Je dokonané?

Slovensko 27. marca (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Ranná prechádzka, vo svetle vychádzajúceho slnka. Vonku je málokto. Zrejme všetci dospávajú skrátenú noc. Iba pri jazere si svoju cigaretu vychutnáva postarší pán. A ja si vychutnávam ten zlomový okamih, kedy sa slnko vynorí spoza hôr a odrazu sa zrkadlí na hladine jazera. Farby sveta zjasnejú a vodné vtáctvo sa rozjasá. Aj zvony na kostolnej veži sa rozjasali. Bez ohľadu na spáčov, jedna časť sveta dáva najavo, že život zvíťazil…

Pozorujem slnko, ako putuje po hladine jazera. Nepotopí sa, zľahka sa nechá tvarovať vlnami, ktoré sa šíria od páru kačíc, čo práve pristali a dali to vedieť celému okoliu. Život je ponorený do farieb, zvukov a vôní. Je ukrytý aj v tichu, ale nie dnes ráno. Dnes ráno kričí. Dnes ráno otvára náruč a objíma svet. Dnes ráno ponúka ochutnať niečo nové. Má to príchuť začínajúcej jari, lásky a večnosti…

Nespomínam si na slávenie Veľkej noci v detstve. Vtedy bola Veľká noc sústredená predovšetkým na pondelok, s očakávaním kto všetko nás príde vyšibať o obliať vodou. Presne sme vedeli, koho môžeme očakávať už ráno o pol siedmej a kto príde s plným kýblom vody. A keď sa dalo, tvárili sme sa, že nie sme doma, ticho sme čučali za dverami so zatajeným dychom. Veď tri sestry mali dohoromady celkom široký okruh kamarátov, spolužiakov a obdivovateľov. A čím sme boli staršie, tým väčšie potvory z nás boli. Vedeli sme si odsledovať, kto k nám ide a vyberali sme si, komu otvoríme a komu nie…

A časom, keď z nás už boli dámy, zmizli sme vždy ráno niekam na túru a aby naším kamarátkam nebolo ľúto, že oni boli mokré a my nie, zavolali sme ich so sebou… V prípade nepriaznivého počasia sme do okruhu známych vyhlásili, že u nás doma nikto nebude a “nasťahovali” sme sa ku niekomu z našej party, celá tlupa mladých žien. Ale stalo sa, že nás nejaký dobrák “bonzol” a kúpači našli všetko, čo hľadali, pod jednou strechou…

Ale ruka v ruke s dospievaním išlo aj uvedomenie si toho, čo si vlastne počas veľkonočného trojdnia pripomíname a slávime. Akosi prirodzene som sa sústredila na radosť Veľkonočnej nedele, prehliadajúc udalosti Veľkého piatku. Áno, to som bola ešte mladšia a utrpenie a smrť sa mi zdali akési kruté a vzdialené. Len neskôr prišlo aj k tomu. Poznanie, že by nebolo žiadnej radosti, slávy a víťazstva bez kríža, utrpenia a smrti.

A samozrejme, že aj v mojom vlastnom živote. Čo všetko som musela pochovať, aby som si mohla vychutnať víťazstvo! Sebaklamy, sebaľútosť, pýchu, egocentrizmus… A tomu predchádzali vnútorné boje, osobné pády, z ktorých som sa musela pozviechať sama. Koľkokrát som “dostala po nose”, obviňovala z pochybenia celý svet, len seba nie… Hľadala, na koho by som ukázala prstom, až kým mi niekto nenastavil zrkadlo…

Z toho všetkého som dostala príležitosť povstať ako nový človek, v určitých oblasti života začať odznovu. Začať nový život. Ale malo to svoju krížovú cestu a veru ani dnes nemôžem povedať – je dokonané!

A práve preto som utrpenie, nespravodlivosť, pády a kríž prijala hlboko do svojho života. Teraz už viem, čo sa stane, ak niečo v sebe nechám odtrpieť, ukrižovať a potom to pochovám… Život nebude mlčať. Bude kričať a pozývať ma na novú cestu. Zvíťazí…

…stojím pod kostolnou vežou ponorená do hlaholu zvonov. Mám pocit, že aj moje kosti jasajú. Plnosťou radosti zrodenej z bolesti a plnosťou lásky odskúšanej nenávisťou… Áno, je dokonané!

Mária Čapáková