Berlín 05. februára 2016 (HSP/Die Welt/Foto:YouTube)

Staršia nemecká dáma, ktorá bola napadnutá, vytočila číslo tiesňovej linky – a musela počkať v poradí. Podobne na tom bola žena, ktorá chcela nahlásiť sexuálne obťažovanie alebo pár, ktorému sa na druhom konci tiesňovej linky ozvali slová: “môže to trvať pol hodiny alebo dokonca aj hodinu”, kým sa na miesto dostaví záchrana

Je tento scenár len pesimizmus alebo sa čoskoro stane nemeckou realitou, pretože kapacita záchranných a policajných zložiek sa preriedila v prospech operácií v súvislosti s utečencami?

Podľa svedectva jedného strážnika, ktorý si neželal byť identifikovaný, to nie je bezútešná budúcnosť, ale v niektorých prípadoch už dokonca bežná prax. Nemci sa preto začínajú pýtať otázky: Budeme si musieť zvyknúť, že sa nedovoláme na tiesňovú linku? Je štát schopný ochrániť nás? Budeme si musieť zvyknúť na to, že nemôžeme opustiť domov bez slzného spreja?

Na tieto otázky sa pokúsili odpovedať v relácii nemeckej televíznej stanici ARD diskutujúci, ktorými  boli: bezpečnostný expert nemeckého ministerstva vnútra Wolfgang Bosbach, šéf kolínskej kriminálky Ruediger Thust, matka dvoch dcér Emitis Pohlová, sociálny pracovník Samy Charchira a právnik, ktorý zastupuje jedného z útočníkov počas silvestrovskej noci v Kolíne, Ingo Lindemann.

Diskutujúci začala hlavným problémom, ktorým je trestanie zločincov. Matka dvoch dcér sa dožaduje naliehavého objasnenia situácie zo silvestrovskej noci v Kolíne, na čo jej právnik Lindemann povedal, že skutočný problém je v tom, že páchateľov je nemožné identifikovať.

Všetci diskutujúci sa zhodli, že strach z krízy a všetkých okolností nie je dobrým radcom na vyriešenie vzniknutej situácie. Ako však zabrániť strachu? Faktom je, že od útokov v Kolíne sa v Nemecku zdvojnásobili predaje obranných slzných sprejov a zvýšili sa aj žiadosti o udelenie zbrojného pasu.

Matka dvoch dcér Emitis Pohlová sa obáva, že útoky budú neprestajne pokračovať, či už ide o sexuálne napadnutia alebo krádeže. Dôvodom sú podľa nej migranti – „typické vojnové deti“. Jej obavy podporil aj policajný komisár z Kolína, ktorý tvrdí, že mladé ženy sa už nemôžu cítiť bezpečne.

Komisár ďalej pokračoval a povedal, že najväčší problém predstavujú prisťahovalci zo severnej Afriky, na čo zareagoval sociálny pracovník Charchira: „násilie prudko stúpa v celej nemeckej spoločnosti, nemôžeme celú vinu zvaľovať na utečencov.“

K slovu sa dostal právnik Lindemann, podľa ktorého si občania Nemecka musia dať pozor na to, aby nezačali brať spravodlivosť do vlastných rúk, pretože to bude začiatok konca. „Je potrebné rešpektovať štátny monopol polície a je neprístupné, aby si ho osvojovali občania.“

Na rad prišiel zástupca ministerstva vnútra: „Krádeže a vlámania vždy existovali, či už sa jedná o východoeurópske gangy zlodejov alebo iných zločincov. Skutočnosť, že musíme s týmto musíme žiť, neznamená, že pred tým máme zatvárať oči.”

Je smiešne, ak niekto nechce vidieť, aká je polícia a ďalšie orgány štátnej správy preťažená. Úradníci nie sú len na okraji svojich možností, mnohokrát sú až za nimi. A možno to bude prvý krok správnym smerom, ak politici konečne vezmú do úvahy záujmy a potreby svojich zamestnancov a nebudú ich utláčať dočasnými opatreniami.

Úradníkom by sme mali veriť, keď hovoria: „Jednoducho nevieme, ako ďalej!“ Komisár Thust sa však ozval s ostrejšími slovami: “V prípade, že občania nerešpektujú políciu, potom to rovno môžeme zabaliť.” Ako určiť totožnosť páchateľa pristihnutého pri čine, ak so sebou nemá žiadny doklad?. “To máme ísť do Bagdadu a zisťovať jeho meno?!“

Pohlová parafrázovala slová českého prezidenta Miloša Zemana, že v žiadnej krajine nemajú čo robiť nelegálni prisťahovalci bez platných dokladov­. „Jednoducho musíme vedieť, kto prichádza do našej krajiny,“ povedal Bosbach z ministerstva vnútra. Moderátor kontroval: „Takže je to chyba utečencov? Máme im povedať: prineste si so sebou všetky svoje doklady?“

Vtedy zaznela šokujúca informácia: „My absolútne nevieme, kto sa pohybuje po našej krajine. Úrady nemajú informácie o tom, či sú medzi utečencami páchatelia trestných činností. Ako teda môžeme deportovať osoby, ktorých nevieme vôbec identifikovať? A navyše ak sa ich popis hodí tak akurát na Alibabu a 40 zbojníkov?“ zazneli tvrdé slova policajného komisára.

Lindemann zahlásil podobne šokujúcu informáciu: „Mladí ľudia predovšetkým z Alžírska a Tuniska, ktorí sú pristihnutí pri trestnom čine, síce sú zatknutí, no polícia ich musí prepustiť, pretože nemajú so sebou doklady. A to je tiež dôvod, prečo nemôžu byť deportovaní. Utečenci vedia, že akonáhle budú úrady poznať ich národnosť, nedostanú azyl. Preto sa tvária, že so sebou nemajú doklady.“

Na záver sa matka dvoch dcér pýta, či vôbec existuje nádej na integráciu utečencov. Odpovedal jej policajný komisár: „Každé ráno máme v celách 8 – 9 zadržaných páchateľov prisťahovaleckého pôvodu. Všetko to sú násilníci pod vplyvom drog.“

Šokujúca je aj správa nemeckej polície, z ktorej vyplýva, že v utečeneckých táboroch s falošnými dokladmi žijú podozriví, ktorí boli v minulosti zatknutí v protiteroristickej operácii. Teroristi sa do Nemecka dostali v jeseni cez Bavorsko a boli registrovaní ako obyčajní utečenci. Otvorené hranice v Európe zjavne zločincom umožňujú nerušene putovať po celom kontinente

Celá debata (v nemčine):