Historickou úlohou politickej ľavice bol triedny boj za práva robotníckej triedy (pritom k robotníkom môžeme pokojne počítať napríklad aj novinárov a ďalších „intelektuálnych remeselníkov”, ktorí nevlastnia výrobný kapitál, teda tlačiarenské stroje alebo elektrotechnickú výbavu redakcie a pod.). V prísnom slova zmysle dnes záujmy pracujúceho ľudu (teda sociálnu spravodlivosť) na Slovensku zastupujú sociálno-demokratické subjekty v podobe strán HLAS a SMER. Ako alternatívna „ľavica” sa dnes v širšej definícii toho pojmu javí Progresívne Slovensko, lenže to je jedna veľká katastrofa, a hneď si povieme prečo…

Trochu statky, trochu zmätky

Progresívci nemusia mať čierne na bielom, že patria k „modernej európskej ľavici”; môžu to dokonca vehementne popierať. Ich prítomnosť vo frakcii RENEW (centrizmus-liberalizmus), spriaznenosť s podobnými stranami, no predovšetkým hodnotové postoje hovoria za všetko. Pre porovnanie, progresívna ľavica v USA sedí v radoch Demokratov, odkiaľ si rieši svoju agendu privilegovaných vzdelaných veľkomestských liberálov: práva LGBTi (ako keby žiadne nemali…), otvorená náruč voči migrantom bez ohľadu na právny status ich príchodu, klimatický alarmizmus, radikálny feminizmus, Black Lives Matter (pritom 68% progresívnych ľavičiarov sú belosi) a pod.

A kde je tu pracujúci človek? Akosi vyšumel…

Oni takého totiž nikdy naživo nevideli. A to si naši progresívci teraz dovolia na plačovkách ilustračne hovoriť o „Janovi z Geľnice”. Hlavne, že s nimi spriaznení myslitelia budú kritizovať slovenskú sociálnu demokraciu, že otázku ľavicových hodnôt chápe výlučne materialisticky.

A teda má byť menejcenná.

Pritom progresívci sa ideologicky vymedzujú aj voči hodnotám zastúpeným americkými Republikánmi, teda viera v Boha a národovectvo. U nás stoja v prudkej opozícii k SNS a Republike – teoreticky, na papieri, by mali byť v nesúlade aj s KDH. Ale očividne si oba subjekty povedali, že kvôli kreslám čokoľvek, a tak predbežne nevylučujú vzájomnú povolebnú spoluprácu. Nadarmo sľubujú títo ľudia na svojom webe vyššie mzdy či štát, ktorý bude slúžiť občanom – realita je taká, že sa spoja s úplne opačnými ladenými subjektmi (ekonomická pravica v podaní SaS), len aby získali moc.

Čo budú potom reálne presadzovať?

Problém s mladými „revolucionármi” je ten, že chcú bojovať, ale keď vyhrajú, netušia, čo robiť ďalej. Keď sľubujú kvalitu života porovnateľnú s najvyspelejšími demokraciami EÚ, jednoducho im neverím ani slovka. Pretože toto už dávno nie je iba v réžii aktuálnej vlády. Sme ekonomická kolónia Západu, veď našinec pracuje pre veľké podniky alebo technologických gigantov, ak chce trochu zarobiť.

Čo by teda zmenila táto progresívna rebélia? Znárodnia azda kľúčové firmy? To mal byť vtip. Musíme vychádzať z toho, ako sa správajú voči partnerom v Bruseli a Štrasburgu. Takže z predklonu by klesli do ešte hlbšieho predklonu. Nazdávajú sa, že dotácie nás spasia, rozbehnú ekonomiku, zvýšia HDP? Veď to sú verejné financie, takpovediac na zaplátanie životných a prevádzkových nutností štátu (aj keď oficiálny popis znie krásne a sľubne). Preto na mňa ich avizovaný „nový ekonomický model” nepôsobí vôbec dôveryhodne.

Ani ako celá liberálna, progresivistická, vysoko individualistická agenda, ktorej víťazstvo by v konečnom dôsledku znamenalo nastolenie nového totalitarizmu na báze likvidácie tradičných hodnôt a zavedenia nových absurdít.

A ešte taká „drobnosť”: ľavičiari mali medzi sebou vždy aj zdatných filozofov, praktických mysliteľov, z aktuálnych menujme napríklad Slavoja Žižeka, alebo pokojne aj Ľuboša Blahu. Kto je však mozgom progresívcov? Lucia Yar, „feministka zo Sniny” s instagramovými storkami? Ódor s jeho príručkou geniality? Má niekto z ich radov aspoň matnú predstavu o kľúčových globálnych rámcoch politickej filozofie, o koncepte multipolárneho svetového zriadenia či Duginovej štvrtej politickej teórii?

Nerobte si srandu, prosím.