Nedemokratický proces jeho tvorby bol kritizovaný zo strany mnohých predstaviteľov mimovládneho sektora i cirkví. Napríklad v apríli sa pod takýto protest podpísalo 110 mimovládnych organizácií (MVO). Nepriamo o jeho protirečivosti svedčí napríklad aj odchod hlavných zodpovedných predstaviteľov v priebehu jeho prípravy – Filipa Vagača a Pavla Demeša. Proces bol dokončený bez koordinátora (jednotlivca), iba za pomoci kolektívnej koordinácie Riadiaceho výboru Stratégie.

Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí dňa 19. júna označilo snahy proti prijatiu stratégie za nekorektné a kontraproduktívne. „Názory všetkých, ktorí chceli prispieť ku konštruktívnemu dialógu v listoch, výzvach či osobných podnetoch, boli vypočuté”, uviedol k údajnej deštrukcii Stratégie tlačový odbor ministerstva. V reakcii zaslali mimovládne organizácie – Fórum života, Fórum pre verejné otázky, Fórum kresťanských inštitúcií, Centrum pre bioetickú reformu a Spoločenstvo Ladislava Hanusa, zastupujúce významnú časť verejnosti – ministrovi zahraničných vecí Miroslavovi Lajčákovi otvorený list, v ktorom vyjadrujú svoj nesúhlas s vyjadrením ministerstva. „Vaše ministerstvo síce vypočulo zástupcov viacerých mimovládnych organizácií, ale v záverečnom návrhu Stratégie boli ich požiadavky prehliadnuté. „Povedané v skratke: Pekne sme si vás vypočuli, ale robíme si po svojom“, uvádza sa v otvorenom liste.

Minister Lajčák nerešpektoval v procese tvorby Stratégie mnohé požiadavky. V prvom rade nevyhovel žiadosti o rekonštrukciu Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. V súčasnosti je to jednostranný orgán, ktorý ani zďaleka neodráža reálne pohľady spoločnosti. Ako príklad možno uviesť, že 21. novembra 2013 Rada jednomyseľne schválila Stanovisko k spochybňovaniu princípov rodovej rovnosti. Do diskusie sa neprihlásil ani jediný člen Rady. Jednoducho iba všetci zdvihli ruku. V stanovisku sa medziiným uvádza: „Výhrady voči konceptu rodovej rovnosti nemajú žiadne opodstatnenie a zbytočne polarizujú verejnosť.“ Niekoľko dní nato Konferencia biskupov Slovenska zverejnila pastiersky list, v ktorom ostro odsúdila škodlivosť rodovej ideológie: „Aktivisti „rodovej rovnosti“ sa nevzdávajú, ale čakajú na vhodnú príležitosť, aby pomocou legislatívy mohli ovládnuť výchovnovzdelávací proces… Išlo by o taký výchovný proces, ktorý by dieťa obral nielen o dôstojnosť, ale morálne i psychicky by ho dokonale zmrzačil. Dieťaťu by znemožnil vyrásť po každej stránke v zrelého muža a v zrelú ženu.“ V podobnom duchu sa vyjadrili viaceré vedecké i cirkevné autority vo svete. Avšak Rada vlády pre ľudské práva v rodovej rovnosti nevidí najmenší problém. Mnohé MVO i cirkvi opakovane zdôraznili, že pokiaľ ide o dosahovanie rovnakej dôstojnosti a práv pre muža a ženu, tu sa plne zhodujeme. Problém je, ak sa začne manipulovať so základnými hodnotami identity muža a ženy a tieto skreslené pohľady sa vnucujú cez vzdelávacie a kultúrne inštitúcie celej spoločnosti, osobitne tým najzraniteľnejším – deťom a mladým.

V spomínanom liste piatich MVO sa na margo jednostrannosti Rady vlády pre ľudské práva a procesu prípravy Stratégie uvádza: „Dôkazom toho je aj to, že z platformy Fórum života (47 organizácií) a Fórum kresťanských inštitúcií (39 organizácií), ktoré zastupujú názory značnej časti slovenskej spoločnosti, nie sú v Rade vlády pre ľudské práva vôbec zastúpené, nehovoriac o Redakčnom tíme, Riadiacom výbore, či Koordinačnej skupine pre prípravu Stratégie, kde absolútne dominuje prevaha zástupcov organizácií presadzujúcich záujmy rodovej ideológie a homosexuálnej loby“.

