Komentár: Sľúbili sme si lásku, sejeme nenávisť

Bratislava 18. novembra 2015 (HSP/Foto:Eva Zelenayová, TASR-Jakub Kotian)

Včera sme si pripomenuli Deň boja za slobodu a demokraciu. Na viacerých miestach sa najvyšší ústavní činitelia  zúčastnili pietnej spomienky kladenia vencov.  Ako obvykle z televíznych obrazoviek sa prihovárali tváre tzv. Nežnej revolúcie. Najväčší priestor z politických väzňov komunistického režimu dostáva samozrejme Anton Srholec.  Dokonca jeho životnému príbehu venoval knižku jeho priateľ, novinár Štefan Hríb. Srholec stojí na čele organizácie politických väzňov, ktorí ako členovia KDH sa odtrhli od materskej organizácie a pod krídlami kresťanských demokratov vytvorili vlastnú.

Je pozoruhodné, ako v ostatnom čase politici apelujú na občanov, aby neprepadávali nenávisti. Vypuklým sa táto otázka stala, keď neparlamentná Ľudová strana Naše Slovensko  upozornila na hrozbu islamizácie Európy a začala organizovať protestné zhromaždenia.  Ako najlepšie paralyzovať protivníka? Prebrať jeho agendu za svoju. Vláda odmietla kvóty Európskej komisie pre migrantov a súčasne sa začala zaoberať myšlienkou, že prejavy nenávisti sa stanú trestným činom. Ak by to boli urobili vlády na začiatku novej éry, koľkí politici maďarskej menšiny by zostali na slobode?  Pamätáme si ešte Psí obojok Mikloša Duraya? A jeho nenávistné prejavy v parlamente, ktoré už v tom čase boli trestné?

Najkresťanskejšia strana z kresťanských  sa nekresťansky usiluje pod svoj vplyv získať každé dianie na Slovensku. Založila vlastné odbory i organizáciu politických väzňov. Získala veľký vplyv v cirkevnej hierarchii, hoci práve jej prvý predseda Ján Čarnogurský sa  na mítingoch proti vláde Vladimíra Mečiara blysol  nekresťanským zvolaním: My ich naučíme báť sa! Srholec bol skvelý typ na spoluprácu pre vládnu zostavu s účasťou KDH, lebo bol aktívnym bojovníkom proti HZDS, ale aj proti cirkevnej hierarchii. Vo svojich článkoch a vyjadreniach pre tlač nezabudol pripomínať, že cirkev je posledná bašta totality. Že sa takýto šéf politických väzňov pozdáva ľavičiarom je pochopiteľné, ale že aj kresťanským demokratom?

Po roku 1989 sa politickí väzni komunistického režimu začali angažovať a založili vlastnú organizáciu.  Po návšteve pápeža Jána Pavla II. na Slovensku  vztýčili kríž, pod ktorým slúžil sv. omšu, na bratislavskom cintoríne Vrakuňa. Odvtedy sa každoročné pietne spomienky za účasti prezidenta republiky konali práve na tomto mieste. Toto miesto sa stalo hlavným pamätníkom obetí komunizmu na Slovensku, lebo tu  sú tabule s menami umučených a popravených politických väzňov bývalého režimu. Aj s menami obetí invázie z roku 1968.

O desať rokov po založení Konfederácie politických väzňov z nej odišlo 16 percent členov a založili organizáciu politických väzňov na pôde KDH. Špekulatívne prevzali starý názov organizácie, ktorého sa pôvodná organizácia na sneme vzdala a prijala nový (Zväz protikomunistického odboja). Ten jasnejšie vymedzuje organizáciu a napokon členská základňa sa rozhodla tak preto, že už Slováci a Česi mali vlastné štáty a názov  konfederácia sa stal  nepatričný. Nová kádehácka organizácia politických väzňov pochopiteľne podporovala  tzv. pravicové vlády.  Srholec slúžieval omše vo vládnej kaplnke počas premiérky Ivety Radičovej. Pod devínskym bralom postavila  pamätník zastreleným počas úteku z vlasti. Nazvali ho Brána slobody. No napriek tomu celoštátne spomienkové akty  sa 17. novembra konali pri pamätníku na cintoríne Vrakuňa. Až do vlaňajška.

Prezident Kiska sa rozhodol, že to zmení. Poklonil sa pamiatke utekajúcich z vlasti pod Devínom a ignoroval pamiatku umučených za vlasť. Vlani aj tohto roku. Takže sa nedá povedať, že došlo k nedorozumeniu. Ba na cintorín Vrakuňa tohto roku neprišiel ani minister obrany, ako po minulé roky. Ale pod hradom pri Dunaji si pamiatku utečencov uctili predseda i podpredseda parlamentu.  Neúčasť prezidenta na pietnom akte si všimol aj predseda medzinárodnej organizácie politických väzňov (INTERASSO) Christian Fuks.

Kto seje vietor, žne búrku, hovorí slovenské príslovie. Mali by si ho politici pripomínať. Rozdeľovať spoločnosť, vyvolávať nenávisť a súčasne z nenávisti obviňovať občanov nemôže priniesť lásku, ktorú sme si sľubovali pred dvadsiatimi šiestimi rokmi.

Eva Zelenayová