Nemáte pocit, že nová slovenská vládna koalícia, napriek tomu, že je podporovaná väčšou časťou národa, je na televíznych obrazovkách a v celom oficiálnom mediálnom a informačnom priestore akási opustená, nežiaduca, nemilovaná? Nepripomína vám tá situácia ľudové povstanie, kde ľudia s vidlami a cepmi už zaplavili spodnú časť hradu zlého kniežaťa, ale do hlavnej veže sa dostala iba skupinka vodcov povstania, ktorá tam však je obklopená presilou zbabelých, ale zlomyseľných pánových zbrojnošov?

Možno poviete, že to s tým farbistým prirovnaním preháňam. Isteže je nadnesené, lenže v podstate to je vlastne naozaj to, o čo tu ide. No dobre, ľudové povstania bývali krvavé a tu zatiaľ (až na výnimky) krv netečie. Ale boj ľudu proti vzdialenému mocnému okupačnému panstvu a jeho mediálnym, mimovládnym, ekonomickým, politickým, ideologickým, politologickým, sociologickým, kultúrnym, edukačným panošom a zbrojnošom tu naozaj prebieha, hoci iba v podobe určitej latentnej rezistencie. Tichá vojna vlastencov proti viac či menej nenápadnej okupácii či nadvláde veľmocí, nazvite si to ako chcete, tá je kľúčovým faktom a hlavnou polarizáciou politiky – dôležitejšou než ktorákoľvek ideológia či čokoľvek iné.

A nielen na Slovensku. O svoju svojbytnosť a suverenitu v nej každodenne bojuje každý malý národ a každý malý štát vo svete. Či sa to niekomu páči alebo nie, je neodškriepiteľnou geopolitickou realitou, že každý malý národ či štát má ten istý problém: je pod politickým, ekonomickým, finančným, kultúrnym… skrátka, pod všestranným vplyvom dominujúcej mocnosti. Zvykne sa tomu hovoriť, že patrí do sféry vplyvu veľmoci, lenže tento výraz „sféra vplyvu“ je iba eufemizmus označujúci obyčajný kolonializmus. Veľmoc vo väčšej či menšej miere ovláda politickú, finančnú, ekonomickú, mediálnu sféru malého štátu a v praxi to znamená, že celá táto spoločenská nadstavba pracuje v jej prospech.

No a tu je ten principiálny rozpor: demokracia (z gréckého demos [ľud] a kratos [vláda], čiže vláda ľudu, ľudová vláda) predsa znamená, že celý ten aparát by mal patriť ľudu tej krajiny, pracovať v prospech toho národa a jeho štátu a nie v prospech cudzích záujmov, cudzích firiem, cudzích geopolitických ambícií.

Počas uplynulých takmer štyroch rokov boli na Slovensku pri moci sily plne podriadené vonkajšiemu, diaľkovému riadeniu, čiže to boli pomery už zo samotného princípu nedemokratické, neokoloniálne, zbytočne sa exponenti síl, ktoré boli pri moci, tak veľmi oháňali slovom demokracia.

No ale teraz sa situácia zmenila. Nie, k moci neprišli sily plne vlastenecké. K moci prišli ľudia kompromisu a to je pre Slovensko to najlepšie možné riešenie. Keby sme zostali pri podobenstve s ľudovým povstaním, potom by sme mohli povedať, že hrad neobsadili vzbúrenci – to by zalarmovalo cisársky dvor a bolo by otázkou krátkeho času, kedy by cisárske vojská hrad vzbúrencov obkľúčili, vyhladovali, dobyli a tak, ako to vždy bývalo pekným zvykom, hlavy vzbúrencov nastoknuté na kopijách by vystavili na hradbách na výstrahu každému, kto by sa o niečo také chcel ešte niekedy pokúsiť. (Informácia pre ctených manipulátorov s citátmi: predošlé vety boli metaforické – aby náhodou nedošlo k „omylu“ ako pri mediálnej interpretácii výroku poslanca Huliaka o tom, čo by urobili v Číne s megakorupčníkmi).

Ak ostaneme pri podobenstve s hradom, tak sa na Slovensku po voľbách stalo približne toto: ľudia vyhnali nafúkané cisárske knieža a za nového pána si ustanovili chudobného domáceho šľachtica. Toho cisár síce nemiluje, ale tiež potrebuje robiť kompromisy – a toto nové chudobné knieža mu sľúbilo vernosť oplátkou za to, že cisár jeho kniežatstvo nechá viacmenej na pokoji. Ale žiaľ, je tu ešte jedna nepríjemná vec. Tento cisár si vždy kladie tú istú podmienku: každé nové knieža sa vždy musí zmieriť s tým, že na hrade vždy zostane veľká časť hradného panstva, ktoré je verné jeho cisárskej vysokourodzenosti. Konkrétne sú to pisári, ktorí zapisujú históriu, aby bola čo najcisárskejšia, učitelia ušľachtilých učení a jazykov z cisárskeho dvora, múdri radcovia, ktorých učili na cisárskom dvore, herci odchovaní na predstaveniach aké sa hrávajú na cisárskom dvore, mediálni experti, politológovia, sociológovia, mimovládkari…

Ech, tuším sme sa akosi plynulo dostali od metafory k realite Slovenska mesiac po voľbách. Tak jednoducho môžeme len skonštatovať: všetka táto protislovenská háveď, dobermani aj čivavy neokolonializmu spustili ofenzívu na všetkých frontoch, na novej koalícii nenechajú nitku suchú.