Ministrom Lajčákom opakovane deklarovaná participatívnosť a inkluzívnosť nebola naplnená. Samotné medzirezortné pripomienkovanie a najmä jeho záver, čiže rozporové konanie, na ktorom sa mali prediskutovať a zvážiť podané pripomienky, bolo mimovládnymi organizáciami označené ako výsmech demokratickému a participatívnemu procesu. Pozvánka na tzv. konferenčné pripomienkovacie konanie, ktoré sa konalo v pondelok 23. júna o 10:00 prišla v piatok, 20.6. neskoro popoludní, po pracovnej dobe (po 16:00). Vzhľadom na dohodnuté povinnosti neboli viacerí zástupcovia verejnosti (uvedení v oficiálnom podaní hromadných pripomienok) schopní zmeniť si program a zúčastniť sa avizovaného stretnutia. Ďalšou svojvoľnosťou ministerstva bola skutočnosť, že pozvaný bol iba jeden zástupca za každú zo 7 hromadných pripomienok – údajne z kapacitných dôvodov miestnosti. Uvedené odôvodnenie sa ukázalo ako nepravdivé, pretože v miestnosti bolo miesta dosť. Súčasne bolo však pozvaných všetkých 13 zástupcov Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť za skupinu, ktorá podala pripomienky týkajúce sa najmä práv LGBTI ľudí a rodovej ideológie. Naviac, medzi podávateľmi týchto pripomienok bola aj pani Dagmar Horná, ktorá bola aj súčasťou 3-členného redakčného tímu. Čiže spoluautorka predkladaného návrhu Stratégie nechala do pripomienkového konania ísť text, ktorý zadnými vrátkami ešte doplnila o vážne „detaily“ (uznesenia zaväzujúce ministrov k prijatiu kontroverzných dokumentov, napr. Istanbulský dohovor a Lanzarotský dohovor, do konca toho roka a ďalšie požiadavky na jednotlivých ministrov.) Jednotlivé ministerstvá ani verejnosť o týchto požiadavkách pri posudzovaní Stratégie v medzirezortnom pripomienkovom konaní vôbec nevedeli.

V rámci pripomienkového konania bolo vznesených spolu 319 pripomienok, z ktorých 163 bolo závažných. Zrejme tento údaj patrí do Guinessovej knihy rekordov. Na konferenčnom rozporovom konaní (pondelok, 23.6., 10:00-13:30) nebol vytvorený časový priestor na potrebné prediskutovanie jednotlivých pripomienok. Diskusia týkajúca sa pripomienok príloh (kde sa nachádza najviac kontroverzných požiadaviek) sa nepripustila vôbec a to s argumentom, že prílohy majú iba informatívnu hodnotu. Ministerstvo zahraničia nakoniec priznalo, že materiál pôjde do vlády bez vyriešenia väčšiny dokonca aj zásadných pripomienok aj napriek skutočnosti, že mnohé štátne inštitúcie, mimovládne organizácie, politické strany, samotní politici, ako aj Konferencia biskupov Slovenska vzniesli značný počet pripomienok voči obsahu stratégie a jej príloh. Podpredseda parlamentu a predseda KDH Ján Figeľ minulý týždeň osobne navštívil ministra Lajčáka a vyjadril mu vážne výhrady k navrhovanej Stratégii.

O nás bez nás

Zo vznesených pripomienok teda vyplýva, že aj napriek deklarácií ministra zahraničných vecí Lajčáka týkajúcej participácie slovenskej spoločnosti na príprave Stratégie, došlo síce k možnosti predložiť pripomienky, avšak neboli akceptované. Stratégia má podobu, akú pripravili predstavitelia inštitúcii, ktorí kládli veľký dôraz najmä na požiadavky jednej skupiny, a to LGBTI. Zdá sa, že Stratégia je predovšetkým zásterka na zásadné presadenie nadštandardných práv LGBTI osôb a rodovej ideológie.

Civilizačný zápas

Podpredseda FKI, Pavol Kossey, zhrnul pohľad na predkladaný návrh nasledovne:„Stratégia je kontroverzný dokument. Z dlhodobého pohľadu predstavuje spoločenský experiment, ktorý sa prispôsobuje neovereným, vedecky nepodloženým, riskantným trendom, ktoré sa síce vďaka silnej loby vo viacerých krajinách presadzujú, ale ktoré v budúcnosti môžu priniesť spoločnosti hlboký úpadok. Európa vymiera. Práve na demografickom poklese sa prejavujú najzákladnejšie a najhlbšie problémy súčasnej spoločnosti. Je to realita, ktorá sa prejavuje spočiatku nenápadne a teda nemáme pocit, že sa nás skutočne dotýka. Nedoľahne na nás už „zajtra“, ale ak sa trendy nezmenia, už „pozajtra“ jej ťaživé dopady začneme bezprostredne a veľmi vážne pociťovať. Demografický pokles je mnohovrstvový problém. Sme presvedčení, že súčasný prístup k problematike ľudských práv je jedným z koreňov týchto problémov.”

Podľa Kosseya ďalším, možno ťažšie uchopiteľným „parametrom“ je pocit životnej istoty, šťastia, prežívanie harmónie medziľudských vzťahov súčasného človeka. Psychológovia aj psychiatri konštatujú v tejto oblasti negatívny trend. Odborníci na výchovu a pedagogiku vyslovujú vážne varovania, čo sa týka nastupujúcej mladej generácie (napr. relácia v Slovenskom rozhlase)”.

“V minulosti boli základné ľudsko-právne dokumenty prijímané širokým celosvetovým konsenzom a prinášali pre ľudstvo nádej. Tak to bolo napr. pri Všeobecnej deklarácia ľudských práv (1948), pri Európskom dohovore o ľudských právach (1952). Naproti tomu, dnes presadzované tzv. moderné ľudské práva vážne rozdeľujú spoločnosť, nenechávajú ľudí ľahostajných a podnecujú ich k miliónovým demonštráciám, či petíciám. Sme presvedčení, že ide o zásadný civilizačný zápas a vláda SR v súčasnosti rozhoduje, na ktorú stranu prehodí výhybku ďalšieho vývoja na Slovensku,” dodáva na záver Kossey.