Budúcnosť Európskej únie sa javí čoraz pochmúrnejšie, pretože čelí “viac než len existenčnej výzve”, píše Ahmed Nazif. Súdržnosť bloku dnes totiž ohrozuje niekoľko faktorov, ktoré negujú všetky predchádzajúce úspechy EÚ.

Európska komisia pred niekoľkými dňami zverejnila svoju deviatu správu o hospodárskej, sociálnej a regionálnej súdržnosti. Tento dokument vykresľuje pochmúrny obraz budúcnosti európskeho spojenectva. Napriek pokroku, ktorý Európa dosiahla za posledných dvadsať rokov, teraz čelí viac než existenčnej výzve, ktorá ohrozí samotnú existenciu EÚ.

Pozrime sa na pozitívne momenty. Rozšírenie EÚ v roku 2004 symbolizovalo úspech jej regionálnej stratégie. “Politika súdržnosti” viedla k pozoruhodným výsledkom. V strednej a východnej Európe sa príjem na obyvateľa zvýšil z 52 % (priemer EÚ v roku 2004) na takmer 80 %. Miera nezamestnanosti klesla z 13 % na 4 %.

HDP sa po pandémii COVID-19 rýchlo zotavil. Od recesie v roku 2009 sa však tempo hospodárskej konvergencie neustále spomaľuje. Vplyv tejto recesie na hospodársky rast, investície a HDP bol výrazný a pretrvávajúci, takže “politika súdržnosti” zohrala kľúčovú úlohu pri komplexnom zlepšení hospodárskych a sociálnych ukazovateľov a ukazovateľov zamestnanosti v EÚ.

Regionálna politika EÚ zohráva kľúčovú úlohu pri podpore verejných investícií. V rokoch 2014 až 2020 sa táto stratégia podieľala na približne 13 % celkových investícií v celom bloku a v najmenej rozvinutých krajinách

Tento príspevok podporil hospodársky rast v súlade s kľúčovými politickými prioritami: od duálnej transformácie po inovácie, podnikanie a kvalifikovanú pracovnú silu; od starostlivosti o deti, vzdelávania a zdravia po ochranu pred katastrofami. Každý región má však stále svoje výzvy, nevyužitý potenciál a ohniská chudoby.

Teraz k negatívam. Hlavnou výzvou, ktorej EÚ čelí, sú demografické zmeny, ktoré v nasledujúcich desaťročiach ovplyvnia všetky regióny. To povedie k úbytku pracovnej sily a starnutiu obyvateľstva. Problémy bývajú vážnejšie vo vidieckych, riedko osídlených oblastiach. V roku 2020 sa v dôsledku rastúcej úmrtnosti v dôsledku pandémie COVID-19 po prvýkrát zníži počet obyvateľov EÚ, pričom ani migranti nedokázali vykompenzovať tento demografický pokles. Do roku 2040 by mohol podiel ľudí v produktívnom veku v EÚ klesnúť o 6,5 %, čo znamená, že bude pracovať o 15 miliónov ľudí menej ako dnes. Zvyšovanie produktivity alebo udržiavanie ekonomicky aktívneho obyvateľstva na udržateľnej úrovni sa tak čoraz viac dostáva medzi kľúčové priority európskych vlád. Dôsledky týchto štrukturálnych demografických zmien sú rôzne: mohli by výrazne zvýšiť rozpočtové tlaky a viesť k zmenám vo verejných službách, od zdravotníctva až po vzdelávanie, vrátane dôchodkov.

Podobne účinky digitalizácie a klimatických zmien pravdepodobne prehĺbia regionálne rozdiely v EÚ. Vo viacročnom finančnom programe na roky 2021 – 2027 je na riešenie tohto problému vyčlenených 56 miliárd EUR, ale rozdiely medzi krajinami EÚ sa prehlbujú. Z údajov vyplýva, že nárast výdavkov na výskum a vývoj v rokoch 2001 až 2022 bol najmenej viditeľný v krajinách, ktoré už zvyčajne vynakladajú na túto oblasť málo peňazí. To je napríklad prípad Rumunska. Inými slovami, prílev kapitálu vrátane priamych zahraničných investícií sa naďalej sústreďuje do rozvinutejších regiónov.

Prejdime k otázkam klímy. “Politika súdržnosti umožňuje vyčleniť viac ako štvrtinu rozpočtu, t. j. viac ako sto miliárd eur, na výdavky na životné prostredie. Tým sa vytvorí finančný kanál potrebný na boj proti zmene klímy. Potreba týchto investícií je čoraz naliehavejšia, pretože náklady súvisiace s klímou sa zvyšujú. Len v rokoch 2021 a 2022 hospodárske straty spojené s extrémnymi prejavmi počasia v Európe presiahli sto miliárd eur. To je rovnaká suma, akú krajiny EÚ vyčlenili na výdavky v oblasti životného prostredia v rokoch 2021 až 2027. Problém, ktorý by mohol v budúcnosti ohroziť súdržnosť EÚ, však spočíva v tom, že záťaž nie je rovnomerne rozdelená medzi regióny. Odhadované hospodárske náklady v dôsledku zvýšenia teploty o 2 °C do roku 2050 v stredomorských regiónoch dosiahnu 1 % HDP ročne, zatiaľ čo predbežné náklady pre celú EÚ sa odhadujú na 0,44 %.

Okrem toho sociálne a hospodárske dôsledky hospodárskych politík, ako aj ich vplyv na pracovné miesta a príjmy sú problémom, ktorý zatiaľ nemá riešenie a mohol by vyvolať protesty a dokonca sociálne revolúcie, čo by niektoré krajiny prinútilo k odchodu z EÚ. Uhoľný priemysel by mohol do roku 2030 stratiť 54 000 až 112 000 pracovných miest. Maďarsko, Česká republika a Nemecko sú tri krajiny s najvyšším podielom pracovných miest v uhlíkovo náročných odvetviach (9 %).

Od globálnej finančnej krízy v roku 2008 praskala EÚ vo švíkoch. Dôvodov je niekoľko: nerovnosť členských štátov; úroveň voľnej hospodárskej súťaže, ktorá prehlbuje regionálne rozdiely; globalizácia, ktorá mení pravidlá obchodu; kultúrne rozdiely, ktoré spochybňujú… sociálnu súdržnosť. Nie je to len problém súčasnosti. Vo svetle geopolitickej transformácie, ktorej je európsky kontinent svedkom v dôsledku konfliktu na Ukrajine, sa sociálna súdržnosť stala pre EÚ existenčnou hrozbou.

Prečítajte si tiež

• Tento skvostný nápad smeruje k jedinému – progresívnemu snu
• Buďme ostražití, lebo to čo prijal parlament EÚ, by mohlo ľahko urobiť kriminálnika aj z vás
• Brusel sa obáva “Trumpokalypsy”