„Meno a povesť Slovenska vo svete sa rapídne zhoršuje,“ presviedča nás Lucia Ď. Nicholsonová, neberúc do úvahy audiencie Roberta Fica u lídrov z rôznych pólov sveta.

Mohli by sme ignorovať vyjadrenia skrachovaných politikov – nebyť toho, že toto jej tvrdenie je ukážkovou súčasťou takej verzie reality, akú nám skúšajú vtlačiť do hláv opoziční politici, aktivisti a novinári en bloc (niekedy sa ich role dokonca plynule prelínajú).

Do basy

Nicholsonová adresovala citovaný status Petrovi Kotlárovi (nominant SNS). Dodáva, že „vládni extrémisti“ by za „normálnych okolností “ sedeli buď v Leopoldove alebo Hronovciach. Tým opäť potvrdzuje ústredný naratív liberálov – predstavitelia vlády predsa „patria do basy“ (stačí si spomenúť na transparenty z námestí, ale aj rétoriku matovičovcov a pod.).

Dotyčná okrem toho stihla na rovnakom mieste vysmiať Trumpa pre jeho údajne zhoršený mentálny stav, no najvtipnejšie vyhlásenie znie, že „Ficovi sa nedarí.“ Ako keby to neboli šimečkovci, kto rekordne padol v prieskumoch!

Tomu sa hovorí čistá demagógia, čo dotyčná predvádza. Ale to je ich zbraň – keď nie sú argumenty, fakty a dáta, nastupujú dojmy. Lenže v tom je háčik…

Kto tu šíri „príbehy“

Pretože keď sa dojmy rečníka rovnajú dojmom „centrálneho naratívu“, je akoby oficiálne v poriadku sa o ne deliť. Aktivisti a médiá vám „odklepnú“, že Ficova vláda je neschopná „mafia“. Lebo Brhel, Očistec, Kuciak, a ja neviem čo ešte všetko. Ozaj, vlastizrada, lebo Ukrajina neplní záväzky v dodávkach ropy, tak sme zaujali recipročné opatrenie.

Šírenie príbehov ako určitého aktíva pritom nie je žiadna novinka. Masa potrebuje hrdinov a zlosynov, ako aj obetných baránkov. Rýchly príklad z moderných dejín USA: hollywoodska superhviezda Roscoe Arbuckle bol obžalovaný zo sexuálneho obťažovania a zabitia. Nasledovali súdne peripetie, no posledná porota ho oslobodila potom, čo sa odobrala poradiť na – údajne – jednu jedinú minútu. Obžalovaný sa s verdiktom dočkal aj ospravedlnenia. Človek by čakal, že hercovi sa vráti život do starých koľají, no čuduj sa svete, vzhľadom na systematické očierňovanie zo strany médií si ho páni z Hollywoodu strčili na čiernu listinu a s herectvom bol koniec (keď sa neskôr predsa len vrátil, skosil ho infarkt – ako štyridsiatnika).

To bolo pred sto rokmi – nemuseli by sme chodiť do hlbokej minulosti a nájdeme podobný prípad s hercom menom Kevin Spacey. Možno ste zachytili, v akej panike od neho dali všetci ruky preč. A nakoniec bol oslobodený – ale čo na tom? Napáchané boli nezvratné reputačné škody.

Lebo cieľ je jasný

Príbehy postavené na zjednodušenom čiernobielom videní sveta uľahčujú čitateľom vcítenie do hrdinov a obetí, pričom zvyšujú ich pocit spravodlivého hnevu voči „zlu“. U nás tento princíp proti vládnym predstaviteľom aplikujú všetci naprieč opozičným spektrom. Okrem naratívu o mafii je tu teraz aj ten spomínaný vlastizradný, pretože v medzinárodnom kontexte je za hrdinu prezentovaný ukrajinský prezident Zelenský, a teda každý, kto sa nepokloní jeho osobe, je automaticky „Putinov sluha“.

Čo na tom, že táto vláda neodovzdala cudziemu štátu ani zbrojné systémy (na úkor bezpečnosti vlastných občanov), ani tajnú dokumentáciu? Na právnych otázkach a faktoch nezáleží, dôležité je byť v príbehu za toho „dobrého“. To je rozhodujúci faktor.

Presne ako kedysi napísal spisovateľ Stephen King: dôležitý je príbeh…

A koalícia nič?

Premiér je majster v nastolení agendy (toho, o čom sa bude hovoriť), ale chýbajú ľudia, ktorí by vytvorili alternatívu k ústredným príbehom liberálov. Pozrite, napríklad otázka lobingu: vo Washingtone sú lobisti rôznych komerčných alebo iných záujmových skupín bežná prax. Keď však hovorí koalícia o lobistoch u nás – napríklad prostredníctvom amerických či britských peňazí cez kanály typu influenceri/neziskovky, ostane liberálom na posmech. Napriek zjavným faktom a súvislostiam. Pretože naratív je daný pevne.

Takisto v prípade konfliktu na Donbase – kde má vláda bezpečnostných expertov, ktorí by poblázneným masám dokola vysvetľovali, prečo je špeciálna vojenská operácia „chirurgickým“ procesom a nie bezmyšlienkovitým, plošným „chladnokrvným vraždením“?

Či z tejto slepej uličky existuje cesta von, je otázka, na ktorú nepoznám odpoveď – pretože ten, kto vlastní korporátne médiá, vlastní aj príbehy. Jediná škoda je, že vláda už dávno nedala dokopy „mediálny dom“, ktorého úlohou by bolo vyvracať liberálnu propagandu a šíriť vlastný obraz skutočnosti, založený na faktoch, nie emóciách.

PS: Ako ďalšie čítanie k téme odporúčam článok Antona Hrnka o dnešných šíriteľoch protislovenskej demagógie. Demagógia, ideologický boj, a naratív sú totiž všetko fenomény z rovnakej množiny, pričom ich analýza nám umožní lepšie pochopiť procesy, ktoré sa odohrávajú v hlavách zmanipulovaných príjemcov.

Prečítajte si tiež

• Prieskum: Rozdiel volebných preferencií progresívcov a Smeru je na úrovni štatistickej odchýlky
• Gašpar navrhuje väzenie za ovplyvňovanie volieb zo zahraničia
• Británia, podobne ako na Slovensku, sa pripravuje na ovplyvňovanie volieb na Ukrajine