federálnej vlády, ktorí mali svoje zadanie, aby neboli v dosahu. Ja som na svojom sekretariáte v Bratislave urobil spojenie a zmizol som z Bratislavy. Hoci som vykonával svoju funkciu, aj s Maďarmi som rokoval, nebol som v dosahu federálnej vlády, aby mi nemohli tlmočiť rozkaz zastaviť práce. Rada obrany sa nemohla zísť kvôli mojej neúčasti a tiež nemohla prijať uznesenie. A keď už bol Dunaj prehradený, tlak opadol. Ale celý tlak predtým smeroval na Prahu a viedol k tomu, že nakoniec v Prahe povedali: Nechceme mať s Maďarmi konflikt, zoberte si celé vodné dielo. Takže nakoniec to dopadlo dobre. Bolo treba vydržať a prehradiť to, vydržať medzinárodný tlak a prijať rozhodnutie o technickom riešení.

-Popri všetkých týchto komplikovaných ekonomických otázkach sa v priebehu prvých troch deväťdesiatych rokov pomerne rýchlo vyvíjala aj otázka budúcnosti federácie. VPN, ktorej ste boli členom, sa rozpadla okrem iných aj na tejto otázke. Vy ste vytvorili HZDS… S akými predstavami vstupovalo toto hnutie do rokovaní o štátnosti?-

V rokovaniach s českou stranou, kde sa riešilo ekonomické pozadie, sme mali úplne nevyhovujúce postavenie. U nás nezamestnanosť dosahovala štrnásť – šestnásť percent, u nich dve percentá. To boli neporovnateľné veci. V Českej republike boli zdroje, aj vytvorené Slovenskom, u nás neboli. Keď sme ako VPN začali kroky na vyrovnanie postavenia republík, bol Fedor Gál na mojej strane. Keď sme ale potom začali rokovať v Prahe a ukázalo sa, že to takto vážne myslím, došlo k dôverným rokovaniam medzi Havlom, Gálom, Mikloškom a ďalšími, kde došlo k dohode, že ma v slovenskej vláde zlikvidujú. Réžiu mal vtedy Havel, bol vtedy na bratislavskom hrade a dozeral, ako to prebehne. Fedor Gál nás vtedy zradil. Ale VPN bolo vo vnútri rozdelené už dávno pred tým, ako vzniklo HZDS. Bol to spor miestnych častí, centrály… My sme ako vláda patrili pod politické vedenie Petra Zajaca, ktorý nemal tušenie o tom, čo sa vo vláde robí. A dával nám záväzné pokyny, čo máme robiť. Uznesením VPN mi zakázali akékoľvek práce na slovenskej ústave. Vyvolávali vnútorný rozkol, ktorý nakoniec skončil rozpadom a zánikom VPN. Ale táto frakcia, čo vtedy zradila ekonomické, národné, aj sociálne záujmy Slovákov, má dnes najväčšiu publicitu. Vyjadrujú sa k morálnym otázkam, ale veď to bolo totálne morálne, aj politické zlyhanie. Preto sa s týmito ľuďmi ani nerozprávam. Dokonca som sa vtedy vyjadril, že prostitútky predávajú len telo, oni zradili viac. Pokiaľ išlo o československú otázku, pri rozhovoroch v Prahe nám dokonca Havel hovoril o možnosti prezidentského štátu. Dokonca v roku 1990 poslal nejaký list, kde sa o tom radil.

-Prezidentský štát? Predstavoval si to napríklad po vzore Francúzska?-

Ako USA. Ten typ moci. Boli rôzne diskusie. Potom prišlo na to, ako by sa mali vzťahy usporiadať. Čalfa hovoril, že by mala vzniknúť jedna trojústava, ktorá by bola naraz prijatá Slovenskou národnou radou, Českou národnou radou a Federálnym zhromaždením. Ja som hovoril, že najprv by mali vzniknúť dve ústavy republík a tie rozhodnú, čo bude spoločné, federálne. Že my neodmietame koncepciu, že niečo spoločné bude. Ale, že najprv zoberieme všetko do rúk a potom rozhodneme, čo má byť spoločné.

