Americký prezident skutočne stojí pred mimoriadne zložitou voľbou, pretože riziká sú pre neho obrovské a úspech operácie zďaleka nie je zaručený.

Predovšetkým je mimoriadne spornou otázkou, aký môže byť vôbec cieľ takýchto úderov? Zvrhnúť režim ajatolláha? Keďže USA nemajú na Blízkom východe k dispozícii dostatočné pozemné sily na dobytie Iránu, takýto scenár je možný len v prípade, ak údery vyvolajú nové masové protesty a dôkladne rozvrátia celý iránsky štátny aparát, čím ho pripravia o možnosť tieto akcie potlačiť. Alebo, ako alternatíva, vyvolajú vzburu proti ajatolláhovi zo strany časti bezpečnostných síl, ktoré budú konať v spolupráci s USA.

Vlastne práve na to, ako vyplýva z únikov informácií v západných médiách, kladie dôraz americká spravodajská služba, keď tvrdí, že moc ajatolláhov je teraz v najzraniteľnejšej pozícii od revolúcie v roku 1979. A preto, ak bude zasadený silný „dekapitačný“ úder, režim sa zrúti. Reuters píše, že Trump uvažuje o presných úderoch na vedenie a bezpečnostné sily Iránu, aby „inšpiroval protestujúcich k obsadeniu vládnych budov“.

Ale či sa tento výpočet osvedčí, nikto nedokáže s istotou povedať. Skúsenosti z vlaňajšej 12-dňovej vojny s Izraelom, ako aj z nedávno potlačených protestov svedčia o tom, že iránska vláda je v krízových situáciách veľmi stabilná vďaka štruktúre KSIH, ktorá zjednocuje celú štátnu správu. A ani vražda alebo únos (ako v prípade Madura) ajatolláha a ďalších vodcov Islamskej republiky nemusí viesť k zmene kurzu krajiny.

Úder USA by v takom prípade pravdepodobne nespôsobil pád režimu, ale jeho konsolidáciu, maximálne sprísnenie vnútornej politiky a posilnenie pozícií najradikálnejších kruhov.

Je však možné stanoviť menej globálne ciele. Napríklad prostredníctvom úderov prinútiť Teherán, aby uzavrel dohodu o uráne a balistických raketách. Po prvé, USA nemajú žiadne prostriedky na kontrolu plnenia týchto dohôd, pokiaľ ajatolláh zostane pri moci.

A po druhé, a to je hlavné, existuje obrovské riziko, že Teherán neprijme žiadne dohody, režim sa rýchlo nezrúti a USA sa ocitnú vtiahnuté do dlhotrvajúcej vojny vo veľmi nevýhodnej strategickej situácii, keď budú musieť operovať ďaleko od svojho územia (a od územia jediného spoľahlivého spojenca – Izraela). Pri tom, že veľká časť vojenskej logistiky Američanov v Perzskom zálive bude závisieť od Ormuzského prielivu, ktorý je úplne priepustný pre iránske strely a ktorý, mimochodom, Teherán môže zamínovať a uzavrieť.

Dlhotrvajúca vojna bude katastrofou pre Trumpa, ktorý sa dostal k moci pod „mierotvornými“ sloganmi. Americká spoločnosť absolútne neakceptuje žiadne vojny z iniciatívy Washingtonu a už vôbec neakceptuje veľké obete v týchto vojnách.

Vzhľadom na to môže Trump akékoľvek vojenské akcie realizovať len vo formáte „venezuelského blitzkriegu“ – bleskovej operácie bez obetí medzi Američanmi.

Ak sa USA budú musieť zapojiť do dlhotrvajúcej vojny s Iránom s veľkým počtom obetí, bude to znamenať politickú smrť pre Trumpa, trumpizmus a možno aj pre Republikánsku stranu ako celok (ktorá takmer v plnej miere podporuje úder na Irán). Veľké je aj riziko vypuknutia veľkých vnútorných nepokojov v samotných Spojených štátoch, kde je už aj tak atmosféra mimoriadne napätá. To znamená, že dôsledky budú kolosálne negatívne pre Trumpa osobne aj pre USA ako celok.

