Záver vlaňajška sa niesol v znamení teroristických útokov v Berlíne a v Istanbule. Oba boli dielom osamelých atentátnikov, ku ktorým sa prihlásil Islamský štát. Možno s podobnými výčinmi v Európe počítať aj v roku 2017?

Áno, takýto je trend v súčasnosti. Atentáty páchajú takzvaní osamelí vlci, čiže jednotlivci alebo veľmi malé skupiny dvoch až troch ľudí. Tí dostanú odniekiaľ peniaze, mohli prejsť výcvikom, majú inšpiráciu v podobe Islamského štátu alebo al-Káidy. Nie sú to však také útoky, ktoré by niekto priamo naplánoval, že v danom čase a mieste niekto s kamiónom zaútočí na ľudí na vianočných trhoch. A platí, že takýchto útokov bude pribúdať. Budú väčšie a možno pri nich očakávať aj viac obetí.

Aj v iných metropolách, ako je povedzme Paríž a Berlín?

Áno. Sme proste vo vojne, no väčšina ľudí si to stále nechce priznať.

Ako fungujú a ako sa aktivujú jednotlivci, ktorí páchajú podobné teroristické útoky? Sú spiacimi bunkami, ktoré čakajú na aktiváciu zvonku?

Je to individuálne, u niekoho to takto funguje a u niekoho nie. Môže to byť návrh jednotlivca, ktorý schváli nejaká centrála a vybaví ho všetkým potrebným. Môžu to byť aj osoby, ktoré sú priamo vyslané, napríklad Islamským štátom, s cieľom útočiť hneď po dostaní rozkazu.

Teroristické útoky trápia najmä krajiny západnej Európy. Dajú sa podobné činy očakávať aj v stredoeurópskych metropolách, ako je Praha, Budapešť, Varšava či Bratislava?

Jednoznačne áno, je to len otázka času. Napríklad Praha je jedným z najvýznamnejších turistických centier v strednej Európe a je to veľmi lákavý cieľ. Česko je členom EÚ, NATO, zároveň patrí k blízkym spojencom Izraela. Zároveň patrí v rámci Vyšehradskej štvorky k najhlasnejším odporcom islamizácie Európy.

Ako hodnotíte reakciu EÚ a členských štátov na rastúce bezpečnostné riziká za posledného poldruha roka?

Považujem ju za úplne nefunkčnú a až kontraproduktívnu. Zaujíma ma, čo by sa ešte muselo stať, aby sa EÚ prebrala a postupovala spoločne a razantne. Obávam sa však, že to bude musieť byť nejaký veľký teroristický útok, niečo podobné ako 11. september 2001. Možno budú musieť umrieť tisíce ľudí, aby sa konečne EÚ prebrala.

EÚ za posledný rok výrazne sprísnila a obmedzila príchod migrantov. To nepovažujete za dostatočné?

Už je neskoro. Potenciálni teroristi sú už na území Európy. Aj keby sme teraz hermeticky uzavreli hranice a nepustili jediného migranta, nepomohlo by to. Už sú tu tisíce potenciálnych teroristov.

Nepomáha ani blížiaca sa mierová dohoda o Sýrii, ktorá by mohla ukončiť tamojšiu vojnu?

Už je to jedno, lebo sú u nás. Navyše, oni by boli hrozbou aj v prípade, ak by nedošlo k masívnej vlne utečencov. Musíme si uvedomiť, že mnoho útokov nerobia čerstvo prichádzajúci utečenci, ale občania členských krajín EÚ, ktorí sú v druhej či tretej generácii potomkovia migrantov spred niekoľkých dekád. Ak sa pozriete napríklad na Turkov, ktorí prišli do Nemecka v 60-tych, 70-tych rokoch minulého storočia, tak s tými nie sú žiadne problémy. Drvivá väčšina vtedajších migrantov zapadla do spoločnosti veľmi dobre. Problémom sú skôr ich potomkovia. Podobne to možno vidieť aj vo Francúzsku.

Zlyháva multikultúrne spolužitie v mladších generáciách?

Áno, zlyhalo v tej podobe, ako sa uplatňuje v Európe. Bol to omyl a jeho trpké plody budeme zbierať ešte množstvo rokov. Multikulturalizmus môže fungovať podobne, ako je to v USA. Platí, že ten, kto príde, musí prijať základné americké hodnoty a pravidlá. To sa týka verejného priestoru, kde sa každý musí striktne riadiť americkou Ústavou a zákonmi. V súkromí si každý môže uplatňovať svoje náboženstvo a tradície, ako je zvyknutý. Toto v Európe katastrofálne zlyhalo. Predstava, že civilizácia, ktorá má antické, rímske a židovské korene, môže do verejného priestoru vpustiť takú odlišnú ideológiu ako je islam, bola od začiatku nezmyselná. Žiaľ, teraz vidíme jej výsledky.

