Analýza: Trumpova hrozba sankciami nie je pre Japoncov žiadnou novinkou

New York 18. januára 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Evan Vucci)

Nadchádzajúci americký prezident Donald Trump začiatkom januára pohrozil japonskej Toyote, že ak postaví plánovanú automobilku v Mexiku so zámerom vyvážať autá do Spojených štátov, uvalí na ne sankčné clo do 35 %.

Trumpova hrozba proti japonskej firme nie je pre Tokio prvou. Protekcionistické opatrenia proti firmám krajiny vychádzajúceho slnka v minulosti použila washingtonská vláda už viackrát. Teraz je novinkou len to, že sa Japonci o nej dozvedeli z Twitteru, kým predtým ju oznamoval z Bieleho domu prezident Ronald Reagan.

Reagan svojho času obviňoval Japoncov, že v medzinárodnom obchode používajú nečestné praktiky, a dokonca tvrdil, že v tomto prípade ide o „žlté nebezpečenstvo“.

Tak reagovali Spojené štáty na veľký obchodný deficit s Japonskom. Prezident nezostal len pri hrozbách. Začal blokovať prístup japonských výrobkov na americký trh.

Z pestrej palety uplatňovaných amerických protekcionistických nástrojov zameraných sa udržanie pozícií svojich výrobcov v 80. rokoch proti Japonsku vystupujú do popredia výrazne len niektoré. V roku 1981 prinútili USA japonské automobilky, aby sa „dobrovoľne“ rozhodli obmedziť vývoz áut na ich trh. Odpovedali kladne. Znížili ho medziročne o 7 % na 1,68 milióna kusov. V nasledujúcich rokoch ich export vzrástol len mierne.

Poklesom dovozu chcela americká vláda dosiahnuť, aby sa po ropnom šoku a recesii vytvoril priestor pre rast odbytu americkej produkcie. Domáci spotrebitelia však už neboli spokojní s ich veľkými autami, ktorých kvalita zaostávala za zahraničnou konkurenciou.

Paradoxne došlo k tomu, že obmedzenie dovozu posilnilo pozíciu japonských automobiliek na americkom trhu.

Ceny ich vozidiel sa v USA zvýšili asi o 1000 USD (935,98 eura). Automobilky síce vyviezli menej áut, ale zisk si zachovali takmer rovnaký. Navyše, Japonci v rámci kvóty začali exportovať väčšie športovejšie autá. Od toho očakávali väčšie ziskové marže. A nesklamali sa.

Kým predtým konkurovali Japonci americkým autám nižšej kubatúry, teraz sa začali presadzovať aj v iných segmentoch tamojšieho automobilového trhu.

Japonci sa rozhodli aj pre urýchlenie svojich investičných plánov v USA. Honda v roku 1982 tam ako prvá z japonských automobiliek začala montovať svoje modely. V nasledujúcom roku ju nasledoval Nissan s nákladnými pickupmi a v roku 1985 sa pustil do výroby osobných vozidiel. V roku 1985 sa rozhodla postaviť automobilku aj Toyota. O tri roky neskôr zišlo z jej montážneho pásu prvé vozidlo.

Američania chceli v roku 1985, aby Japonci nebrali na vedomie nanútené dovozné kvóty pre automobily.

Japonská vláda ich však dodržiavala až do roku 1993. Mocné tokijské ministerstvo pre obchod a priemysel (Miti) rozhodovalo o trhovom podiele japonských automobiliek na americký trh. Koncerny s tým súhlasili, lebo relatívny nedostatok ich vozidiel na americkom trhu im pomáhal udržovať vysoký zisk. Doplácali na to americkí spotrebitelia.

Washington ovplyvňoval metódou „dobrovoľného“ obmedzovania vývozu riadený obchod a priemyselnú politiku Japonska aj v iných odvetviach vtedy druhej najsilnejšej ekonomiky sveta.

Ešte v roku 1983 vyvolalo rozruch americké zvýšenie cla na japonské motocykle zo 4,4 na 49,4 %. Tým chcel Washington uchrániť pred konkurenciou jediného domáceho výrobcu motoriek, spoločnosť Harley-Davidson Motor Company.

Sankčné clo sa vzťahovalo špeciálne na motorky s motorom nad 700 kubických centimetrov (ccm). Clo neplatilo na limitovaný počet motocyklov nemeckých, britských a talianskych firiem. Americká vláda clom jasne diskriminovala japonské koncerny Honda, Kawasaki, Suzuki a Yamaha.

