Anton Chromík: Kým Peter Weisenbacher neodovzdá cenu víťazovi minulého roka, nemal by robiť ďalší ročník!

Bratislava 18. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Cena Homofób roka mi každý rok pripomína, že Slovenská republika je vo vzťahu k úcte k  ľuďom s homosexuálnym cítením na tom dobre a ja som tomu veľmi rád. Mnohé nominované výroky za posledné roky (napr. nominovaní poslanci za novelu Ústavy o manželstve muža a ženy) a aj môj výherný výrok za rok 2015 to jasne dokazujú. Verím, že autori by nominovali skutočné výroky nenávisti, ak by existovali

V tejto súťaži zrejme nezáleží na obsahu výrokov, ale skôr na tom, že sa hlasovaním dá prejaviť nenávisť voči konkrétnej osobe s iným názorom. Skutočné informovanie o konkrétnych prípadoch nenávisti voči homosexuálne cítiacim absentuje.

Aj vďaka takejto súťaži nadobudol pojem homofób skôr význam zástancu manželstva a rodiny muža a ženy. Aj preto som minulý rok zverejnil tlačovú správu, že cenu Homofób roka si rád preberiem verejne na námestí „ešte” Slobody v Bratislave.

Aké bolo moje prekvapenie, keď včera Denník SME a portál Aktuality.sk zverejnil, že cenu som si odmietol prevziať. Toto nie je pravda a tým som bol obvinený zo lži. Organizátori súťaže sa zaviazali, že sa cenu pokúsia doručiť, ale nič také neudialo.

Viackrát som sa odovzdania ceny domáhal, o čom svedčia aj moje viacnásobné požiadavky v mailovej komunikácii s Inštitútom Petra Weisenbachera. Predložím ich na požiadanie k dispozícii médiám.

Žiadam, aby sa mi verejne Peter Weisenbacher a Inštitút ľudských práv ospravedlnil za lož, ktorú o mne zrejme on uviedol v  tlačovej správe a aby nabral odvahu namiesto lži  mi cenu skutočne odovzdať.  

Anton Chromík, predseda Aliancia za rodinu.

Výherný výrok, za ktorý som dostal cenu Homofób roka 2015

„Vo svojej  advokátskej praxi nedelím svojich klientov podľa sexuálnej orientácie, človek predsa je človekom a jeho sexuálna orientácia je len jednou časťou osobnosti. Má právo na súkromie a ja nie som ten, kto by mu chcel túto slobodu zobrať. A tiež si myslím, že život, ktorý žije homosexuál, nie je ľahký. Má na sebe bremeno, pri ktorom sme tu my, naše rodiny, ktoré mu máme pomôcť, aby sa nikdy necítil opustený.  Neznamená to však, že súhlasím s tým, aby sa hocičo volalo manželstvom, alebo aby tí, ktorí na seba zobrali to krásne bremeno rodenia a výchovy detí nemali mať osobitnú podporu. Deti potrebujú ocka a mamu. A toto nezmení ani osvietený diktátor. V prekrásnom novom svete si však homosexuáli   nežiadajú len “práva”, ale chcú zavrieť ústa ostatným. Budú rozhodovať o živote iných, ich povolaní, kariére a to vždy v histórii skončilo diktatúrami a (niekedy) aj masovým vraždením. Teraz už viem, aká miera slobody a demokracie nás bude čakať v prekrásnom novom svete a preto radšej ostanem tu doma v našom svete, kde som. Vo svete, ktorý rešpektuje právo na súkromie homosexuálov, necháva im slobodu rozhodnúť sa, ako chcú svoj život viesť. Vo svete, ktorý ich nevyhadzuje z práce, preto, že sú homosexuáli, ani preto, že zastávajú registrované partnerstvá. Vo svete, ktorý trestá tých, ktorí by im chceli ubližovať a páchať na nich trestné činy….Rozhovor s Branislavom Ondrášikom  je vážnym dôvodom, pre ktorý väčšina nesmie ani len uvažovať nad vládou tejto menšiny.”