Od Leninovej revolúcie v Rusku uplynulo 100 rokov. Niektoré metódy boľševikov však zostali

Moskva 11. októbra 2017 (HSP/Ďateľ/Foto:TASR-Britta Pedersen/dpa via AP)

Boľševici si mysleli, že v roku 1917 sa skončili dejiny. Stalin z toho vytriezvel veľmi rýchlo. Dokedy budú opití svojimi predstavami o svete slovenskí neoliberálni ideológovia?

Podľa juliánskeho kalendára, ktorý používalo Rusko ešte aj v roku 1917, uplynie tento mesiac sto rokov od boľševickej revolúcie v Petrohrade. Kalendár gregoriánsky stanovuje výročie až na 7. novembra 2017. S ohľadom na jej historický význam si túto dramatickú udalosť pripomíname s niekoľkodňovým predstihom.

Nemecký agent Lenin

Veľká októbrová socialistická revolúcia, ako ju nazývali komunisti, bola vrcholným okamihom dvoch nesúvisiacich (alebo iba čiastočne súvisiacich) historických procesov. Uchopením moci komunistickou stranou v Rusku bol prvýkrát v histórii uvedený do praxe Karolom Marxom a Friedrichom Engelsom teoreticky postulovaný projekt diktatúry proletariátu. Druhým veľmi dôležitým procesom bolo vyradenie Ruska z bojov prvej svetovej vojny, čo umožnilo Nemecku sústrediť všetky sily na západnom fronte po podpísaní Brest-litovského mieru 3. marca 1918.

Keď už sme pri tom, žiada sa pripomenúť, že to bola nemecká vojenská spravodajská služba, ktorá prepašovala Vladimíra Iljiča Uljanova, zvaného Lenin v zaplombovanom vlaku zo Švajčiarska do Ruska, aby v hlavnom meste Petrohrade rozpútal revolúciu a priviedol krajinu ku kapitulácii. Prvý vodca robotníckej triedy a agent nemeckej spravodajskej služby súdruh Lenin túto úlohu splnil, aj keď to nešlo úplne hladko. Hneď 8. novembra 1917 ako šéf Sovnarkomu, teda predseda Rady ľudových komisárov, vydal dekrét o mieri a 27. novembra toho istého roku Nemecko vyslovilo súhlas so začiatkom rokovaní o prímerí.

Úporný boj proti „starej spoločnosti“

Boľševická moc v Rusku bola spočiatku slabá a labilná. Dôkazom toho sú napríklad nepodarený atentát na Lenina 14. januára 1918, kronštadtská vzbura v roku 1921, a, samozrejme takmer okamžité vypuknutie krvavej občianskej vojny, ktorá trvala až do roku 1923. To, čo napokon udržalo boľševikov pri moci, bolo brutálne násilie, aké Rusko nezažilo azda od vpádu Mongolov v 13. storočí. Násilie dominovalo sovietskemu režimu počas celej existencie, avšak iné rozmery dosahovalo počas Leninovej vlády, Stalinovej tyranie a inak sa prejavovalo v období medzi Chruščovom a Gorbačovom.

Lenin založil svoju vládu na brutálnom násilí a vôbec sa tým netajil: „Diktatúra proletariátu je úporný boj, krvavý aj nekrvavý, násilný aj mierny, vojenský aj hospodársky, pedagogický aj administratívny proti silám a tradíciám starej spoločnosti.“ Rozdiel medzi Leninom a Stalinom bol napriek tomu priepastný. Lenin považoval násilie za prostriedok dosiahnutia diktatúry proletariátu na čele s jeho predvojom komunistickou stranou. Po Leninovej smrti 21. januára 1924 sa moci postupne ujal Stalin. On, na rozdiel od Lenina, nebol vizionár a intelektuál, ale technológ moci. Ako jeho osobná moc rástla, stalo sa pre Stalina násilie cieľom samým. Násilie už nebolo leninským nevyhnutným zlom, ale stalinským spôsobom existencie. Vedel totiž, že politicky dokáže prežiť iba vďaka extrémnej brutalite nielen voči bežnej populácii, ale aj voči politickej špičke sovietskeho režimu.

