Branislav Fábry: Slovenské záujmy a americko-ruský spor v Sýrii

Bratislava 13. októbra 2016 (HSP/Foto:TASR-Syrian Civil Defense- White Helmets via AP)

Každý, kto sledoval vývoj udalostí v Sýrii počas posledného mesiaca si musel uvedomiť, že sa najmä zo strany USA objavuje rétorika, aká pripomína tie najhoršie obdobia studenej vojny.

Situácia je veľmi vážna, pretože v Sýrii sú vojensky prítomné obe najsilnejšie jadrové veľmoci sveta – USA aj Rusko. Na rozdiel od Ruska sú tam však USA prítomné bez mandátu OSN či mandátu sýrskej vlády. Na takéto konanie USA môžu Sýria a jej spojenec Rusko odpovedať vojenskou silou. Ak by ale svoje právo využili, zrejme by to viedlo k nedoziernym následkom.

V tomto článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Dezinformácie v médiách
• Zodpovednosť USA za vojnu v Sýrii
• Dôsledky americko-saudského neúspechu
• Potreba mierovej politiky

Dezinformácie v médiách

Charakteristickou črtou, ktorá vojnu v Sýrii sprevádza, je dezinformačná kampaň v médiách. Aj na Slovensku tzv. mienkotvorné médiá otvorene klamú a súčasne zamlčujú dôležité fakty. Najznámejšie nepravdy priniesli médiá o nemoniciach v meste Alepo. Podľa tohto spravodajstva Rusi už niekoľkokrát zničili „poslednú“ nemocnicu v Alepe, mŕtvi pediatri píšu skvelou angličtinou otvorené listy a Biele helmy vynášajú detské obete ruského bombardovania priamo pred kamerami. Na absurdnosť dezinformácií o nemocniciach v Alepe poukázali už viacerí autori, napr. T. Spencerová.

Veľmi nápadná je aj selektívnosť informácií o utrpení obyvateľstva vo vojnových konfliktoch na Blízkom Východe. Informácie o utrpení civilistov prúdia len z východného Alepa, kde pod kontrolou islamistov žije asi 15% obyvateľov mesta. Lenže civilisti trpia aj vo vládou kontrolovanej západnej časti mesta, kde žije až 85% obyvateľov a mnohí tam utiekli práve pred protivládnymi fundamentalistami. Podobne aj v Jemene západné médiá len veľmi vyhýbavo informujú o masívnych útokoch saudskej armády na nemocnice a civilnú infraštruktúru. Väčšina západných médií „nezaregstrovala“ dokonca ani to, že v dôsledku saudských útokov na jemenskú infraštruktúru vypukla v krajine cholera.

Existujú aj ďalšie informácie, ktoré sa do médií nedostali a to aj napriek tomu, že by si zverejnenie zaslúžili. Dôležitým faktom bol napr. teroristický útok na ruskú ambasádu v Damašku. Patrilo by sa pritom spomenúť i to, ako sa k danému útoku postavili západné štáty v Bezpečnostnej rade OSN, keď znemožnili odsudzujúcu rezolúciu. Verejnosť sa tiež nedozvedela zásadné informácie týkajúce sa organizácie Biele helmy. Tá pôsobí len na území pod kontrolou islamistov a má na nich až príliš úzke väzby. Išlo to dokonca tak ďaleko, že hovorca teroristov z al-Nusry (al-Kajdá) označil Biele helmy za mudžahedínov. Takýto titul Al-Kajdá nepriznáva komukoľvek…

Za zmienku stojí i trvalá mediálna ignorancia demonštrácií sýrskej menšiny v Európe. Aj v októbri 2016 sa vo veľkých európskych mestách konali protesty predstaviteľov sýrskej menšiny proti americkej agresii v Sýrii, avšak naše médiá si to opäť „nevšimli“.  tzv. mainstreamové médiá nepísali dokonca ani o demonštráciách Sýrčanov na podporu prezidenta B. Asada v Bratislave.

Dôvody pre takéto „spravodajstvo“ sú zrejmé. Západné médiá sa neustále snažia udržať obraz B. Asada ako nemilosrdného tyrana, voči ktorému musí „demokratický svet“ zakročiť. Iste že ani on nie je v sýrskom konflikte bez viny, ale to nie je nikto, ani Západ nie, Lenže čím viac koalícia Západ na podopru islamistov zasahuje, o to väčšmi získava prezident B. Asad podporu medzi ostatnými skupinami obyvateľstva v Sýrii. Už parlamentné voľby v apríli 2016, na ktorých sa zúčastnilo 57,56% obyvateľov Sýrie, demonštrovali napriek všetkým nedostatkom značnú verejnú podporu pre prezidenta B. Asada. Väčšina Sýrčanov si praje stabilitu a B. Asada považujú v porovnaní s islamistami za menšie zlo. Aj exiloví Sýrčania sa stále viac prikláňajú k sýrskej vláde, v ktorej vidia jedinú reálnu silu, schopnú poraziť islamistov a ukončiť vojnu.

