Získať stratené územie naspäť je neobyčajne ťažké, ak nie nemožné. V každom prípade to vyžaduje dlhý čas, zaradenie do novej víťaznej koalície – a novú víťaznú vojnu.

Odstrašujúcim príkladom nám môžu byť naši susedia Maďari. Prehrali prvú svetovú vojnu a prišli o územia, na ktoré si robili nárok, medzi nimi aj o Slovensko. V druhej svetovej vojne si opäť vybrali tábor, ktorý prehral, a nielenže nezískali žiadne územia naspäť, ale ďalšie stratili. Čoskoro uplynie sto rokov ich plaču nad Trianonskou zmluvou a nič im to nepomáha.

Dvadsiate storočie poskytuje hojnosť príkladov zmeny hraníc v Európe, ich príčin, sprievodných okolností aj námetov na poučenie. O konečných zmenách hraníc rozhodol až výsledok hlavnej vojny medzi kľúčovými mocnosťami. Vo vojnách 20. storočia bolo vždy v jednom tábore Rusko (Sovietsky zväz) a v druhom Nemecko, každý so svojimi spojencami. Ale hlavnej vojne predchádzali menšie vojny na okrajoch, vždy v tom bol aj Balkán.

Kolotoč sa roztáčal a kto sa zle zaradil na začiatku, zmeniť stranu mohol len za cenu veľkých obetí. Na začiatku každá strana opierala svoje ciele o mohutnú ideologickú koncepciu, protikladnú druhej strane. Vyhrala ideologická koncepcia, ktorá vyhrala na bojovom poli. Vzťah medzi ideológiou a bojovým poľom býva dialektický, preto sa tu s ním nebudem zaoberať.

Príznaky konfliktu

Zdá sa, že pribúda príznakov veľkého konfliktu, ako ich dejiny zaznamenali v minulosti. Boli vojny na Balkáne a menili sa tam hranice. Boli vojny v Zakaukazsku a tiež sa tam menili hranice. Štátnu príslušnosť zmenil Krym. Bojuje sa na východnej Ukrajine a Pobaltie, Poľsko, ale aj USA tvrdia, že Rusko sa chystá zaútočiť na Západ. Pod tou zámienkou NATO obkolesuje Rusko systémom vojenských základní. Rusko označilo Západ, najmä ako ho predstavuje NATO, za svojho potenciálneho nepriateľa. Na Západe (aj u nás) niekedy počuť, že v budúcnosti môže prísť k rozpadu Ruska.

V Rusku sa vyskytujú články, že Moskva nemusí rozvíjať vzťahy s Európskou úniou, pretože tá sa aj tak čoskoro rozpadne. Vojenské doktríny Ruska aj USA umožňujú použiť jadrové zbrane ako prvé. Dizajn pre veľkú vojnu je na stole a čokoľvek môže poslúžiť ako sarajevský atentát. Preto je pre malé štáty existenčne dôležité, kam sa zaradia.

Skupiny štátov

Ruské médiá nielenže neveria v stabilitu Európskej únie, ale delia členské štáty EÚ do dvoch skupín. V jednej sú štáty s pevnejšou štátnosťou, s hlbšími historickými skúsenosťami, schopné robiť pragmatické rozhodnutia. Do tejto skupiny zaraďujú Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Rakúsko a – Maďarsko. S týmito štátmi odporúčajú Kremľu rozvíjať vzájomné vzťahy. Do druhej skupiny zaraďujú štáty, ktoré nikdy nebudú schopné partnerských vzťahov s Ruskom. Sem patria: Pobaltie, Poľsko, Rumunsko a Bulharsko. Slovensko a Česko sa – aspoň zatiaľ – nevyskytujú ani v jednej skupine. Americkú podporu druhej skupine ruské médiá vysvetľujú tým, že USA chcú vytvoriť v strede Európy pás štátov, aby zabránili spojenectvu Moskva – Berlín.

Výzva pre Slovensko

Pre slovenskú politiku je to dramatická výzva. V prípade väčšieho konfliktu v Európe sa nesamozrejmosť slovenskej samostatnej štátnosti stane priam rukolapná. Po skončení takého konfliktu sa budú meniť hranice. Ak by vyhral ruský tábor (a Maďarsko v ňom), v lepšom prípade sa obnoví viac-menej Viedenská arbitráž, v horšom prípade maďarské hranice zasiahnu ďalej na sever.

Ak by bol výsledok konfliktu opačný, južné slovenské hranice povedú najmenej po Matre. Pre Maďarsko je správna voľba tábora dôležitejšia než pre iné štáty. Maďarsko nemá vo svojom okolí prirodzeného spojenca preto zlá voľba má pre Maďarsko zničujúci dopad. Európa to videla po prvej aj po druhej svetovej vojne. Slovensko je zase najmenší štát v strednej Európe s najkratšou štátnou tradíciou.

Pre nás je tiež dôležitá správna voľba tábora. Pre voľbu tábora potrebujeme čo najväčšiu geopolitickú slobodu. V súčasnosti ju nemáme, pretože sme obkolesení členmi NATO a Ukrajina je neformálnym štátom NATO. Pre zväčšenie nášho geopolitického manévrovacieho priestoru by bolo výhodné, aby Ukrajina robila priateľskú politiku voči Rusku. Najmenej rizík pre Slovensko by mala účasť v rovnakom tábore, v akom by bolo Maďarsko. Účasť v rovnakom tábore ako Maďarsko by bola pre Slovensko dôležitejšia, ako účasť v rovnakom tábore ako Česko.

Rébus Poľsko

Najväčší rébus v strednej Európe predstavuje súčasné Poľsko. Robí otvorenú politiku proti Rusku aj proti Nemecku a tým sa zbavuje spojencov vo svojom geopolitickom prostredí. Zostávajú mu len vzdialené Spojené štáty americké, ďaleko za oceánom. Pri súčasnom stave USA to možno považovať za neúmerné riziko. Poľskú politiku možno racionálne vysvetliť len ak Poľsko hrá na totálnu porážku Ruska v budúcom konflikte a rozpad Ruska. Na druhej strane, ruská tlač bežne píše, že pri takejto politike Poľska Rusko nebude v budúcnosti brániť súčasné hranice Poľska, aj keď sa na ich vytváraní zúčastnil Sovietsky zväz, právny predchodca súčasného Ruska.

Pred pol storočím vydal Herman Kahn knihu Myslenie o nemysliteľnom. Písal v nej, čo by sa stalo, ak by vypukla jadrová vojna a ako jej zabrániť.

Rozmýšľať o rizikách je vždy lepšie ako nemyslieť.

JUDr. Ján Čarnogurský