Mediálny lynč Rudolfa Huliaka sa nevydaril, tento poslanec z kandidátky SNS sa ukázal byť ťažkým orieškom aj pre skúsených mediálnych „katov“ – kto náhodou pozeral nedeľnú televíznu debatu na TV Markíza, musel uznať, že napriek tomu, že opačný tábor bol v trojnásobnej presile, Huliak ich argumentačne prevalcoval.

Na ministra životného prostredia Tomáša Tarabu si zatiaľ príliš netrúfli, lebo je to politicky aj rétoricky „ťažký kaliber“ a s dvomi vysokými školami je naozaj dosť veľkým kontrastom v porovnaní s jeho predchodcom s maturitou a rečami o vegetariánskych medveďoch.

A tak sa terčom číslo jedna stala nová ministerka kultúry Martina Šimkovičová. Jej úloha je objektívne veľmi ťažká: má nájsť spoločnú reč s celou tou umeleckou a „umeleckou“ pospolitosťou, ktorá sa do značnej miery prelína s „malomestskou kaviarňou“, a priori nepriateľskou voči všetkým vlasteneckým stranám, a ktorá sa zrejme bude usilovať o jediné: novú ministerku čo naviac otráviť, zdiskreditovať a vysmiať.

Ona v dobrej viere napísala priateľský list českému ministrovi kultúry, aby nadviazala „družbu“, ale tento – mimochodom, celkom normálny a slušný list – zlomyseľníci zneužili proti nej. Vraj ten list bol otrasný, škandalózny… Nevadí, že v ňom nenašli ani jedinú skutočnú chybu – to predsa mediálnej popravčej čate vôbec neprekáža, oni keď dôvod potrebujú, tak si ho jednoducho vymyslia a podľa potreby nafúknu.

Silnou zbraňou týchto ľudí je, že sú medzinárodne zosieťovaní a navzájom si v lynčovaní pomáhajú. Starý aforizmus hovorí, že expert je človek z iného mesta, a ono to naozaj dostane úplne inú váhu, keď vás nekritizujú len domáci nepriatelia, ale aj „celý svet“. A preto, ako to už býva zvykom, do akcie sa okamžite zapojili aj prestitútske komandá od susedov a začali aj tam na Šimkovičovú kydať neuveriteľné kýble špiny.

Tieto malé duše sa hádzali o zem pri Šimkovičovej niekoľkých drobných štylistických kostrbatostiach, ale pritom čušali ako vši pod chrastou, keď jedna z jej predchodkýň napísala na svojom blogu, že „cigáni sú zlodejské svine a hovädá“ (informácia pre ctených pracovníkov sledovacieho úradu: to nie je výrok autora tohto článku, ale to bol citát z blogu, ktorý bol medzitým zmazaný). Ministerka Šimkovičová je kultivovaná a reprezentatívna osoba, aká na tom poste azda ešte nebola, lenže napriek tomu, že má skúsenosti z 18 rokov práce v TV Markíza a dosť guráže, je otázne, ako dlho dokáže tejto delostreľbe odolávať.

Škoda to všetko aj komentovať. Bolo by už teraz na mnohozväzkový román opisovať všetky tie zlomyseľné útoky, ktoré sa voči politikom zo strán Smer-SSD a SNS stihli objaviť v globalistických médiách len za uplynulých niekoľko povolebných týždňov. A tak tu spomeňme niečo z trochu iného súdka.

V pondelok prebehlo súdne pojednávanie vo veci sporu medzi Hlavnými správami a Konšpirátormi.sk. Sudkyňa uznala právo samozvaných kádrovačov zo stránky konspiratori.sk (ktorá sa tvári ako objektívna inštitúcia, avšak pritom je politicky výrazne predpojatá) nahovárať návštevníkov tohto webu, aby neinzerovali na stránkach, ktoré oni, konšpirátori.sk označia za dezinformačné. Stránkam, ktoré žijú z reklamy, môžu takéto nekalé praktiky spôsobiť značnú finančnú ujmu, prípadne zapríčiniť ich likvidáciu – a to všetko na základe špinavej politickej intrigy. Písali sme o tom tu.

A keby len to – ono to funguje podobne ako kedysi stranícke štruktúry. Máme neoficiálne informácie, že v korporátnej sfére určité firmy používajú inštrukcie od konšpirátorov.sk ako záväzné pokyny pre svojich zamestnancov, ktorí (bez ohľadu na svoje presvedčenie) musia rušiť inzerciu na takto ostrakizovaných stránkach, hoci tie z hľadiska relevantnosti a férovej obchodnej súťaže spĺňajú všetky kritériá.

Protinárodné, protivlastenecké sily spustili masívnu mediálnu, politickú, intrigánsku delostreleckú paľbu na celej šírke frontovej línie. Koalícia však avizovala, že tiež už sa len tak ľahko nedá. Nie je preto nič objavné na konštatovaní: blýska sa a ešte sa len bude blýskať, aj hrmieť bude. Máme sa na čo tešiť…