Demagógia ako vyšitá

Jednoducho povedané, keď bol spôsob a cieľ politického snaženia v rozpore s mojím vedeckým a občianskym postojom, vždy som dal prednosť poznaniu pred politickou užitočnosťou. Poznanie histórie mi totiž hovorilo, že oportunizmus je veľmi zlou cestou na presadzovanie politických cieľov a skôr alebo neskôr sa ukáže nie ako cesta, ale ako scestie.

Preto sa niekedy čudujem ľuďom, o ktorých si myslím, že sú vedomostne zdatní, keď ich počujem komunikovať veci, o ktorých musia vedieť, že nie sú v súlade s pravdou. Mňa toto nikto nikdy neprinútil, a tak som bol v politike taký Ahašver. Niekedy sa však aj ja čudujem, s akou ľahkosťou sa dá šíriť demagógia.

Za absolútne demagogické považujem tvrdenie, ktoré sa snaží porovnávať ceny pohonných hmôt na pumpe medzi Slovenskom a okolitými krajinami. Ľudia, dokonca ekonomicky zdatní ako napr. poslanec Viskupič sa snažia argumentovať, že tvrdenie o lacnej rope z Ruska je klamlivé, lebo pohonné hmoty sú u nás drahšie. Áno, pre neuvedomelého konzumenta, ktorý svoje ťažko zarobené peniaze musí utrácať na pumpe, sa takáto demagógia môže zdať pravdivá. Ale ekonóm ako Viskupič musí vedieť, že cena produktu pri predaji len čiastočne závisí od ceny suroviny. Podstatnou mierou sú v nej zarátané spotrebné dane a daň z pridanej hodnoty. Aj keď nebola táto kríza, tak sa stále hovorilo, že dane tak, ako ich nastavil I. Mikloš, sú vysoké. Nikto ich však nemenil, keďže štátna kasa vždy pýtala viac ako bolo k dispozícii. Od politika – ekonóma by sa čakalo, že nebude oportunista a povie, čo z pozície ekonóma zodpovedá pravde!

Niet azda väčšieho demagóga, akým je I. Matovič. Včera opäť perlil, že R. Fico chce zbaviť volebného práva tých, ktorých zo Slovenska vyhnal. Tak si poďme povedať, ako to s tým slovenským vysťahovalectvom je v skutočnosti.

Hornaté oblasti Slovenska boli vždy genetickou konzervou, z ktorej sa zasídľovali južné rovinaté oblasti Uhorskej nížiny. Slováci zasídlili na začiatku 8. st. tieto územia po úpadku Avarov, zaplnili demografickú katastrofu Dolnej zeme po tatárskom vpáde v 13. st. a opäť toto územie zasídlili po odchode Turkov v 18. st. Teda celé stáročia bolo vysťahovalectvo zo Slovenska na iné územia imanentnou súčasťou slovenského bytia.

Novú dimenziu nadobudlo vysťahovalectvo v modernej dobe. Medzi rokmi 1880 a 1910 opustilo Slovensko len do USA okolo 800 000 ľudí, teda celá tretina slovenskej populácie. Príčinou nebolo len preľudnenie ako v predchádzajúcich storočiach, ale aj dovtedy nepoznaný národnostný útlak. Slováci sa vo svojej vlastnej krajine necítili doma, tak nemali žiadne zábrany odchádzať do cudziny. Tento trend pokračoval v prvej republike, keď zo Slovenska prevažne do Francúzska a Belgicka odišlo asi 250 000 ľudí. Opäť okrem sociálnej otázky, dôležitú úlohu zohrávala aj skutočnosť, že ani prvá ČSR nebola štát, ktorý by Slováci považovali za svoj.

Po skončení druhej svetovej vojny sa v slovenskom vysťahovalectve objavil nový fenomén, ktorým bola politická emigrácia. Asi 60 000 Slovákov opustilo krajinu z obáv pred politickou perzekúciou a ďalšie tisíce po auguste 1968. Po roku 1948 svojou premyslenou ekonomickou politikou Praha zabezpečila, že zo Slovenska odišlo do českých krajín ďalších asi 650 000 Slovákov. Nemám dojem, žeby mal R. Fico akýkoľvek vplyv na vlády na našom území od vyrovnania až do roku 1989, kvôli „politike“ ktorých za cca 110 rokov odišlo zo Slovenska cca 1 710 000 ľudí.