-Teda konfederatívny princíp…-

Áno, bol to tento princíp. A bol k tomu blízko aj Petr Pithart až do doby, kým ho kvôli tomu nechceli odvolať. Tretí princíp, o ktorom sa hovorilo, bol princíp zmluvy Českej a Slovenskej republiky, ktorou sa zakladá federácia. Kde v podstate (Ján Čarnogurský, ktorý tento model zastával, pozn. TASR) národný princíp zlikvidoval. A navrhol také kompetencie pre federálne otázky, že sme to brali ako zradu. Vtedy sa naše vzťahy absolútne narušili, do tej doby sme po sebe štekali, ale nehrýzli. Pokiaľ ide o neskoršie riešenie, Česká republika sa pripravila na to, že ak by ju mali Slováci zaťažovať a oni by to mali platiť, že by bolo lepšie sa rozdeliť. A rozdelenie prichádzalo do úvahy jednostrannými krokmi v Českej republike pri vyvolaní nejakej revolty na Slovensku. Preto moje pôsobenie v roku 1992 smerovalo k tomu, aby som tento vývoj nedopustil. Václav Klaus o tom vedel viac. Existovali tajné dokumenty českej vlády o príprave na rozdelenie a jednostranný rozpad Československa.

-Odkedy takto uvažovali?-

V roku 1991 a 1992. Tie dokumenty boli tri, boli tri rôzne projekty. Ja som získal poznatky od pána Šabatu a získal som aj ten projekt. Doteraz som mlčal, kto to bol, ale aj je nebohý, aj mu treba za to poďakovať. Hovoril, že sme žili toľko rokov spolu a nepodvádzali sme sa, je nepraktické, ak to robíme teraz. Začali tam (V Českej republike, pozn. TASR) kroky, už sme vedeli, že sa pripravuje rozdelenie meny, že sa vytvárajú zásoby strategických surovín a materiálov.

-Už boli medializované informácie, podľa ktorých česká strana pripravovala tlač kolkov na české koruny hlboko v časoch, keď sa oficiálne ešte diskutovalo o tom, akú podobu bude mať budúca federácia…-

Vedeli sme o tom. Musím tiež povedať, že v roku 1992 Havel zistil, že prestrelil. Preto mi pred voľbami navrhol, aby som sa stal predsedom slovenskej vlády a vymenil Čarnogurského.

-Vedel by to urobiť?-

Samozrejme. Mohol som s tým súhlasiť, ale boli s tým spojené ďalšie podmienky, ktoré som neprijal. Počkali sme na voľby. Pokiaľ išlo o rokovania, vedel som o zámeroch českej strany, neinformoval som o nich, ale vychádzal som z nich. Preto sa texty ústavy pripravovali už pred rokom 1992, preto sme hľadali nejaké projekty, či vôbec sme schopní samostatne žiť. Keby nám zastavili tok peňazí a slovenská ekonomika sa zrúti, ako by sme to riešili. Tiež sme hľadali niekoho, kto by nám rýchlo vyrobil kolky, ako by sme udržali menu. Keď sme išli na rokovanie s českou stranou po voľbách v roku 1992, po ceste ma zastavil ešte pán Šabata a pozval k sebe do bytu. Tlmočil mi odkaz Václava Havla, aby som vôbec nerokoval s Klausom, ale prišiel na rokovanie s ním a rokoval len s ním (Havlom, pozn. TASR).