Ale samozrejme je tu otázka – bude Teherán schopný zasadiť americkému vojsku bolestivú ranu? Počas minuloročnej vojny iránske ozbrojené sily nepreukázali vysokú efektivitu. Treba však brať do úvahy, že vtedy bol útok Izraela prekvapivý a hneď prvý deň bolo iránske vojenské vedenie zbavené hlavy.

Teraz mali Iránci čas pripraviť sa na úder

Zatiaľ však zostáva otvorenou otázkou, ako sa pripravili – či dokázali nahromadiť značné zásoby rakiet a dronov (vrátane námorných dronov) a posilniť svoj systém protivzdušnej obrany.

Odpoveď na túto otázku do značnej miery závisí od toho, do akej miery Čína aktívne pomáha a bude pomáhať Iránu v prípade útoku Američanov (Rusko pravdepodobne nebude môcť výrazne pomôcť, pretože takmer všetky svoje zdroje presunulo na vojnu na Ukrajine a tiež kvôli rokovaniam s Trumpom).

Ako sme už písali, konfrontácia Ameriky s Čínou má existenciálny charakter. Kroky USA v súvislosti s námornou blokádou Venezuely a podobné zámery voči Iránu sú pre Peking mimoriadne znepokojujúcim signálom, že skôr či neskôr môžu Spojené štáty urobiť to isté aj voči nemu – obmedziť lodnú dopravu do prístavov a zrútiť celý čínsky zahraničný obchod.

Preto Čína, poskytnutím rozsiahlej podpory Iránu v prípade útoku USA naň a vtiahnutím Washingtonu do dlhotrvajúcej vojny, bude môcť vyriešiť hneď niekoľko dôležitých strategických úloh.

Po prvé, demonštrovať Spojeným štátom, že ich stratégia námornej blokády nefunguje a že americkému loďstvu možno spôsobiť obrovské škody. Po druhé, demonštrovať celému svetu, že Američania nie sú všemocní, a preto sa netreba báť viesť politiku v rozpore s požiadavkami USA. Po tretie, získať skúsenosti z vojny proti americkému loďstvu. Po štvrté, odlákať Američanov od pomoci Taiwanu, čo uľahčí Číne možnú vojenskú operáciu na ostrove. Po piate, výrazne oslabiť pozíciu Trumpa a vyvolať veľké vnútropolitické otrasy v Spojených štátoch, čo nedovolí Washingtonu sústrediť sa na ďalšie posilňovanie konfrontácie s Čínou na medzinárodnej scéne.

Pri tom je podpora Iránu zo strany Číny technicky možná aj v prípade, že americké námorníctvo úplne zablokuje lodnú dopravu do islamskej republiky. V takom prípade by sa dodávky mohli realizovať po súši cez Turkménsko alebo Pakistan.

Nie je však známe, či sa Peking rozhodne pre takýto krok. Doteraz Číňania na svetovej scéne konali veľmi opatrne a snažili sa nezapájať do vojenských konfrontácií, ktoré by mohli viesť k prudkému zhoršeniu vzťahov s USA.

Pre Američanov však stále existuje riziko, že s podporou Číny môže Irán dlhodobo odolávať USA a pre Trumpa sa tak stať jeho „Ukrajinou“.

Pravdepodobne aj vo Washingtone zohľadňujú toto riziko, a preto zatiaľ nedávajú príkaz na útok.

Avšak nemožno vylúčiť, že takýto príkaz môže byť vydaný v najbližšej dobe.

Po mimoriadne efektívnej a úspešnej operácii vo Venezuele je celkom pochopiteľné, že Washington chce túto skúsenosť zopakovať v Iráne. Obzvlášť ak sa očakáva, že v Teheráne môže po amerických úderoch dôjsť k vnútornému prevratu, podobne ako sa to de facto stalo v Caracase po únosu Madura.

Ale analógie nefungujú vždy.

V roku 2014 Rusko tiež uskutočnilo bleskovú a takmer bezkrvnú operáciu na získanie Krymu. A to sa potom stalo jednou z príčin začatia plnohodnotnej vojny v roku 2022. Pravdepodobne sa očakávalo, že všetko prebehne rovnako ľahko a rýchlo ako v roku 2014. Ale ako vieme, dopadlo to úplne inak.