Šport je už takpovediac nadnárodný. Tímy sú často poskladané z ľudí z rôznych koncov sveta, niekedy už v slovenskom tíme Slováka takmer ani nenájdete, majiteľom je často akciová spoločnosť, kde akcionári sú nejasní – niekedy slovenskí privatizéri, ktorí nikdy nešportovali, inokedy niekto z Cypru či z inej cudziny…

Skrátka, srdce vlastenca, ktorý kedysi dávno bol zvyknutý, že bojovali najlepší z jedného mesta či krajiny proti najlepším z druhého mesta či krajiny, musí zaplesať pri pomyslení na to, že aj šport je konečne riadený neviditeľnou rukou trhu a nie nejakým hlúpym lokálpatriotizmom.

A je v tom poriadok. Vezmime si ako príklad trebárs futbal. Každé mužstvo hrá v kategórii, ktorá zodpovedá jeho finančným možnostiam, teda až na občasné a dočasné výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo, a ktoré športu dodajú aj moment prekvapenia. Je to podobné, ako keď chudák vyhrá  raz začas v lotérii: no nie je vzrušujúce už len pomyslieť na to, že teoreticky každý raz môže byť tam úplne hore? Teoreticky napríklad jedného dňa aj TJ Spartak Radôstka môže vyhrať Ligu majstrov. Teoreticky.

V takomto biznisovom usporiadaní športu je celkom jasné, že ak sa v klube napríklad na piatej kvalitatívnej úrovni objaví hráč štvrtej kvalitatívnej úrovne, tak ho klub okamžite predá. Ocenia to iste aj fanúšikovia, lokálpatrioti: aj oni nepochybne túžia po tom, aby vo veciach bol poriadok: ak patríme do piatej kvalitatívnej úrovne, tak nebudeme v tíme trpieť jedincov zo šiestej kvalitatívnej úrovne a naopak, bolo by nad pomery držať tých zo štvrtej kvalitatívnej úrovne.

Výsledkom potom je štatisticky vysoko preukazná bilancia: nad tímami zo šiestej kvalitatívnej úrovne zväčša jasne vyhrávame, tímy zo štvrtej kvalitatívne úrovne nás až na občasnú výnimku spomedzi seba spravidla vyprášia. Je to také vzrušujúce!Nečudo, že na ligové zápasy chodia stovky a niekedy dokonca tisíce divákov – a medzi nimi sú dokonca aj takí, ktorí nestávkujú, chodia iba z čistého fanúšikovstva.

No áno, ono to trochu podobné bolo aj za socializmu. Ak sa v TJ Radôstka objavil nejaký talent, hneď odišiel do lepšieho klubu. Samozrejme, to asi inak nemôže byť. Rozdiel je však na národnej úrovni. Kedysi sa mužstvá z krajín ako Československo dostávali do samotných záverov turnajov – ešte žijú ľudia, ktorí si pamätajú, ako Slovan Bratislava získal v roku 1969 druhú najcennejšiu pohárovú európsku futbalovú trofej, keď (zhodou okolností v Bazileji) porazil FC Barcelonu 3:2. Alebo Spartak Trnava, ktorý sa v tom istom roku dostal až do semifinále Pohára majstrov európskych krajín. Tým to úplne kazili, no povedzte, patrí Slovan alebo Trnava na európske futbalové výslnie? Ako k tomu príde Real, Chelsea či Bayern? Našťastie, teraz už je to v poriadku, už sa to stať nemôže. Teda vlastne môže, teoreticky. Tak isto ako aj TJ Spartak Radôstka.

Neviditeľná ruka trhu to zariadila, šport je skrátka na poriadku, podobne ako všetko ostatné v spoločnosti. Ale všetko sa dá ešte zdokonaľovať. Tak napríklad cena hráčov. Nebolo by vhodné, keby každý hráč mal na drese napísanú svoju trhovú hodnotu? Divák by tak hneď videl, že v konkrétnom súboji práve vzal loptu či puk miliónový hráč dvojmiliónovému, alebo že dvestotisícový hráč fauloval trojmiliónového. Nebolo by to oveľa zaujímavejšie než teraz?

Alebo napríklad skandovanie. V kolektívnom (klubovom) športe okrem farebných dresov a klubových suvenírov vlastne jediný unikátny, a oveľa podstatnejší znak tímu je jeho rozpočet. A preto je otázka, či by nebolo správnejšie, keby sa skandovalo: šesťdesiatmiliónoví, do toho! A tí druhí by kričali: tridsaťpäťmiliónoví do toho!

A prípadne by mohli skandovať aj meno sponzora, čím by zvyšovali hodnotu klubu pre sponzora, a tým logicky aj sumu, ktorou by klub podporoval. Čím hlasnejšie by fanúšikovia kričali meno sponzora, tým viac peňazí by mohol klub dostať, a tým viac cudzincov (pravdaže, na tej akurátnej, nie príliš vysokej, ani príliš nízkej kvalitatívnej úrovni) by mohol kúpiť.

No povedzte, nebolo by to tak ešte lepšie, ešte trhovejšie a ešte športovejšie? Nestálo by to za úvahu?

P.S. Viem, tento príspevok bol nepríjemne sarkastický. Nijako tým však nechce znižovať heroický výkon Slovana proti Bazileju. Skôr naopak: ak tí chlapci dokázali napriek rozdielu finančných váh to, čo dokázali, tak pred nimi klobúk dolu. Naozaj nie je ich chyba, že sme tam kde sme, a že „chudobnému aj z hrnca vykypí“, ako hovorí staré príslovie.