Zodpovednosť USA za vojnu v Sýrii

Napriek tomu, že USA a ich spojenci používajú vo svojich médiách veľmi ostrú rétoriku proti sýrskej vláde, sú to práve oni, kto nesie za vojnu v Sýrii dlhodobú zodpovednosť. Už americká agresia v Iraku 2003 spôsobila podstatnú destabilizáciu regiónu, vrátane Sýrie. Po americkej agresii totiž do Sýrie ušlo asi 1,5 milióna Iračanov a tí predstavovali pre sýrsku vládu v minulom desaťročí obrovskú sociálno-ekonomickú záťaž. Pri rýchlo rastúcej sýrskej populácii, ktorá sa posledných 30 rokov zdvojnásobila, je problém zabezpečiť zamestnanie a obživu i pre domáce obyvateľstvo. Príliv utečencov z Iraku bol preto pre Sýriu takmer neriešiteľný.

USA však bez ohľadu na túto utečeneckú krízu používali voči Sýrii veľmi tvrdé postoje. Už od vojny v Iraku 2003 bolo zjavné, že chcú odstrániť prezidenta B. Asada. Keďže Sýria nepodporila ani americkú agresiu do Iraku v roku 2003 ani iné intervencie, vzťahy medzi oboma krajinami sa neustále zhoršovali. USA vydali v roku 2003 Syria Accountability Act, ktorým zaviedli voči Damasku ekonomické sankcie. Išlo nielen o sankcie voči konkrétnym osobám, ale aj o zákaz vývozu tovarov s vyššou pridanou hodnotou v USA. USA svoje sankcie ešte zostrili po vražde libanonského premiéra R. Haririho v roku 2005, z ktorej obvinili Sýriu. Americké obvinenia voči sýrskej vláde sa však ukázali ako nepodložené. Dokonca ani Medzinárodný tribunál pre Libanon, ktorý začal pojednávať v roku 2009, nepotvrdil žiadne z obvinení, kvôli ktorým zaviedli USA a ich spojenci mnoho protisýrskych sankcií.

Americký tlak voči Sýrii sa ešte viac rozvinul počas tzv. arabskej jari. Lenže tzv. arabská jar nepriniesla zlepšenie v žiadnej krajine, dokonca ani v Tunisku nie, a pre niektoré krajiny predstavovala priam katastrofu. Úloha diplomatov USA pri príprave a organizácii revolúcií v arabskom svete je známa vec , ale v Sýrii sa im príliš nedarilo. Opozičné demonštrácie, ktoré sa objavili na začiatku roku 2011, neuspeli najmä preto, lebo v mnohých oblastiach štátu nenašli podporu. Ukázalo sa, že B. Asad má stále dôveru mnohých skupín obyvateľstva. Na jeho strane vystúpili nielen menšinoví šiiti a kresťania, ale aj mnohí sekulárni sunniti, tvoriaci väčšinu obyvateľov i v meste Damašek. Vo všeobecnosti platí, že tam, kde vládne opozícia, náboženské menšiny skončili, zatiaľ čo tam, kde vládne B. Asad, je náboženské zloženie obyvateľov pluralitné. Nielen mnoho členov sýrskej vlády, ale aj Asadova manželka pochádza zo sunnitskej rodiny.

Tzv. umiernená opozícia, či už v podobe Slobodnej sýrskej armády alebo Zjednotenej sýrskej opozície sa v boji proti prezidentovi B. Asadovi ukázala ako vojensko-politicky málo významná. Ten, kto na území Sýrie dokázal reálne vystúpiť proti sýrskej vláde boli iba sunnitskí fundamentalisti. Boli to tí, ktorých vždy dráždil nenáboženský socialistický charakter sýrskeho štátu, ako aj odstraňovanie náboženských excesov, napr. vrážd kvôli cti. Vzhľadom na bezvýznamnosť tzv. umiernenej opozície, začali USA stále viac podporovať islamistov a v roku 2013 dokonca pripravovali tzv. bezletovú zónu. Je zrejmé, že by viedla k rovnakým následkom, k akým viedla i „bezletová zóna“ v Líbyi 2011. Kvôli odporu Ruska sa však „bezletová zóna“ v roku 2013 nepodarila.

Na druhej strane práve v roku 2013 vzniklo a začalo sa rozvíjať hnutie ISIL (Daeš). Toto hnutie, plné zahraničných islamistov, postupovalo s neopísateľnou brutalitou a páchalo otvorenú genocídu na náboženských menšinách. Hnutie ISIL poskytlo USA a spol. zámienku na intervenciu v Sýrii a tá sa začala v septembri 2014. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že USA hrajú v Sýrii dvojakú hru. Oficiálnym dôvodom ich prítomnosti je síce hnutie ISIL, v skutočnosti ale škodili najmä sýrskej vláde. Hnutie ISIL napriek americkej vojenskej prítomnosti v vôbec nestrádalo, naopak, naďalej zväčšovalo vlastné územie, masívne obchodovalo s ropou a dostávalo podporu zo zahraničia. Situácia sa zmenila až po vstupe Ruska do vojny.