Môže sa stať, že ako odpoveď začnú brať ľudia spravodlivosť do vlastných rúk? Videli sme to v týchto dňoch v Poľsku, kde na Silvestra v malom meste zabil mladíka muž pochádzajúci zo severu Afriky. V meste sa potom zhromaždili ľudia a rozbili výklad na obchode, kde údajný vrah pracoval…

Takéto incidenty budú pribúdať, pretože európski mainstreamoví politici nerobia nič a situácia sa pritom stále zhoršuje. Vina je na pleciach tejto politickej garnitúry, ktorá je úplne neschopná zvládnuť situáciu.

Spejú potom niektoré európske krajiny aj k nejakej forme občianskej vojny?

Na juhu Francúzsku s niečím takým prakticky naisto počítam. Tam, a aj v iných krajinách, kde sú veľké moslimské štvrte, môže dôjsť k masovému povstaniu a na jeho potlačenie už nebudú stačiť policajné sily, ale armáda. Preto na lokálnych úrovniach možno počítať s občianskou vojnou.

O niekoľko dní sa ujme kresla 45. americký prezident Donald Trump. Ako sa zmení americká zahraničná a bezpečnostná politika pod jeho vedením?

V porovnaní s politikou Baracka Obamu bude rozdiel prakticky vo všetkom. Obama viedol americkú zahraničnú a bezpečnostnú politiku veľmi idealisticky. Trump je však bytostný realista, a tak zmena bude obrovská. V americkej zahraničnej politike boli historicky dve polohy, idealistická, čiže presadzovanie hodnôt, a realistická, čiže presadzovanie záujmov. Trump ako biznisman bude jednoznačne presadzovať americké záujmy a nie hodnoty.

Ktoré zmeny sa teda dajú očakávať?

V prvom rade k nim dôjde vo vzťahu s Ruskom. Očakávam, že Trump ponúkne Vladimirovi Putinovi nejakú geopolitickú dohodu. Nemusí ju však prijať, pretože nie je ani zďaleka taký autokrat, ako sa o ňom tvrdí. Musí takisto urobiť kompromis, lebo v jeho okolí je viacero ľudí, ktorí USA vnímajú vyslovene ako historického nepriateľa. Navyše, pre ruský režim je vhodný, aby mal nejaký obraz nepriateľa. Tým bol donedávna Západ a nemusí byť úplne jednoduché ľuďom vysvetliť, že je to už inak a Trump je najlepší priateľ Ruska. To sú možno argumenty proti, no súčasne existujú aj silné dôvody pre uzavretie takejto dohody. Stav ruskej ekonomiky nie je ideálny a Putin by si veľmi želal zrušenie ekonomických sankcií. To mu Trump ponúkne v rámci ich dohody. Putin potrebuje Západ ako spojenca. V súčasnosti proti islamizmu a výhľadovo aj proti Číne. Takže pre a proti máme zosumarizované a bude otázne, ako sa rozhodne Putin. Pokiaľ sa s Trumpom dohodne, bude to dobré. Pokiaľ nie, môže sa situácia zhoršiť. O Trumpovi je známe, že nie je moc trpezlivý a neopakuje ponuky. Putinovo “nie” môže vziať ako urážku a potom by sa rusko-americké vzťahy mohli ešte viac zhoršiť.

Ak sa Rusko dohodne s USA, bude to v ich prospech, no zároveň v niečí neprospech. Môže to byť Európa, ale aj Čína, kto bude ťahať za kratší koniec?

Predpokladám, že v rámci dohody povie Trump Putinovi, aby zabudol, že existuje Pobaltie. Litva, Lotyšsko a Estónsko sú členmi Severoatlantickej aliancie (NATO) a v nich nebude ruský vplyv. Počítam, že Trump prenechá Putinovi ako zónu vplyvu celé územie bývalého Sovietskeho zväzu okrem pobaltských štátov.

Teda aj Ukrajinu?

Áno, tú prenechá Putinovi. Trump je obchodník a chápe princíp niečo za niečo. Zároveň však bude očakávať, že Rusko sa nebude miešať do Latinskej Ameriky, pretože to je tradičná zóna záujmu USA.

