Čo naznačujú vyjadrenia ukrajinských politikov volajúcich po mieri a kompromise s Ruskom

Je to o to pozoruhodnejšie, že výzvy na mier čoraz častejšie zaznievajú aj v radoch strany „Sluha ľudu“. Celkovo sa čoraz častejšie objavuje argumentácia, že „dlhotrvajúca vojna povedie k zničeniu Ukrajiny a jej ekonomiky a úplne vyčerpá životnú silu ukrajinského národa – preto by sme sa možno mali pokúsiť ukončiť ju čo najskôr, hoci aj za cenu bolestivých kompromisov“. Tento názor koluje v politických a odborných kruhoch, ako aj (v súkromí) medzi podnikateľmi, z ktorých mnohým v dôsledku zintenzívnenia ruských útokov hrozí úplná strata podnikania.
Odráža to tak rastúcu únavu z vojny, ako aj obavy z budúcnosti, ktoré v piatom roku vojny silnejú v celej spoločnosti – téma, ktorej sme sa už podrobne venovali.

Môžu však takéto trendy viesť k zmene kurzu ukrajinského vedenia v otázke vojny a mieru, prípadne ho nakloniť k dohode či kompromisu s Ruskom?

Zatiaľ je to veľmi neisté, a to v dôsledku vplyvu troch faktorov. Prvým je postoj ukrajinského vojensko-politického vedenia, ktorý zostáva nemenný. Predstavitelia vedenia nie sú ochotní pristúpiť na žiadne zásadné kompromisy s cieľom ukončiť vojnu alebo uzavrieť dohody s Ruskom (nad rámec už skôr deklarovaného postoja zastaviť vojnu na súčasnej frontovej línii – hoci aj ochota prezidentskej kancelárie prijať túto možnosť je otázna). Zelenskyj tento postoj zopakoval aj dnes. Samotné vedenie krajiny tvrdí, že „agresora netreba povzbudzovať“; Veria, že čas hrá v prospech Ukrajiny – vychádzajú z predpokladu, že Rusko vyčerpáva svoje zdroje oveľa rýchlejšie a že Ukrajina si neskôr vyjedná výhodnejšie mierové podmienky –, a preto nevidia dôvod ponáhľať sa s ukončením vojny.

Kritici tvrdia, že Zelenskyj sa obáva ukončenia vojny pre riziko straty moci v povojnových voľbách, zatiaľ čo ľudia z jeho najbližšieho okolia chcú naďalej profitovať z konfliktu. Odpor voči kompromisu prichádza aj zo strany skupiny, ktorá sa momentálne snaží prevziať skutočnú moc od Zelenského tým, že podkopáva jeho kontrolu nad bezpečnostnými a orgánmi činnými v trestnom konaní. Túto frakciu tvoria organizácie financované z grantov, spriaznené médiá a politici. Spoločne už obvinili Hončarenka z toho, že navrhuje „kapituláciu“. Tento postoj zdieľa aj mnoho nacionalistov, napríklad Viatrovyč, ktorý je členom rovnakej strany ako Gončarenko.

Situácia vo vojenských kruhoch je rôznorodá. V radoch Ozbrojených síl Ukrajiny (OSU) prevláda únava z vojny a túžba po rýchlom mieri. Významní vojenskí velitelia, ktorí sú na očiach verejnosti – ako napríklad Andrij Bileckyj –, však jednoznačne odmietajú akékoľvek kompromisy. Tieto faktory spoločne bránia napredovaniu akýchkoľvek mierových iniciatív v rámci vlády.

Tento postoj by sa mohol zmeniť len v prípade, že by na fronte alebo v zázemí nastali skutočne vážne problémy. Spomínané skupiny však zatiaľ takýto scenár neočakávajú; veria, že frontová línia vydrží a že prípadné ekonomické straty spôsobené ruskými útokmi kriticky neovplyvnia vojnové úsilie, keďže Európania budú naďalej poskytovať určitú mieru finančnej podpory.

Druhým faktorom je postoj Európy, ktorá v súčasnosti vystupuje ako hlavný finančný podporovateľ a spojenec Kyjeva vo vojne proti Ruskej federácii. Prevláda tam názor, že „je v našom záujme, aby sa vojna na Ukrajine naťahovala, pretože ak sa skončí, Putin okamžite zaútočí na nás“. O mylnosti tohto predpokladu sme už opakovane písali: v skutočnosti predlžovanie vojny na Ukrajine vytvára riziko rozšírenia konfliktu do Európy – s možnou eskaláciou do jadrovej fázy –, zatiaľ čo ukončenie nepriateľských akcií by tieto riziká prakticky eliminovalo.

Napriek tomu tento názor v súčasnosti určuje postoj Európy k vojne. Pre ukrajinskú vládu –ktorá je takmer úplne závislá od európskeho financovania – je mimoriadne ťažké vzpriečiť sa vôli Európanov, najmä vzhľadom na značný počet ľudí v krajine, ktorí by ju obvinili zo zrady. Zmena európskeho zmýšľania by však nepochybne mohla mať zásadný vplyv na pozíciu Kyjeva – samozrejme za predpokladu, že sa medzitým nezmení postoj Washingtonu a ten neupustí od Trumpovej súčasnej snahy o ukončenie vojny.

Tretím faktorom je postoj Ruska. Ide o kľúčový prvok ovplyvňujúci akúkoľvek diskusiu o mieri na Ukrajine. Osobnosti ako Gončarenko a ďalší zástancovia podobných názorov zdôrazňujú potrebu dialógu s Ruskom a hľadania spoločnej reči, pričom argumentujú, že niektoré z požiadaviek Moskvy – napríklad neutrálny štatút či postavenie ruského jazyka a cirkvi – sú úplne prijateľné.

Hoci nezaznieva žiadne otvorené vyjadrenie ochoty pristúpiť na územné ústupky požadované Moskvou (ako napríklad stiahnutie vojsk z Donbasu), zástancovia tohto prístupu naznačujú, že by sa mali preskúmať možné alternatívy aj v tejto oblasti. Ich oponenti naopak tvrdia, že Rusko zásadne odmieta akékoľvek kompromisy a jeho cieľom je úplná likvidácia ukrajinského štátu i ukrajinského národa.

V dôsledku toho s Moskvou jednoducho niet o čom diskutovať: jedinou možnosťou je bojovať proti Ruskej federácii, kým sa nezosype alebo kým Putin nezomrie. Skutočná miera flexibility v postoji Kremľa k podmienkam ukončenia vojny – ako aj odpoveď na otázku, či je v zásade pripravený na mierové spolužitie s Ukrajinou v povojnovom období – preto výrazne ovplyvní nálady v ukrajinskej spoločnosti, medzi elitami i v armáde.

Otázka, či sú Ukrajina, Európa a Rusko pripravené na mierové spolužitie (namiesto dynamiky studenej či hybridnej vojny) – a aké by boli konkrétne podmienky takéhoto spolužitia – je napokon kľúčovou záležitosťou, od ktorej závisí možnosť dosiahnutia trvalej mierovej dohody.

Zmeny v náladách ukrajinskej verejnosti a elít určite nezostanú bez povšimnutia. Aby sa však tieto posuny premietli do zmeny postoja vedenia krajiny, sú potrebné zásadné obraty aj v iných oblastiach – a to nielen na samotnej Ukrajine.