-V roku 1992 boli kľúčové rokovania medzi vami a Klausom o rozdelení federácie. Hovorí sa, že na našej strane boli najväčšími zástancami rozdelenia pán bývalý prezident Kováč a Augustín Marián Húska. Hovorí sa, že Klaus bol na rozhovory pripravený lepšie a vy ste boli skôr v defenzívnej pozícii… Ako ste vtedy vnímali svoju úlohu a svoje možnosti?-

Po prvé, zišli sme sa s pánom Klausom, ale chýbal tam tretí hráč, Václav Havel. Najprv sme sa museli dohodnúť, ako sa budeme správať k tretiemu hráčovi. Po druhé, museli sme sa dohodnúť, aké sú naše strategické záujmy, dokedy sme schopní spolu vydržať, lebo federálne štruktúry už v podstate prestali pracovať. Už sa to akosi samočinne rozpadalo, dokonca česká verejná mienka bola v máji naklonená väčšinou za osamostatnenie. Pokiaľ išlo o slovenskú delegáciu, musím povedať, že došlo k rozkolu na prvom rokovaní. My sme sa s Václavom Klausom odobrali na rozhovor medzi štyrmi očami, kde sme sa museli dohodnúť o treťom hráčovi a kde sú vlastne naše mantinely. Kým sme my rokovali, došlo k stretnutiu podpredsedov, pri ktorom Michal Kováč oznámil, že je za model usporiadania vzťahov v Československu na obchodno – obrannom princípe.

-Čo tým myslel?-

Nikdy to nedefinoval, nikdy sme sa o tom nerozprávali. Vystúpil s týmto návrhom a Česi mu povedali, že ak toto chceme, tak môžeme skončiť. Húska sa k tomu pripojil s tým, že môžeme skončiť ešte dnes. Keď sme sa s Klausom vrátili, našli sme už delegácie oddelené od seba, odmietali spolu rokovať s tým, že dnes to rozdelíme. Tak sme si museli sadnúť za stôl a ja som musel byť ten, ktorý povedal: žiadne jednostranné kroky nebudú. Slovenskú delegáciu som aj pred Čechmi vyzval, aby nerozprávali, o čom sme neboli predtým dohodnutí. A českej strane som povedal, že žiadne jednostranné a unáhlené kroky nebudú prijaté. Bude to proces, pri ktorom budeme spolu rokovať. Ten proces bude mať politickú fázu, môže prebehnúť aj referendum, ale musíme sa na tom dohodnúť. Trvalo skoro do pol tretej rána, kým sa tieto dve strany zmierili a akceptovali moje návrhy. Lebo česká strana zareagovala veľmi radikálne s tým, že oni majú mandát od občanov a môžu republiku rozdeliť aj hneď. Samozrejme, také jednostranné rozdelenie by pre nás znamenalo, že nič nie je pripravené, nič nie je dohodnuté…

-Živelné rozdelenie by asi prinieslo veľké škody…-

…chaos. Absolútny chaos a nenávratné škody pre obidva štáty. Preto sme sa s Klausom dohodli, že nebudeme riešiť len, čo s federáciou, ale prioritná bude otázka vzťahov Čechov a Slovákov. Urobili sme model, uzatvorili zmluvy medzi českou a slovenskou vládou, 28 dohôd. Dnes každý hovorí, že naše vzťahy sú najlepšie, aké kedy boli, ale nikto nehovorí o tom, kto ich konštruoval. To sme predsa boli my dvaja, to neboli tí, čo prišli po nás. Tí prišli do hotového. Rokovali sme aj o tom, ako vyriešiť vonkajšie súvislosti. Československo malo istý kredit, bolo členom medzinárodných organizácií. Jednostranné rozdelenie by nás dostalo do situácie, že by nás museli všade znova prijímať. Preto sme už v roku 1992 riešili túto otázku tak, že sme sa v Londýne pod vedením Johna Majora zúčastnili porady s vedením Európskej únie, ktoré za predpokladu, že skončíme mierovou cestou, vyjadrilo ochotu uznať Čechov a Slovákov ako nástupnícke štáty do všetkých zmluvných záväzkov. A druhý bod bol, že sa bude k obidvom republikám správať rovnako. To potom platilo až do doby, kým Madeleine Albrightová nerozhodla o NATO. Tá bola naladená inak. Musím povedať, že vtedy armáda a spravodajské zložky mali iné názory ako pani Albrightová, ktorá ma považovala za príčinu rozpadu.

