Turecké voľby: Migrácia, EÚ a Rusko na stole

Ankara 14. mája 2023 (HSP/The European Conservative/Foto:TASR/AP-Armin Durgut)

Erdoganova volebná porážka by sa v Európe pravdepodobne oslavovala, aj keď by znamenala koniec dohody medzi EÚ a Tureckom o utečencoch, po ktorej bude potrebné nájsť nové spôsoby, ako udržať migráciu pod kontrolou, píše Tamás Orbán pre The European Conservative

Dnes čaká prezidenta Erdogana najťažší politický boj počas jeho 20-ročnej vlády, keďže všeobecné zlé hospodárenie, nejednoznačné zahraničnopolitické kroky a následky ničivého zemetrasenia nútia voličov, aby sa hrnuli pod vlajku opozície.

V súčasnosti vedie v prieskumoch koalícia šiestich strán Národná aliancia (NA) – zjednotená za opozičným kandidátom Kemalom Kılıçdaroğluom, prezývaným “turecký Gándhí”, s 50 %, zatiaľ čo Erdoğan (a jeho vlastná Ľudová aliancia) zaostáva so 46 %.

Na to, aby sa kandidát dostal do prezidentských volieb už v prvom kole bez toho, aby musel ísť do druhého kola, musí prekročiť hranicu 50 %. Súdiac podľa údajov by to Kılıçdaroğlu mohol práve zvládnuť, najmä vzhľadom na to, že jeden z menej významných kandidátov, Muharrem İnce, vo štvrtok zo súboja odstúpil a mnohí očakávajú, že jeho voličská základňa, ktorá sa pohybuje okolo 2 %, sa preklopí prevažne do NA.

Nech už však 14. mája zvíťazí ktokoľvek, bude to zásadný moment v histórii krajiny a celého Blízkeho východu. Voľby totiž rozhodnú aj o osude mnohých veľmi dôležitých bezpečnostných otázok v regióne i mimo neho, keďže 85-miliónový ašpirujúci geopolitický hráč bude buď pokračovať na svojej kurióznej ceste ku globálnej izolácii, alebo sa úplne otočí a začne svoje vzťahy so Západom odznova.

Vstup do EÚ je opäť na programe

Kılıçdaroğluova Národná aliancia je presvedčená, že sa jej podarí obnoviť rokovania s Bruselom o členstve Turecka v Európskej únii, ktoré síce prebiehalo od roku 1999, ale bolo zmrazené najmenej na päť rokov kvôli ústupu od demokracie, ktorého boli predstavitelia EÚ svedkami v krajine za vlády prezidenta Erdogana.

Ak sa však obnoví právny štát podľa usmernení, ktoré uprednostňuje Komisia – s reformami zaručujúcimi slobodu médií a nezávislosť súdnictva, ako aj prepustenie politických disidentov, ktorých Erdoğan uvrhol do väzenia (napríklad aktivistov za ľudské práva a zástupcov kurdskej menšiny), ako to požadoval Európsky súd pre ľudské práva, postavenie Ankary v Bruseli by sa mohlo zo dňa na deň zmeniť.

“Dôjde k zmene od autoritárskej vlády jedného muža k akejsi tímovej práci, čo je oveľa demokratickejší proces,” sľuboval už skôr Ünal Çeviköz, jeden z Kılıçdaroğluových hlavných poradcov, a dodal, že “to jednoducho dá signál všetkým našim spojencom a všetkým európskym krajinám, že Turecko je opäť na ceste k demokracii”.

Demokracia je však len krok 0 a je toho oveľa viac, od čoho by závisel úspech takéhoto podniku. Po prvé, protizápadné nálady budú naďalej pretrvávať medzi ľuďmi aj politikmi a nikto nevie, či šesť strán tvoriacich Národnú alianciu bude po zvolení schopných nájsť spoločný postup, keďže jediné, čo ich skutočne spája, je túžba zvrhnúť Erdogana.

Okrem toho niet pochýb, že aj v Európe by to vyvolalo silný odpor, a to tak medzi elitami, ako aj medzi voličmi, z ktorých veľká časť – spomeňme si na brexit – by neskočila na myšlienku, že blízkovýchodná krajina s osemdesiatimi miliónmi ľudí bude mať prístup k “voľnému pohybu pracovných síl” v rámci celého bloku.

Navigácia v trojuholníku USA – Rusko – Ukrajina

Erdogan prinajmenšom otriasol povesťou Turecka aj medzi jeho kolegami v NATO, najmä tým, že nakupoval najmodernejšie ruské zbrane, bezohľadne sa miešal do diania v Sýrii a nedávno ako politickú páku brzdil snahu Švédska a Fínska o členstvo v NATO.

Jasným znakom narastajúcej priepasti medzi oboma spojencami je, že USA v roku 2019 vyradili Ankaru z programu stíhačiek F-35 po tureckom nákupe ruských raketových systémov S-400 a dokonca uvalili určité sankcie na jej obranný priemysel.

