Sedem svätých zakladateľov rádu Servitov

Svet 5. februára 2017 (HSP/Foto:Wikipédia)

Serviti, znamená sluhovia, a síce sluhovia Panny Márie, nazývali a nazývajú sa údmi toho rádu, ktorý povstal v diecéze Florentskej v prvej polovici trinásteho storočia, rýchlo po celej cirkvi sa šíril, v mnoho miliónoch ľudí úctu k Bohorodičke vzbudil a doposiaľ kvitne

Bolo to 15. augusta roku 1233, na slávnosť Nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie, chrámy mesta Florencie preplnené boli nábožnými ctiteľmi Panny Márie, kráľovnej nebeskej, jeden chrám však krásneho tohto mesta Talianskeho zavieral tohto dňa v sebe, medzi početnými jej ctiteľmi, zvlášť sedem mužov, v ich  hrudiach plápolala zvláštna detinská úcta k Matke Panne. Boli to vážni mešťania Florencie, ktorých mená znejú nasledovne: Monaldi Bonfil, Manetti Bonajuncta, Manetti dell’ Antella, Amideus Amidei, Uguccio Uguccioli, Sosteneus de Sosteneis a Alexius Falconieri. Tohto dňa všetkých sedem nadchlo sa neobyčajnou túžbou, venovať sa popri službe Božej, zvlášť službe Panne Márii, a preto sveta sa odriecť. Keď bolo po službách Božích, zišli sa a odovzdali si vospolok toto vnútorné rozčúlenie, na tom sa uzniesli, že tomuto nadchnutiu Panny a Kráľovnej nebies poslúchnuť a podrobiť sa hodlajú.

I poradiac sa so svojim biskupom, imanie svoje rozdali chudobným, telo svoje skľúčili železným prútom, obliekli sa v rúcho popolavej farby a na deň Narodenia blahoslavenej Panny Márie odobrali  sa na osamelé miesto na vidieku , kde v malom opustenom dome pripravovali sa k svojmu podujatiu. Keď sa potom v meste ukázali, malé deti, medzi nimi aj budúci generál tohto rádu, svätý Filip Benitius, po uliciach začali kričať, že sa títo svätý mužovia volajú „sluhovia Panny Márie“, od tejto doby im toto meno aj ostalo. Láska, akou srdcia ľnuli ku Márii, opísať sa nedá. To jedine vieme, že sa jej úplne oddať, čo svoju matku ju ctiť, poslúchať, a pre ňu všetko podniknúť medzi sebou sa zaviazali. Aby sa ale vyhli pochvale ľudu, odobrali sa 31. mája roku 1234. na púšť, na istý osamelý kopec totiž neďaleko mesta Florencie, ktorý sa menuje „Senario.“ Tu na tomto kopci usadili sa, aby o smrti Ježiša Krista a bolestiach jeho svätej Matky neustále rozjímali, preto ona zjavila sa im a na pamiatku svojich bolestí premenila šaty ich šedé,  v rúcho čierne. Tu na tomto kopci prijali regulu svätého Augustína návodom biskupa Florentského, vzali na seba rúcho čierne so škapuliarom a po vykonaní  roku skúšky, vysvätení boli za kňazov, okrem Alexia, ktorý z poníženosti nechcel byť kňazom. Rehor XI. potvrdil tento nový rád, ktorého prvým generálom bol Bonfilius Monaldi. Ale keďže vždy viac a viac spoločníkov sa k ním pridružovalo, hľadeli si založiť v hlavnom meste sídlo, a tu v krásnej Florencii je chrám „Annunciaty“ , akoby druhá kolíska Servitov, lebo sa stadiaľ’ rád tento po celej cirkvi rozšíril. Najznámejší generál tohto rádu bol svätý Filip Benitius, ktorý ho aj do našich krajov uhorských uviedol. Alexius, ktorý z pokory nechcel byť kňazom, lež ako laik pre bratov almužny zbieral, prečkal založenie rádu ešte 77 rokov, a zomrel 110 liet starý r. 1310, keď rád tento 10,000 bratov počítal, krom žien a terciárov. Na vrchu Senario žije až, doteraz niekoľko Servitov ako pustovníci. U nás v Uhorsku majú kláštory vo Fraknove, v Budapešti a v Jágri.