A čo Čína?

Tá bude ťahať za najkratší koniec povrazu. Trump si uvedomuje, že čínska ekonomika nie je v dobrom stave a Čína má zrejme pred sebou ekonomickú krízu. Vie, v akom stave je čínsky realitný, akciový a bankový trh a že krajina je v niektorých ohľadoch na okraji bankrotu. Nie je vylúčené, že Trump pôjde do obchodnej vojny s Čínou, ktorá by mohla urýchliť príchod krízy. Jej vodcovia si to uvedomujú a obávajú sa ho. Čínske médiá píšu o Trumpovi tónom, ktorý je blízko hystérii.

Ak hovoríte o obchodnej vojne, veľmi citlivým regiónom je oblasť Juhočínskeho mora, ktorou prúdi veľká časť svetového obchodu. Hrozí v tejto oblasti konfrontácia Číny a USA?

Neprekvapilo by ma to, lebo jedným z prvých ľudí, s ktorými Trump hovoril po svojom zvolení, bol filipínsky prezident Rodrigo Duterte. Ten sa zatiaľ dočkal z amerických úst kritiky, hoci robí záslužnú prácu pri potláčaní drogovej kriminality. Trump sa vyjadril, že mu drží palce. Zdá sa, že obaja muži našli k sebe cestu v prospech americko-filipínskych vzťahov, ktoré Obama dokázal za krátky čas úplne pokaziť. Filipíny sú tradičný a veľmi dôležitý americký spojenec v tomto regióne. Čína v oblasti Juhočínskeho mora svojimi manévrami a budovaním ostrovov len ukazuje svaly a snaží sa zakryť iné vnútorné problémy. Trump im na to neskočí. Pokiaľ Čína stavia na sporných ostrovných územiach vojenské základne, tak si viem predstaviť, že si USA od Filipín prenajme jeden z atolov a začne budovať vlastnú vojenskú základňu. To si doteraz žiadny americký prezident netrúfol, no Trump by toho bol schopný.

Po Trumpovom víťazstve spozornela aj EÚ, ktorá sa obáva, že NATO jej už nemusí zaručiť bezpečnosť. Bude sa musieť v tomto smere viac spoliehať na seba?

Jednoznačne, bude musieť. Trump nehovorí nič iné než americkí politici a generáli za posledných 15 rokov. Rozdiel je v tom, že to pomenúva svojím typickým drsným a prostorekým spôsobom. Nie je už viac možné a udržateľné, aby USA financovali tri štvrtiny rozpočtu NATO, keď EÚ má viac obyvateľov a vyšší hrubý domáci produkt ako USA. Pritom za studenej vojny išli pol na pol. Členské krajiny EÚ budú musieť do svojej obrany a bezpečnosti investovať omnoho viac financií.

Akým spôsobom sa odzrkadlí zmenená americká zahraničná politika na Blízkom východe?

Izrael bude maximálne spokojný, pretože bilancia Obamovej vlády je taká, že prakticky má lepšie vzťahy s Ruskom ako s USA. Také niečo sa nezopakovalo od konca 40-tych rokov 20. storočia. Trump je vnímaný ako proizraelský politik a na dohode medzi Ruskom a USA nemôže Židovský štát stratiť. Najmä, ak by to viedlo ku koncu bojov v Sýrii a k spoločnému postupu proti Islamskému štátu. Inou témou je otázka Iránu. Tam sa veľmoci nezhodnú. Kým pre Rusko je dôležitým spojencom, Trump sa netají tým, že chce proti nemu vystupovať tvrdo.

Spomínali ste spoločný postup USA a Ruska. Dá sa očakávať, že vojensky v tomto roku porazia Islamský štát?

Počítam, že bude porazený na územiach severnej Sýrie a Iraku, kde sa etabloval. Z dlhodobého hľadiska to však veľa neznamená. Vodcovia Islamského štátu s tým určite počítali a vedeli, že sa tam dlhodobo neudržia. Začali s postupným presunom do iných oblastí, napríklad od Líbye. Islamský štát je logom či hlavnou značkou sunnitského extrémizmu vo svete, tak, ako to bola v minulej dekáde al-Káida. Aj keby sa podarilo zlikvidovať vedenie Islamského štátu, tak sa časom objaví niekto iný. Naším nepriateľom nie je al-Káida alebo Islamský štát. Tým nepriateľom je islamizmus a je úplne jedno, akú má vlajku.

Rozhovor s Lukášom Visingrom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického,  športového a kultúrneho života.