Tesná naviazanosť pornografie a vzniku sexuálneho násilia, je už z vedeckého hľadiska dobre známym a preskúmaným fenoménom. Pornografia mení pohľad muža na ženu. V jeho očiach sa stáva iba sexuálnym objektom. Inak povedané: na žene už nie je zaujímavé nič okrem jej tela. Táto zmena má tendenciu prerásť do stavu, ktorý psychológia nazýva Mýtus znásilnenia (rape myth). Mýtus znásilnenia je súbor predstáv, že žena si je sama zodpovedná za znásilnenie, že chce byť znásilnená, alebo že sa jej to páči. Prirodzené nastavenie mužskej psychiky má od toho ďaleko. Muž nie je nastavený tak, aby ženu znásilnil, ale aby ju ochraňoval. Znásilnenie je výsledkom ťažkej deformácie najčastejšie spôsobenej pornografiu. A ako sa to stane?

Pornografia je ideálne prostredie na učenie sa nových vecí a ich rast. Poskytuje obrazy, ktoré sa ľahšie pamätajú, vzrušenie, teda aktiváciu nervového systému, odmenu v podobe orgazmu a vzor na iných. Kombinácia týchto faktorov vlastne povie niečo takéto: „Robia to všetci, je to príjemné a každému sa to páči.“ Tu už ale môžeme hovoriť aj o bití ženy či sexe s dieťaťom. Keďže pornografia využíva resp. zneužíva reálne osoby , mozog konzumenta pornografie „zrkadlí“ zväčša pozitívne emócie hercov a tým napomáha k väčšiemu prežívaniu toho, čo sa deje na obrazovke. Majú to na svedomí zrkadliace neuróny. Ich funkciou je prinášať emócie z vonkajšieho prostredia. Napríklad spôsobujú, že sa bojíme, ak v kine sledujeme horor, hoci nám reálne nič nehrozí, alebo súcit s človekom, ktorý sa nám prišiel vyžalovať. Vplyv zrkadliacich neurónov spôsobí takéto presvedčenie: „Videl som to, a bolo to dobré, príjemné a vzrušujúce.“ Konzument sa teda stotožní s tým čo videl.

Pedofília či sexuálne násilie sú už hodne ťažkou deviáciou. Je jasné, že to nejde hneď. Zvyčajne sa začína mäkkou pornografiou, ktorá sa možno nezdá byť až tak moc škodlivá. Veď väčšinu hudobných klipov už možno označiť za ľahko erotické, či ľahko pornografické. Každý stupeň pornografie však po čase prestane byť zaujímavý a konzument prechádza na tvrdší stupeň. Je to spôsobené mechanizmom závislosti, ktorý je podobný ako pri drogách. Má ho na svedomí „hormón šťastia“ dopamín. Ten sa bežne vyplavuje pri príjemných udalostiach, či už pri počúvaní peknej hudby, dobrom jedle alebo pri sexe. Pri sledovaní pornografie sa ho však vyplavuje také množstvo, ktoré je pre mozog nebezpečné a tak mozog ničí dopamínové receptory. A teraz je tu jednoduchá matematika. Ak chce konzument dosiahnuť také uspokojenie, na ktoré je zvyknutý, potrebuje väčšiu dávku dopamínu, lebo má menej receptorov. Väčšiu dávku dopamínu dodá tvrdšie porno. To je mechanizmus závislosti. Otázkou je, kde sa tento postup zastaví? Detská pornografia? Brutálna pornografia? Homosexuálna pornografia?

Žiaľ, nekončí to iba v tej „grafií“. Keďže je pornografia učiteľom určitých túžob, je aj spúšťačom daného správania. Následkom je domáce násilie, sexuálne obťažovanie, znásilnenie, pedofília, homosexualita… Takmer všetky sexuálne deviantné spôsoby správania možno odvodiť práve od pornografie. Treba si uvedomiť, že sa jedná o závislosť, ktorú psychológovia prirovnávajú ku kokaínu, rozdiel je však v tom, že pornografia je dostupná takmer každú chvíľu sedem dní v týždni a je zadarmo.

Pornografia neškodí iba vtedy, keď prejde do extrémov. Ona tam síce skôr či neskôr prejde ak sa s tým nič nerobí, no netreba na to čakať. Jej škodlivé následky badať už od začiatku: Zmena pohľadu na ženy, sociálne kontakty s opačným pohlavím sa sexualizujú, manželstvá a vzťahy sa rozpadajú, žena sa cíti odstrčená, mužovi sa zase zdá byť manželka menej atraktívna. Ďalej vedie k sexuálnemu exhibicionizmu, k väčšiemu množstvu sexuálnych partnerov a teda zvýšené riziko sexuálne prenosných chorôb, zmenšovanie často mozgu zodpovednej za rozhodovanie a myslenie, atď.

Negatív a nebezpečenstiev je naozaj mnoho. Mnohý však dokázali i napriek tomu tejto závislosti vzdorovať a zvíťaziť nad ňou. Nebolo to ľahké. Prešli si cestou plnou námahy a odriekania, no všetko čo za niečo stojí, niečo stojí. A tak odmenou im bol navrátený život, ktorý stratili, láska, ktorú zanechali a vlastná tvár, keď sa už nemali za čo hanbiť.

Tomáš Slotík