-Bola presvedčená, že rozpad Československa ste spôsobili vy?-

Áno. Museli sme si potom vysporiadať aj vzťahy s Havlom, kde česká strana povedala, že pre nich je neprijateľné, aby nepodporili Havla na funkciu (federálneho, pozn. TASR) prezidenta. Že jeho sila je taká veľká, ako sila jednej politickej strany. Pre chyby, ktoré urobil do roku 1992 som oznámil, že pre Slovensko je neprijateľné, aby bol ďalej prezident. Preto sme povedali, že sú vzťahy, ktoré sú nemenné a sú vzťahy, ktoré sú v zátvorke. O tých sa môžeme rozprávať. A Havla sme dali do zátvorky. V roku 1992 ma pozval na rokovania na pražský hrad. Keď som tam bol v roku 1991, bol som z hradu skoro vyhodený. V roku 1992 ma na schodoch čakal jeho tajomník a medzi štyrmi očami mi povedal, že si môžem žiadať čokoľvek, že mi to odkazuje Havel a všetko mi bude splnené. Opýtal som sa, či si môžem pýtať aj veľa. Povedal, že čokoľvek. A keď sme už boli na poslednom schode, tak sa opýtal „co to chci, aby to mohl sdělit panu Havlovi“. Odpovedal som: Chcem jeho hlavu. Preto aj naše prvé rokovanie po voľbách bolo veľmi zložité. Zaviazali sme sa čestným slovom, že obsah toho rozhovoru nezverejníme. Aj keď je mŕtvy, cítim sa stále týmto slovom do istej miery viazaný. Ale počul tam veci, ktoré nikdy od nikoho nepočul. Taká perlička: pri tom rokovaní mu padla cigareta na zem. Tak sa mu triasli ruky, že ju nemohol zodvihnúť. Nebol som ochotný mu pomôcť tú cigaretu zdvihnúť.

-Nemohol sa od nej chytiť koberec?-

Nie, nebola ešte ani zapálená. Vypadla mu z rúk už pri zdravení, ako sme si sadli. Povedal, že počul, že chcem, aby nebol prezident. Odpovedal som, že to počul správne.

-Hoci vývoj roku 1992 jasne smeroval k rozdeleniu, ešte v októbri vznikla na poslednú chvíľu zaujímavá komplikácia, keď sa sociálne-demokraticky orientovaní poslanci okolo Miloša Zemana dohodli s časťou poslancov za HZDS a vo FZ zablokovali zákon o rozdelení federácie. Schválený bol až o niekoľko dní…-

Musím povedať, že táto legenda nie je pravdivá. Ja som neskôr šetril, z čoho to vlastne vzniklo. Celá epizóda je postavená na jednej, s prepáčením, „hajzľovej“ príhode, lebo sa udiala na WC Federálneho zhromaždenia. Poslanec českej sociálnej demokracie a niekto zo Slovenska tam boli na malej potrebe a poslanec ODS na veľkej. Počul, ako sa Slovák s Čechom, identifikoval ho ako sociálnodemokratického poslanca, dohovára o tom, že už je najvyšší čas, aby sme vykrútili tejto vláde a ODS-ke krk. Mohli sme vtedy vytvoriť väčšinu aj so sociálnymi demokratmi. Vrátil sa do klubu a bolo zablokované celé rokovanie, kým sme sa ťažko nedopracovali k tomu, od koho tá informácia pochádza, či je preukázané, že to bol slovenský poslanec. A nevedeli sme FZ dostať za rokovací stôl. Slovenská strana tiež priznala, že nám chýbajú tri hlasy. Nikto nám ich nechcel dať, museli sme ich získať sami, lebo Strana demokratickej ľavice bola vtedy proti rozdeleniu.

-Kto bol vtedy podľa vás úprimne za zachovanie Československa na českej strane?-

Na českej strane okrem komunistov nebol subjekt za pokračovanie Československa. Tí boli za mnou, Jirko Svoboda a niektorí ľudia, dokonca s tým, že sa aj časť sociálnej demokracie prikláňa k tomu, aby som sa stal federálnym prezidentom. A tým, že sa veci vyriešia. To som, samozrejme, nemohol prijať.