Kılıçdaroğlu preto prisľúbil opak: ozdravenie vzťahov s Washingtonom a NATO a čo najskorší návrat k programu F-35. Stretnutie hlavného kandidáta s americkým veľvyslancom Jeffom Flakeom ešte v marci naznačilo, že Amerika by bola otvorená aj takýmto rozhovorom.

Samozrejme, najväčšou geopolitickou prioritou v súčasnosti zostáva Ukrajina, takže akákoľvek zmena v bezpečnostných kruhoch sa musí začať riešením obáv USA, že Turecko pôsobí ako sprostredkovateľ v Putinovej snahe vyhnúť sa západným sankciám – o čom svedčia dokumenty Pentagónu, ktoré unikli minulý mesiac – aj keď naďalej dodáva zbrane aj Kyjevu.

Pre regionálnu mocnosť, akou je Turecko, je celkom pochopiteľné, že sa chce prezentovať ako sprostredkovateľ medzi bojujúcimi krajinami. Koniec koncov, snaha Ankary pomôcť udržať dohodu o obilí jej už získala veľkú medzinárodnú prestíž, čo by si chcel udržať aj Kılıçdaroğlu.

Avšak aj keby jeho prístup skončil podobne ako Erdoğanov – správal by sa ako neutrálny mierový sprostredkovateľ, pričom by sa trochu podlizoval obom stranám – Kılıçdaroğlu sľúbil, že sa pri zastupovaní záujmov svojej krajiny priblíži k oficiálnemu pohľadu NATO.

“Jednoducho budeme zdôrazňovať skutočnosť, že Turecko je členom NATO, a v našich rozhovoroch s Ruskom budeme určite hľadať vzťah medzi rovnými, ale budeme tiež Rusku pripomínať, že Turecko je členom NATO,” povedal.

Migrácia: Slon na hraniciach

Pokiaľ ide o Brusel, azda najväčšou otázkou je, čo sa stane s dohodou medzi EÚ a Tureckom o utečencoch z roku 2016, v rámci ktorej Ankara prisľúbila, že sa postará o milióny sýrskych utečencov utekajúcich pred občianskou vojnou v susedstve, čím odbremení nedostatočne pripravené európske krajiny v čase vrcholiacej utečeneckej krízy.

Hoci túto dohodu, ktorú sprostredkoval Erdoğan, považovali obe strany za pomerne úspešnú – Turecko dostalo 6 miliárd eur na poskytnutie útočiska migrantom – je nepravdepodobné, že by vláda Národnej aliancie pod vedením Kiliçdaroğlua uzavrela podobnú dohodu. NA, ktorá sa zameriava na celý rad sociálno-ekonomických otázok ako na základ svojej domácej predvolebnej platformy, má jednoducho iné priority ako udržanie dohody.

Jedným z hlavných sľubov Kılıçdaroğluovej kampane totiž bolo poslať dva milióny Sýrčanov späť domov (z 3,4 milióna, ktorí sú stále v krajine pod dočasnou ochranou), aby sa zmiernila ekonomická záťaž, ktorú žiadatelia o azyl predstavujú pre sociálne systémy krajiny. Ľudová požiadavka na takýto krok už nejaký čas neustále rastie a ešte viac nabrala na sile po zemetrasení zo začiatku tohto roka, ktoré zabilo desaťtisíce ľudí a poškodilo milióny budov.

Kılıçdaroğluovo štvorstupňové riešenie by sa začalo podporou plodnejšieho dialógu s Damaskom, ktorý by sa snažil uľahčiť plán dobrovoľného návratu migrantov. “Naším prístupom by bola obnova sýrskeho hospodárstva a vytvorenie podmienok pre dobrovoľný návrat,” povedal Ünal Çeviköz a dodal, že Ankara by v tejto súvislosti siahla aj po medzinárodnej pomoci.

“Nová turecká vláda bude ochotnejšia v podstate si podať ruku s Asadom,” vysvetlil, aj keď zo strany Sýrie by sa k tejto normalizácii viazali určité “podmienky”, ako napríklad stiahnutie tureckých jednotiek zo severu krajiny.

Keďže však väčšina dotknutých utečencov žije v Turecku už približne desať rokov, niektorí odborníci sa obávajú, že väčšina z nich nebude chcieť dobrovoľne odísť – aspoň nie do Sýrie – a NA nebude schopná splniť svoj sľub.

Bude mať v takom prípade migračná dohoda EÚ následky? Nuž, nie nevyhnutne, ale nikto nevie s istotou povedať, čo sa stane, keď naozaj príde na pretras.

“Mnohé krajiny v Európe vnímajú Turecko ako akýsi bazén, kde možno zadržať migrantov prichádzajúcich z východu, a to je niečo, čo Turecko, samozrejme, nemôže akceptovať,” povedal Çeviköz, keď komentoval dohodu.

Zároveň však dodal, že “to neznamená, že by Turecko malo otvoriť svoje hranice a nechať migrantov prúdiť do Európy. Musíme však koordinovať a rozvíjať spoločnú migračnú politiku.”