Režimy sa menia, geografia ostáva

Niekedy v čase Leninovej smrti vyšlo najavo, že boľševická revolúcia neznamená koniec dejín. Ukázalo sa, a Stalin to pochopil veľmi správne, že nastolenie diktatúry proletariátu nezmenilo geografiu a že sovietske Rusko stojí pred rovnakými geopolitickými problémami ako stálo Rusko cárske. Stredoázijské stepi a severoeurópska planina naďalej ostávali a dodnes ostávajú najzraniteľnejšími miestami ruskej geografie. Preto sa Rusko v podobe Sovietskeho zväzu rozširovalo o stredoázijské sovietske socialistické republiky a rovnako preto Stalin po vypuknutí druhej svetovej vojny uzavrel pakt s Hitlerom. Keď napokon Tretia ríša napadla Sovietsky zväz, po počiatočných strašných porážkach v rokoch 1941 – 1943 jeho maršali v roku 1945 hnali sovietske vojská najväčšou možnou rýchlosťou až do Berlína, aby predbehli západných spojencov. Potiaľ siahal neskorší sovietsky nárazník.

Najextrémnejšiu podobu mala rusko-sovietska geopolitika po druhej svetovej vojne, keď Stalin od sklonku 40. rokov minulého storočia disponoval v strednej a východnej Európe, ako aj v polovici Nemecka komunistickými bábkovými režimami. Vtedy, 30 rokov po boľševickom prevrate v Rusku, sme mali prvú (nehľadiac na krátku epizódu Maďarskej a Slovenskej republiky rád) priamu skúsenosť s boľševizmom aj na našom území. Toto obdobie v Československu trvalo vyše 39 rokov. Treba však dodať, že Stalin mohol udržiavať v Európe pri živote satelitné vlády aj vďaka tomu, že Spojené štáty a zvyšok západného sveta rešpektovali prísne rozdelenie sfér vplyvu na kontinente.

Rusko a dve extrémne optiky

Keď sa kyvadlo dejín znova vychýlilo opačným smerom, ruské vojská opustili východný Berlín a zvyšok strednej a východnej Európy. V roku 1991 sa po 69 rokoch rozpadol Sovietsky zväz (vznikol koncom roku 1922) a odvtedy až dodnes postupne upadá geopolitická moc Ruska. Neznamená to však, že táto krajina, rozprestierajúca sa cez 11 časových pásiem stratila geopolitické záujmy. Naopak, rozpadom hlbokých nárazníkových zón a kolapsom Sovietskeho zväzu sa stali ešte akútnejšie. Slovom dejiny sa neskončili ani v roku 1989.

V slovenskom politickom diškurze je Rusko zväčša vnímané dvomi extrémnymi optikami. Jedna krajinu posudzuje rovnako ako napríklad pred 40 rokmi – teda ako boľševického tyrana s imperiálnymi sklonmi. Druhá zase v Rusku vidí vzor a idealizuje si jeho pôsobenie na medzinárodnej scéne. Ani jeden prístup nereflektuje realitu, a preto sú oba škodlivé. Rusko treba vnímať ako európsku historickú a geografickú konštantu a prispôsobiť tomu dlhodobú stratégiu.

Neoliberálny boľševizmus

Pri príležitosti boľševickej revolúcie je vhodné uviesť analógiu, ktorá síce nemá s geopolitikou žiadnu súvislosť, ale dotýka sa našej každodennosti. Po roku 1989 ovládla väčšinový mediálny a politický naratív neoliberálna ideológia. Pre mnohých tvorcov politiky a verejnej mienky sa stal neoliberalizmus univerzálnou vedou a univerzálnou morálkou. Presne tak isto, ako sa stal marxizmus-leninizmus jedinou uznávanou vedou a svetovým názorom v sovietskom Rusku a jeho európskych satelitoch.

Nesúhlas bol v sovietskom režime kruto trestaný a v tomto smere našťastie analógia neplatí. Žiaľ, platí do tej miery, že každý názor vybočujúci z rámcov neoliberálnych predstáv o svete dostáva v našom slovenskom priestore nelichotivú nálepku. V tomto ohľade je neoliberalizmus nesmierne boľševický.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli Ďateľ.sk.