Jedným z najstarších takýchto postojov je judášsky (či janičiarsky) prístup, starý ako ľudstvo samo. Kto nám sľúbi viac, za tým pôjdeme, to bude náš pán.

Komu veriť viac: domácim vlastencom ponúkajúcim prácu v pote tváre na vlastnom, alebo bohatým cudzincom, ktorí sľubujú komfort v pozlátenej klietke za cenu, že budeme v podstate ekonomickými cudzincami vo vlastnej krajine? Toto je v skutočnosti tá dilema, ktorá v týchto, ako aj vo všetkých ostatných celoštátnych voľbách stojí pred každým z nás.

Samozrejme, že žiadna z volebných ponúk nie je formulovaná presne týmito slovami. Vlastne ona ani vôbec nebýva explicitne postavená ako voľba buď-alebo. Ale skúsme si len tak pracovne predstaviť, že by svetové bohatstvo bolo opačne rozdelené a namiesto EÚ by bola bohatým pupkom sveta nejaká únia vedená Ruskom, príslušnosť ku ktorej by sľubovala stabilitu a prosperitu a bola by v médiách prezentovaná ako znak lepšej spoločnosti a vyšších mravov – koľkí z tých dnešných demokratov, ktorí Rusko tak opľúvajú, by zmenili názor a stranu?

Mali by Američania konečne vtrhnúť do Severnej Kórey, na Kubu, do Venezuely, Nikaraguy, Bolívie a nastoliť tam svoje režimy? No jasné, veď tam žijú úplní lúzri, veď Západ je nepomerne bohatší a vyspelejší než tam žijúci domorodci, takže aj pravda je určite na strane Západu. Takto rozmýšľa prekvapujúco veľa ľudí: pravdu má ten, ktorý štrngá veľkým mešcom, z čoho vyplýva aj pre nás väčší kus koláča.

Koľkí z nás pristanú na ponuku „dám ti 500 eur, keď ma budeš voliť“? Títo ľudia použijú pštrosiu taktiku: nechcem vidieť, nechcem počuť. V skutočnosti nechcú vedieť aký človek a prečo im tú päťstovku dáva, a aké dôsledky krátkodobé a dlhodobé bude taká voľba mať.

Je prirodzené z dvoch možností si vybrať tú lepšiu. Lenže ktorá je skutočne lepšia, to môžeme zistiť, len ak vidíme celý obraz – a nezatvárame oči pred pravdou.

Čo je podstatou geopolitického obrazu sveta posledných storočí? Vidíme, že Západ, stelesnenie raja v predstavách väčšiny obyvateľov Zeme, žije dlhodobo na úkor väčšiny ostatných krajín, ktoré kolonizoval najprv otvorene a neskôr – až dodnes – neoficiálne, pomocou nástrojov ideologických, informačných, politických, finančných, ekonomických, podvratných (farebne-revolučných) i vojenských.

Nad planétou panuje neviditeľná ruka, ktorá farmárči s jednotlivcami i národmi metódou cukru a biča, podľa toho, či poslúchajú alebo nie. Majú na výber: sankcie či investície, sľuby či hrozby, pochvalu či pokarhanie, úplatok či obvinenie, eurofondy či eurofondy stop, pôžičky či pôžičky stop, organizovanie konferencie „o globálnej bezpečnosti“ alebo organizovanie farebnej revolúcie.

Tieto kolonizátorské technológie sú založené na karmických hriechoch, ktoré sú ľuďom od prírody vlastné. Jedným z nich je aj ten judášsky: nechať sa kúpiť, podplatiť za to, že si zakryjeme oči.

Niektorým krajinám sveta sa predsa podarilo udržať si od Západu nezávislosť. Aj naši dedovia sa po vojne dostali do takéhoto spolku. Nebol zďaleka ideálny: aj on mal svoju zlú karmu, bol od samého začiatku chorý a zneužívaný, až ho nakoniec zradcovia zvnútra rozvrátili. Ale prečo ho ľudia vôbec chceli? To je podstatná otázka!

Bol to zúfalý pokus o únik z tej istej rothschildovskej klietky, v ktorej sme dnes my. Aj naši dedovia v nej vyrástli. Poznali jej podstatu, videli tvár toho istého diabla a veľmi dobre chápali, že (takmer) každá sloboda je lepšia než táto klietka, hoc aj pozlátená. Niekto sa snaží nás presvedčiť, že pod nánosom prachu dobovej ideológie našich dedov už nenájdeme nič zmysluplné: lenže popri prekonaných starinách tam je aj prekvapivo jasné, zdravé a aktuálne myšlienkové jadro.

Čo by dnes odkázali títo naši dedovia svojim vyžratým a osprosteným vnukom, ktorí nad ich skúsenosťami ohŕňajú nosom a nadšene svoju vlasť predali za tridsať bezcenných devalvovaných mincí? Čo by asi tak nakreslili ako prvé na geopolitický obraz sveta, aby na ňom nechýbala pointa? Niet pochýb, že by to bola práve virtuálna pozlátená klietka, v ktorej globálny kolonizátor drží svoje národy a ich duše. A pod to by ešte dopísali naliehavé varovanie: „Ľudia, bdejte!“.

Vidieť obraz v celku. O to ide, ak chceme urobiť dobré rozhodnutie. A v tomto prípade to znamená vidieť zákernú pascu neokolonializmu, do ktorej nás ktosi láka s veľmi konkrétnym cieľom. A chápať, že podstatnejšia než všetok ten lesk a pozlátko je dlhodobá udržateľnosť národa, štátu, civilizácie, zdravého prostredia, kultúry, tradičnej komunity.

Z dlhodobého pohľadu, z hľadiska stability, je podstatná kvalita života všetkých účastníkov veľkej ekonomickej hry (v prípade kapitalizmu sú nimi aj osemroční otroci z tretieho sveta s mzdou pár dolárov na mesiac), ale predovšetkým nezávislosť od vzdialeného nepriateľského centra moci, ktorého jediný záujem je kolóniu drancovať a nedovoliť jej sa pozviechať k sebazáchrane.

Dospelí zvyknú deťom hovoriť, aby si dávali pozor a nešli s tým cudzím pánom, čo im dáva cukríky. Ale aké ľahké pritom je ich samých kúpiť za judášsky groš…