Môj profil 
Predplatné
Po katastrofálnom víkende na Eurosummite a provizórnych „riešeniach“ pre Grécko sa prekvapivo rýchlo ukázala základná zlomová čiara: spolkový minister financií Wolfgang Schäuble chce vyhodiť zo svojho pohľadu „slabých hráčov“ z eurozóny. Grécko je pre Schäubleho len začiatok. Potom môže dôjsť k integrácii eurozóny – avšak bez južných štátov, ale ak je to možné aj s Francúzskom. Schäuble má veľmi jasnú stratégiu: predstavuje si eurozónu ako spojenie disciplíny a sily. Túto ideu chce presadiť do konca svojho funkčného obdobia, aby neopustil úrad ako najväčší škodca spomedzi všetkých nemeckých ministrov financií v histórii.
Francúzsko cíti zradu a chce zabrániť tejto Schäubleho stratégii. Francúzsky prezident Francois Hollande predstavil počas francúzskeho štátneho sviatku svoju víziu, ktorá má za cieľ predovšetkým udržanie južanov v eure. Iba s nimi dokáže Francúzsko udržať rovnovážny stav voči Nemecku. Preto sa požiadavky Hollandeho zamerali najmä na dva aspekty: „Potrebujeme ekonomickú vládu,“ povedala hlavu štátu v utorok v rozhovore pre francúzske televízie France 2 a TF1. „Eurozóna je bezpečnostnou zárukou.“ Ďalej poukázal na to, že s bankovou úniou prichádza silnejšia integrácia.
Pod ekonomickou vládou Francúzi pochopili najmä politickú kontrolu kurzu eura. Francúzsky minister hospodárstva Arnaud Montebourg navrhol ešte v septembri 2014, že kurzová politika by v budúcnosti mala byť súčasťou právomocí Európskej rady a nie ECB. Európska centrálna banka je potom zodpovedná za realizáciu politického mandátu. Bývalý francúzsky minister hospodárstva zároveň vyzval na zmäkčovanie maastrichtských kritérií a orientáciu menovej politiky na americký Fed.
Francúzsko bojuje na všetkých frontoch: nesúhlasí s maastrichtskými kritériami deficitu (ani ich nedodržiava) a výmenný kurzu eura voči doláru je podľa neho pre export príliš vysoký. V tomto ohľade je Francúzsko – na rozdiel od otázky utečencov – v úplnej solidarite s Talianskom a Gréckom. Francúzsko chce zmäkčenie a musí predložiť plán B.
Ak si chce vynútiť tento plán, Francúzsko uznalo, že je potrebné sa obrátiť na Euroskupinu. Poprava Grécka Nemeckom a Trojkou sa Francúzov dotkla až do morku kostí. Teraz je jasné, že všetky eurokrajiny, ktoré sa dostanú do konfliktu s Nemeckom, skončia podobne. Preto Hollande požaduje nový demokratický základ, „napríklad Parlament pre eurozónu“. So silnejšou prítomnosťou poslancov by mohol byť vytvorený väčší priestor pre demokraciu.
Demokracia bola vo Francúzsku, rovnako ako v Grécku, z pohľadu politických strán vždy klientelistická. To isté si Francúzi myslia aj o štátoch eurozóny. Snívajú o ľavicovo-zelenej väčšine – pretože to je asi posledná šanca na to, aby sa zabránilo získaniu moci Marine Le Pen a Národného frontu. Niekoľko sociálnych demokratov, medzi nimi aj Martin Schulz, pracovali dlhší čas v zákulisí na zmene prísnych maastrichtských kritérií, ktoré „už nie sú moderné“.
Francúzi chcú vytvoriť parlament po osi proti Nemecku: Z ich pohľadu na eurozónu vyplýva, že fiškálna a menová politika Talianska, Španielska, Portugalska a Grécka je jedinou účinnou protiváhou proti nemeckým úsporným šialenstvám. Preto Hollande chce niečo úplne iné, ako Schäuble.
Grécko môže teda aj naďalej počítať s podporou z Paríža. „Grécky ľud už trpel veľa,“ povedal Hollande. V rovnakom čase zdôraznil potrebu zmeny: „Požadovať reformy je legitímne. Tieto reformy by mali podporovať rast,“ povedal Hollande. Francúzsky prezident vraj „cítil poctivú solidaritu“ s Gréckom, aj keď „mal pokušenie niektorých partnerov z eurozóny vylúčiť“. V tomto smere sa Hollande nevyjadroval uvážene o Nemecku a Francúzi teraz majú strach z Angely Merkelovej.
Aj Schäuble je za transferovú úniu, ale len medzi Nemeckom, Fínskom, Rakúskom, Holandskom a Luxemburskom. Za Francúzskom je z nemeckého pohľadu veľký otáznik. „Môžeme v Nemecku so všetkou vážnosťou predstaviť fungujúcu transferovú úniu s Marine Le Pen?“ pýtajú sa Nemci.
Ako ďaleko sú ochotní ísť v tomto smere už ukázala tradičná vojenská prehliadka na Champs-Élysées v Paríži pripomínajúca začiatok francúzskej revolúcie 14. júla 1789. Sprievod viedli špeciálne sily na boj proti terorizmu. Diváci tlieskali, pretože sa domnievali, že tisíce vojakov, ktorí sú aktivovaní vo Francúzsku od incidentu Charlie Hebdo, sledovali len „tých druhých“. Predrevolučné inštinkty z roku 1789 zatiaľ nie sú vo Francúzsku úplne prebudené.
Rozhodnutie v tomto alebo inom smere bude EÚ aj naďalej dramaticky meniť. Je to tvrdý boj o moc, v ktorom budú práva občanov obmedzené ako v skutočnej vojne.