Právom Rád Servitov môže sa všetkým menovať rádom založeným k úcte sedembolestnej Panny Márie. Bolesti Matky našej nebeskej boli a zostanú na veky najčelnejšou príčinou, pre ktorú pokolenie ľudské Bohorodičku ctí a ctiť neprestane. V obyčajnom živote vidíme, ľudia rovnakého stavu, majetnosti a vzdelania sa najradšej spájajú a že každý rozdiel stavu, majetku a vzdelanosti je príčinou obojstrannej nedôvery. Človek nešťastlivý utieka sa k tomu, ktorý už niečo trpel a skúsil, lebo kto nič netrpel, ten nemá útrpnosti s blížnym. Ľudia vôbec, zvlášť ale nešťastný utiekajú sa predovšetkým z tejto príčiny k Panne Márii a rozjímajú o jej bolestiach . Nie je zaiste bôľu na svete, ktorým by duša svätej Panny nebola sa zachvela, nie je trpkosti pod slnkom, ktorou by srdce jej nebolo krvácalo, preto utiekajú sa k nej s dôverou všetci nešťastní.

Mária nastúpila cestu bolesti už od útlej mladosti. Rodičmi vekom zostarnutými vyprosená súc od Boha modlitbami, pôstom, almužnami, nie dlho tešila sa láske materskej a starostiam otcovským, stratila rodičov a stala sa sirotou, opustená celým svetom stála akoby, útlym kvietkom na ďalekej púšti. Čo div teda, že siroty k Márii sa obracajú ? že opustení, z lásky priateľov a priazne sveta vytvorení, k Márii sa ponáhľajú, svoje trápenia, žalujú, svoje záležitosti jej odporúčajú, posilu a útechu u nej hľadajú? Neskôr, keď stala sa matkou Spasiteľa sveta, neumenšili sa, ba ešte rozmnožené boli bolesti svätej Panny. Čo len zabolieť môže srdce materské , všetko na ňu prišlo. Ona tak teda úcta sedembolestnej Panny Márie veľmi je dôležitá, ona je úctou ako u rádu Servitov a všetkých sluhov Mariánskych, ktorí obnovujúc pamiatku jej bôľov, chválu jej vzdávajú, že toľko bolesti trpela so Synom svojím a týmto prispela k nášmu spaseniu. Ona je ale aj úctou k vlastnému potešeniu, keď totiž nešťastní a zarmútení v bolestiach Panny Márie svoje vlastné potešenie a umiernenie svojich bolestí hľadajú. Z týchto príčin púta a pútať bude Maria duše skľúčené na veky, porodila Syna svojho v chudobe, vychovala ho v biede a nedostatku, pred ľudskou zlosťou utekala s nim do Egypta, strateného v 12. roku hľadala s plačom v chráme, a keď konečne dospel, stal sa požehnaním sveta, dobrodincom ľudstva, útechou a podporou Matky svojej, hľa i tu musela hľadieť na jeho smrť a to smrť najohavnejšiu, musela stáť pod krížom, mŕtvolu premilého Syna svojho držať na lone a odprevadiť k hrobu . Čo div teda, že matky kresťanské vo svojom ťažkom povolaní, v biede a nedostatkoch, vo svojich prehojných o deti starostiach, k Márii dôverne a prosebne hľadia. Čo div, že pri bolestnej strate miláčikov svojich k Márii sa utiekajú a v zármutku sedembolestnej Matky hľadajú uľavenie svojich bolestí. Maria napokon skúsiť musela aj smutné vdovstvo a pri konci života žalosť opustenosti. Čo div teda, že vdovy a opustení útechy u nej hľadajú?

Karol Jerguš