Opatrenie malo obmedzený účinok. Harley-Davidson sa časom stiahol “z bojiska” sám. Urobil to z viacerých dôvodov. Honda a Kawasaki začali vyrábať v USA, čím obišli obchodnú bariéru. Ich motorky mali trochu nižšiu kubatúru ako 700 ccm. Americkí zákazníci oceňovali ich prednosti. Motorky domáceho výrobcu boli pri takmer rovnakých vlastnostiach výrazne ťažšie a drahšie. Až devalváciou amerického dolára v roku 1985 sa vrátila “harleyovkám” cenová výhoda voči japonským modelom.

Vrchol amerického protekcionizmu nastal v spore o dovoz japonských pamäťových čipov do USA. Američania obviňovali japonských výrobcov, že ich predávajú pod výrobné náklady.

Washington pohrozil sankčným clom a od Japoncov si vynucoval prísľub, že im ich budú predávať za určitú minimálnu cenu, a tak budú postupovať aj na tretích trhoch. Na svojom trhu si ich mohli predávať, ako uznajú za vhodné.

Tokio sa podvolilo nátlaku a prisľúbilo, že americký výrobcovia polovodičov, ktoré boli cenovo výhodnejšie, získajú za päť rokov podiel na japonskom trhu viac ako 20 %.

Keďže Japonci slovo nedodržali, prezident Reagan zvýšil clo na japonské tovary na 100 %. Išlo o široký sortiment počnúc televízormi, kuchynskou technikou až po počítače. Americká pomsta mala hodnotu 300 miliónov USD.

Postup Američanov nepriviedol Miti k zúfalstvu. Skôr naopak. Sankčné clo prinútilo japonské firmy, aby zvýšili svoju exportnú disciplínu. Aby dosiahlo Tokio určitú minimálnu cenu pamäťových čipov v zahraničí, ktorú požadovali Američania, znovu obmedzilo ich vývoz. Keďže mali v sortimente na medzinárodnom trhu prevahu, ceny ich produktov vzrástli. Následne si väčšími príjmami vytvorili podmienky na zosilnenie svojho inovačného úsilia. Americká konkurencia voči nim strácala pozície. Američania museli montovať do svojich počítačov drahšie čipy, čím v porovnaní s japonskými firmami strácali konkurencieschopnosť. Navyše, ani jeden z amerických výrobcov čipov, ktorý ich výrobu opustil, sa k nej už nevrátil.

Vyššie ceny pamäťových čipov vytvorili priestor pre nástup juhokórejských firiem, čím sa konkurencia na globálnom trhu v tomto segmente zvýšila.

Americkí výrobcovia počítačov napokon presadili, že úrady v roku 1991 ustúpili od požiadavky na minimálnu cenu čipov. Aj v tejto oblasti sa ochranné clo v záujme amerických firiem obrátilo proti ich dobrým úmyslom.

Protekcionizmus v záujme vlastných nekonkurencieschopných firiem nepomohol USA znížiť ich stúpajúci zahranično-obchodný deficit. Expanzívna fiškálna politika, rastúca zadlženosť štátu a na druhej strane hospodársky vzostup za Reagana prilákali do Spojených štátov zahraničný kapitál, vrátane japonského. Dolár zosilnel. Vtedajší dvojitý schodok je zrejme najväčšou paralelou možných dôsledkov očakávanej hospodárskej politiky nadchádzajúceho prezidenta Donalda Trumpa.

Spolu s opatreniami v menovej oblasti, na ktorých sa dohodla skupina šiestich najvyspelejších západných ekonomík v priebehu 80. rokov (USA, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko Japonsko, Kanada) – došlo k prehriatiu ekonomiky a k prasknutiu umelo povzbudzovanému ekonomickému rastu. V Japonsku nastal v roku 1990 pokles akciových kurzov a cien nehnuteľností.

Japonsko sa dostalo do hospodárskej stagnácie. Neskôr sa objavila deflácia, pokles spotrebiteľských cien. Krajina vstúpila do „strateného desaťročia“. Z ťažkostí sa nevymotalo do súčasnosti. Tento jej vývoj nepriamo súvisí s americkým protekcionizmu z 80. rokov.

(1 EUR = 1,0684 USD)