Svätý Onesim, biskup, apoštol a mučeník

Bratislava 19. marca 2017 (HSP/Foto:Internet)

Za čias svätých apoštolov žil v meste Kolosách boháč menom Filemon, ktorého svätý Pavol na kresťanskú vieru obrátil. Zámožní ľudia v tom čase miesto sluhov držali otrokov. Títo otroci nedostávali žiadnej mzdy, boli vlastníctvom svojich pánov, ktorí nakladali s nimi podľa ľúbosti, kupovali a predávali ich po jarmokoch, ako by boli nerozumné stvorenia.

Bohatý Filemon mal tiež takéhoto otroka, menom Onesim, ktorý však bol ničomný, okrádal pána svojho a napokon mu utiekol. I prišiel na svojom úteku do Ríma a stretol tu svätého Pavla apoštola. Tento apoštol, ktorý obracal národy, zmiloval sa nad týmto hriešnikom, a vyučoval úbohého Onesima v náboženstve kresťanskom, a keď ho vyučil, pokrstil ho. Na to ho poslal späť k Filemonovi s listom, v ktorom sa zaňho prihováral. V tomto liste, ktorý medzi spismi nového zákona doposiaľ sa nachádza, stojí písané takto:

„Prosím ťa za syna svojho Onesima, ktorého som v zajatí svojom splodil (v Kristu) a teraz odosielam naspäť. Prijmi ho, to je srdce moje. Bol by som ho rád pri sebe podržal, aby mi posluhoval v mene tvojom v zajatí pre evanjelium. Avšak bez tvojho dovolenia som to učiniť nechcel, aby tvoje dobrodenie nebolo vynútené, lež dobrovoľné. Ak si mi priaznivý, prijmi ho zase ako mňa, ak ti v niečom je dlžný, pripočítaj to na môj účet. Ja, Pavol, podpísal som to vlastnou rukou, ja to zaplatím, nechcem povedať, že ty sám mne dlžen si. Áno, brat, toho by som rád na tebe vymohol v Kristu, poteš srdce moje v Kristu. Dôverujúc v poslušnosť tvoju, napísal som to tebe, viem, učiníš ešte viacej, než čo hovorím.“

O čo Pavol prosil a čo si prial, to učinil Filemon. Keď neverný pred tým otrok Onesim s listom apoštolovým do Kolos sa navrátil, bývalý pán jeho nepotrestal ho, lež prepustil z otroctva a zase k Pavlovi do Ríma poslal, aby ho, ktorý vtedy už 63 roky starý a vo väzení bol, obsluhoval. Z neverného otroka stal sa Onesim milosťou a učením Ježiša Krista verným, spoľahlivým kresťanom, tak že ho svätý Pavol vysvätil za diakona, ku ktorému úradu apoštolovia len najlepších a najpobožnejších kresťanov volievali. Keď svätý Pavol napísal list ku Kolosanom, opäť poslal s ním Onesima, aby ho odovzdal. Niektoré správy o ďalšom živote Onesima dokladajú, že bol poslaný do Španielska, aby tam sväté evanjelium ohlasoval, Keď sa bol zase do Ázie navrátil, bol vraj za biskupa v Efeze vysvätený, kde pred tým biskupom bol Timotej. Konečne vraj čo horlivého biskupa odviedli ho do Ríma a ukameňovali.

Podivná to vec, ako ľudia, ktorí sa kresťanmi nazývajú, inými pohŕdať môžu preto, že sú chudobní, z nízkeho rodu, alebo hriešnici. Spasiteľ náš Ježiš Kristus bol natoľko chudobný, že povedal:

„Líšky majú diery svoje, vtáci svoje hniezda, Syn človeka ale nemá, kam by položil hlavu svoju.“

Na inom mieste (Fil. 2) je tiež písané o ňom:

„On sám seba zmaril, a podobu služobníka na seba prijal.“

Kto svojím blížnym pohŕda preto, že nemá peňazí, alebo krásnych šiat, nemá vlastného domu, alebo že pracovať musí, aby si mozoľmi vyrobil na denný chlebíček, ten nemá v sebe ani iskierky ducha Kristovho. Mnohí so psom, alebo vtákom sa maznajú a ako náhle ale vkročí nejaký nepohodlný človek do izby, osopia sa naň, sťa by bol nerozumný tvor. Takémuto hriešnikovi bude to kedysi niečo hrozného, keď uvidí, ako mnohý úbohý čeľadník povýšený a mnohý boháč ponížený bude, alebo keď sám príde už tu na svete do takej biedy, že bude musieť žobrať u toho, ktorý bol predtým sluhom jeho, ako bohatý roztopašník žobral u chudobného Lazara o kvapku vody. Rovno tak zlomyseľné, ba v mnohom ohľade ešte zlomyseľnejšie je, blížnym pohŕdať, alebo ho odsudzovať preto, že hriešny je. Veď nevieš, čo z neho a ešte čo z teba bude. Ty môžeš upadnúť do ešte väčších hriechov, on ale môže sa obrátiť a stať sa svätým. Jeden z apoštolov zúfal a obesil sa, vrah ale na kríži visiaci prišiel so Spasiteľom do raja. Ak niekto ťažko zhrešil, modli sa zaň a usiluj sa späť priviesť ho k Bohu, to je skutok v pravde kresťanský, lebo Kristus na svete nič iného nečinil, než hľadal a naspäť vodil, čo bolo stratené. V starobylosti najobyčajnejšie stvorenie bol otrok, a bol nad to otrok, ktorý kradol a utiekol. A hľa! predsa sa Boh zaujal zaň a povýšil ho k tomu, čo bolo na svete najvyššieho. On obrátil sa, stal sa kresťanom, diakonom, biskupom, mučeníkom a svätým. Lebo Pavol a Filemon ducha Božieho v sebe nosili, Duch svätý vyvolil si ich za nástroje tých milostí, ktorými Onesima obdarovať chcel. A to je to najšľachetnejšie chovanie, keď niekto vo vysokom stave chová sa ako Boh, k opovrhnutým a skazeným ľuďom blahosklonne sa znižujúc a milosrdenstvo im preukazujúc. Hriešnika z hriešneho života vyrvať, neuvedomelého poučiť a vzdelať, dušu od sveta odstrčenú povzbudiť, nízkym rodom a stavom nepohŕdať, lež láskavo a prívetivo s nimi zaobchádzať, to znamená Bohu podobným byť, ktorý ponižuje sa k nízkym, knôtu tlejúceho neuhasí, trstiny nalomenej neodlomí. Toto vidíme na všetkých svätých, hoc aj boli pred svetom v stave vysokom, predsa boli vždy prívetiví a blahosklonní k chudobným, opovrhnutým a hriešnikom. Kto však vo svojej namyslenosti domnieva sa, že roľník, sluha, nemocný, sú mu o mnoho odpornejší, než by ich za sebe rovných pokladal, ten nemá ducha Kristovho, lež ducha satanovho, ducha onoho anjela, ktorý skrze pýchu stal sa diablom. Čí duch však v tebe prebýva, tomu napokon odkázaný a tomu patriť budeš.

Karol Jerguš