Dôsledky americko-saudského neúspechu

Vojenský nástup sýrskych vládnych síl s ruskou podporou v poslednom roku sa stal pre USA veľkou výzvou. Dnes na území sýrskej vlády žijú až tri štvrtiny sýrskej populácie a vládne jednotky stále obsadzujú nové územia. Mnoho oblastí je síce ešte v rukách islamistov, avšak zväčša ide o neobývané oblasti a púšte. V sýrskej vojne sa stále jasnejšie črtá víťazstvo vlády. Je možné, že B. Asad nakoniec nedokáže obsadiť celé územie Sýrie a okrajové oblasti zostanú mimo jeho kontroly, ale i to by mohlo znamenať koniec vojny. Aj takéto zakončenie vojny by však bolo tým úplne najväčším víťazstvom!

Lenže ak sýrska vláda opäť ovládne veľkú väčšinu krajiny bez súhlasu či dokonca proti vôli USA, budú to vo Washingtone vnímať ako obrovský neúspech USA. Podobne aj americký neúspech v oficiálne deklarovanom boji proti hnutiu ISIL ostro kontrastuje s vojenskými úspechmi Ruska. To, že sa prezident B. Asad udrží pri moci napriek americkej snahe o jeho zosadenie, ukazuje alternatívnu možnosť vývoja voči tzv. Arabskej jari. Posledný vývoj v Sýrii dokazuje, že USA nemôžu meniť vlády v arabských štátoch neobmedzene a po saudskom neúspechu v Jemene sa voči americko-saudskej dominancii v regióne objavila aj silná opozícia. Dokonca aj Egypt dnes vykonáva spoločné vojenské cvičenia s Ruskom.

Vojenské neúspechy v Sýrii a v Jemene predstavujú veľký problém aj pre Saudskú Arábiu, hlavného spojenca USA v oblasti. Saudi sa pokúsili v Jemene dokázať svoju dominanciu a chceli sa pritom oprieť o bývalého prezidenta Hádího. Táto stratégia však úplne zlyhala. Ex-prezident Hádí ešte v roku 2015 stratil úplne dôveru dokonca aj medzi svojimi sunnitskými stúpencami, keď po obkľúčení húsivoskými jednotkami abdikoval z funkcie, aby si zachránil život. Tým sa znemožnil medzi jemenskými kmeňmi, ktoré dodnes vyznávajú špecifický kmeňový kódex cti. Na rozdiel od ruskej intervencie v Sýrii saudská intervencia v Jemene nemá porovnateľnú podporu domácich síl a ani masívne útoky proti civilnému obyvateľstvu na tom nič nezmenili.

Pokles saudského vplyvu bol cítiť aj na rokovaniach Arabskej ligy v roku 2016. V minulých rokoch, najmä po odstránení M. Kaddáfího a H. Mubaraka, sa v organizácii naplno presadila vedúca úloha Saudskej Arábie, ktorá tam diktovala protiasadovskú líniu. Saudské neúspechy v Sýrii a hlavne v Jemene však viedli k vzniku protisaudskej nálady medzi členmi organizácie. Maroko v tomto roku dokonca odmietlo hostiť summit Arabskej ligy a nahradila ho Mauretánia. Lenže ani na summit do Mauretánie väčšina arabských lídrov vôbec neprišla neprišla.

Potreba mierovej politiky

Práve kvôli americkým neúspechom v Sýrii je hrozba vojenskej konfrontácie medzi USA a Ruskom reálna. Keď armáda USA zbombardovala sýrske vládne jednotky pri meste Dar es-Zoir dňa 17. septembra 2016, tak mohla táto konfrontácie skutočne nastať. Keby Sýria a Rusko vtedy na americkú agresiu odpovedali protiútokom a prípadne zostrelili nejaké americké lietadlá, svet sa mohol ocitnúť v otvorenej vojne veľmocí. USA síce tvrdili, že na sýrsku armádu zaútočili omylom, i keď okamžite po ich náletoch prišla ofenzíva islamistov v oblasti. Ani omyl by však Američanov neospravedlnil, pretože USA pôsobia v Sýrii proti vôli sýrskej vlády a bez mandátu OSN. V roku 2014 pritom mali možnosť dohodnúť sa s prezidentom B. Asadom na spoločnej ofenzíve voči ISIL, avšak tým, že koordináciu svojho postupu s B. Asadom odmietli, zobrali na seba zodpovednosť i za prípadné omyly .

Žiaľ, hrozba podobných konfrontácií sa bezprostredne týka aj Slovenska, pretože USA nás považujú za súčasť svojej koalície. Ak nechceme niesť spoluzodpovednosť za vypuknutie globálnej vojny medzi USA a Ruskom, mala by SR niečo urobiť. Ako predsednícka krajina EÚ by sme mali začať seriózny a priamy dialóg so sýrskou vládou. Ak EÚ nevytvorí voči stranám konfliktu v Sýrii politiku odlišnú od politiky USA, tak iba opäť potvrdí svoju povesť ekonomického obra a politického trpaslíka…

Branislav Fábry