Nemecký žurnalista o návšteve mešity

Berlín 30. marca 2017 (HSP/kath.net/Foto:TASR/AP-Tatan Syuflana)

Vstupujem do mešity, kázeň sa už začala. Imám hovorí po anglicky so silným pakistanským prízvukom, v malej hale sedí asi 40 mužov na modlitbových koberčekoch, niekoľko žien čaká v zadnom ľavom rohu miestnosti

Keď imám zbadá mňa a kameramana, povie: “Vítam zástupcov tlače a milí bratia, prosím, pohovorte si s nimi po modlitbe. My podporujeme otvorenosť a slobodu názoru.” Imám nasadí presvedčivý, priateľský úsmev. Veľa sa usmieva a v kázni hovorí o milosrdenstve a dobrote Boha.

Počúvam kázeň a listujem v niektorých vyložených knihách. Väčšina je po anglicky, leží tam aj niekoľko nemeckých prospektov. Medzi nimi je malá brožúrka o medzináboženskom centre stretávania.

Siahnem po knihe s titulom „Prisľúbenie islam“ a začnem listovať. Stránku po stránke – a som stále viac zhrozený. V kapitole “Viera a politika” sa v úvode uvádza:

“Iba Boh sám je zákonodarca. (…) Spoločenstvo sa nezakladá na vyhlásení ľudských práv. Korán vylučuje parlamentárny demokratický systém, každá reprezentácia je podvod, národ je západná choroba.” Autor sa ďalej pýta: “Nebolo by už na čase stretnúť sa s islamom? Potom by sa dali riešiť pravé problémy: viera a politika, božie kráľovstvo a premena sveta. Nielen národ, spoločnosť a spoločenstvo treba nanovo premyslieť, ale aj revolúciu. Islamská revolúcia je vo svojom hlbokom úsilí radikálne iná ako západné revolúcie, pretože obsahuje zmenu cieľa spoločnosti samotnej. Chceme snívať veľký sen: sen, že veľké západné národy … zriadia centrá masívneho šírenia toho, čo nám islam dnes môže priniesť.”

Imám počas kázne zbadá knihu, spozná ju, vidí, že v nej listujem, a hľadí stále znova smerom ku mne a je stále nervóznejší. Po modlitbe sa ponáhľa ku mne, usmieva sa, podáva mi pravú ruku, zatiaľ čo ľavou siahne po knihe a rázne sa mi ju pokúša zobrať. Držím ju však pevne. Kameraman prichádza a zamieri na neho kameru. Imám teraz ťahá za knihu zreteľne mocnejšie. Potom knihu pustí, usmeje sa a povie: “Myslel som, že je to vaša kniha. To ste vy priniesli.” Ja to popieram. Na to imám odvetí: “Tak to potom niekto sem položil.”

Krátko za tým ku mne prichádza jeden návštevník mešity. Kamera pritom nie je. Svoje meno mi nepovie. Pýta sa ma lámanou nemčinou: “Si kresťan?” Prisvedčím. “Nerozumiem, prečo si kresťania vešajú na krk vraždené nástroje. Kríž je vražedný nástroj. Prečo to robíte?” Neodpovedám a on pokračuje. “Moja rodina mi hovorí: ‘Ty si radikálny, ty si islamista!’ Ja im na to hovorím, ‘ja prídem do neba!'” Nikto z okolostojacich nepovie ani slovo. Neviem, či rozumejú, čo ten muž po nemecky hovorí.

Trochu iritovaní sa vraciame do redakcie. Rátal som s tým, že nájdem zopár priateľských medzináboženských podnetov. Keď si však vygúglim autora knihy, musím konštatovať, zisťujem, že ide o odsúdeného francúzskeho popierača holokaustu Rogera Garaudyho. (…)

Pýtam sa: Ak sa mi niečo také stane, keď sme ohlásení s televíznou kamerou, jasne viditeľní ako žurnalisti v mešite, o čom sa tam ešte len potom hovorí, keď pritom nie sme? Aké knihy sa tam potom vyložia?