Preto vyjadrenia I. Matoviča o nejakom Ficovom vyháňaní Slovákov sú úplné táraniny, čistá demagógia. Neviem, aké sú skutočné čísla ľudí, ktorí natrvalo opustili Slovensko po roku 1989. Určite je to niekoľko sto tisíc ľudí. Na otázku, prečo sa tak deje je niekoľko odpovedí. Prvá je asi, že to nie je žiaden nový fenomén, ktorý by bol Slovákom cudzí za posledných 1200 rokov. Druhá súvisí s reštrukturalizáciou slovenského priemyslu, kde žiadna z doterajších vlád nič neurobila preto, aby nám opäť ako v minulosti nevznikali hladové doliny. Ďalšia súvisí s tým, že žiadna zo slovenských vlád neurobila nič smerom k tomu, aby ju populácia vnímala ako vládu, ktorá vládne v ich prospech.

Na tom, že na Slovensku je Slovák stále až na poslednom mieste, sa oproti situácii spred roku 1992 nič nezmenilo. Čo má občana držať na Slovensku, keď rôzni písalkovia ho týrajú zlovoľným výkladom slovenských dejín. Pestovanie národnej hrdosti sa pokladá div nie za extrémistickú činnosť. Nevytvára sa pozitívny vzor v minulosti, lebo všetky slovenské politické osobnosti s výnimkou apoteózovaného M. R. Š. sú kontroverzné. Čím chcú politické elity držať ľudí doma, keď sa stále viac oplatí pracovať pre cudzích ako pre vlastných? Len sa pozrime, kto sú v tlači tzv. hlavného prúdu hrdinovia a kto zlodusi!

Teraz k tomu hlavnému. Mali by mať ľudia žijúci v zahraničí právo voliť akýmkoľvek spôsobom, bez toho, aby javili záujem o život v domovine? Občana samozrejme nie je možné zbaviť hlasovacieho práva. V každom páde je však čudné, ako som to mal možnosť vidieť pred minulými voľbami, keď nám televízia sprostredkovala nadšeného voliča niekde na Novom Zélande. Žil tam už 40 rokov a vrátiť sa na Slovensko nechystal. Ale nadšene si želal, aby vyhrala dnešná opozícia. Okrem toho na Slovensku neplatil dane, prečo by mal rozhodovať o budúcnosti ich platiteľov a o ich použití?

Preto vyžadovať, aby sa aj pri voľbách v zahraničí vyžadovala určitá lojalita občana k štátu, ktorého občianstvo vlastní, je úplne legitímna. Tým je predovšetkým to, že ako všetci iní občania bude voliť na slovenskej pôde (doma alebo na veľvyslanectve) a bude voliť individuálne a tajne za plentou, ako všetci ostatní obyvatelia. Korešpondenčnú voľbu by som v žiadnom prípade nepripustil, keďže v nej je porušený základný princíp demokratických volieb, ktorým je individuálnosť a tajnosť!

Okrem toho v poslednom období sa korešpondenčná voľba značne zdiskreditovala pri voľbách v Moldavsku a Rumunsku. Ako je všeobecne známe, v Moldavsku prítomné obyvateľstvo zvolilo protikandidáta M. Sanduovej. Voľbu však zmenili hlasy dopravené zo zahraničia, ktoré zázračne zabezpečili tesné víťazstvo „proeurópskej“ kandidátky. To, že boli fakticky jednofarebné, nikoho nezaujímalo. Preto kričanie niektorých predstaviteľov opozície, že vytváranie férových podmienok pre občanov v zahraničí (individuálnosť a tajnosť) je v rozpore s demokraciou, mi skôr pripadá, že na procesy, aké prebehli v Moldavsku, sa už pripravovali.