Ako jeden z tých, ktorí v roku 2014 vtiahli Rusko do vojny na Donbase a tiež aktívne agitovali za vojnu s Ukrajinou v predvečer invázie, sa Gubarev teraz pustil do prívalu obvinení voči Kremľu v súvislosti s touto vojnou. Vyhlásil, že táto vojna sa vedie s cieľom zničiť dva slovanské národy, obvinil Putina, že pracuje pre Rothschildovcov a ďalších „reptiloidov“, a opísal tiež svojvoľnosť na ukrajinských územiach obsadených Ruskom.

Gubarev sa už v podobnom duchu vyjadroval na sociálnych sieťach.

V rozhovore však bol jeden moment, ktorý upútal osobitnú pozornosť. Gubarev neustále chválil vzbúrencov z „Wagnera“ a vyzdvihoval ich úspechy. Na otázku, čo robil sám Gubarev počas vzbury, odpovedal vyhýbavo a uviedol, že bol v Moskve na zasadnutí klubu „Rozhnevaných patriotov“.

V skutočnosti však „Rozhnevaní patrioti“ na čele so Strelkovom povstanie ostro odsúdili. A na rozdiel od všetkých ostatných tak urobili  ešte skôr, ako povstanie odsúdil Putin.

Sám Gubarev tiež ešte pred vzburou obviňoval Prigožina z toho, že si „na krvi chlapcov zo súkromných vojenských spoločností buduje politickú kariéru“.

Súčasná zmena v hodnotení je pomerne pozoruhodná a môže naznačovať, že Gubarevove odhalenia sa udiali v rámci kampane na rozkolísanie situácie v Ruskej federácii, ktorú vedú tie isté sily, ktoré vo svojom čase pripravovali pôdu aj pre Prigožinov povstanie – takzvaná „strana nepokojov“.

A tu je potrebné jasne rozlíšiť dva javy, ktoré sa v súčasnosti v Rusku pozorujú.

Prvé – nespokojnosť značnej časti ruskej spoločnosti s vlečúcou sa vojnou, jej obeťami a početnými obmedzeniami a sprísneniami zavádzanými vládou (odstavenie internetu, Telegramu a podobne), ktoré u mnohých vyvolávajú obavy z perspektívy premeny RF na „severokórejskú verziu“.

Druhým je prílev „zrady“ od rôznych Z-blogerov zo „strany vojny/nepokojov“, ktorí píšu o ťažkej situácii a slepej uličke na fronte, o kritických dôsledkoch útokov na objekty infraštruktúry RF, o tom, ako sa všetko rúca do troskách a podobne (rozhovor s Gubarevom do tohto kontextu úplne zapadá).

Protiklady

Ciele týchto dvoch skupín sa nielenže nezhodujú, ale sú priamo protikladné.

Začnime tým, že „z-blogeri“ nepožadujú zastavenie vojny na fronte. Naopak – takúto možnosť nazývajú „kapituláciou“. Kritizujú akékoľvek „dohody“ (dokonca aj veľkonočné prímerie), preklínajú Kremeľ za to, že súhlasil so stiahnutím požiadaviek na stiahnutie ukrajinských ozbrojených síl zo Záporožskej a Chersonskej oblasti, vyzývajú k „vojne až do víťazného konca“, vrátane použitia jadrových zbraní  (tézy o zhoršení vojenskej a ekonomickej situácie sa práve na to využívajú). Toto prostredie tiež aktívne propaguje zabíjanie ukrajinských zajatcov.

Kostrou „strany nepokojov“ (v jej viditeľnej časti) sú ultrapravicoví a otvorene neonacistickí blogeri, ktorí sú ešte ďalej od pojmov slobody prejavu a pacifizmu než Putin.

Predtým kritizovali Kremeľ za príliš „liberálne“ prístupy, vyzývali, aby sa bral príklad zo Stalina a Severnej Kórey. Teraz kritizujú blokovanie Telegramu. Ale len preto, že to obmedzuje ich vplyv a mediálnu aktivitu, ako aj príjmy. A navyše v rámci celkového „rozmachu“ situácie v krajine.

Tá istá skupina kedysi pripravovala informačnú pôdu pre Prigožinove povstanie, potom sa pokúšala rozbehnúť „zradu“  na tému postupu ukrajinských vojsk v Kurskej oblasti. A teraz sledujeme jej tretí „pokus o strelu“.

Napriek tomu, že prakticky všetci viditeľní predstavitelia tejto podmienečnej „strany“ sa nachádzajú v Rusku, v skutočnosti ich vyviedli mimo rámec pôsobnosti celej rady článkov Trestného zákonníka (v prvom rade – za „diskreditáciu armády“ a podnecovanie medzietnickej nenávisti, čím sa táto skupina systematicky zaoberá, rovnako ako propagáciou všetkých ostatných rozporov v RF).

Čo poukazuje na ich úzke prepojenie s časťou ruských elít a špeciálnych služieb.

Štyri verzie

O tom, aké úlohy má „strana nepokojov“ a jej patróni, existujú štyri verzie.

Prvá je súčasťou vnútroklanovej vojny v Kremli a v jeho okolí. Blogeri zo „strany“ sú využívaní jednotlivými klanmi na boj proti konkurentom a na lobovanie za personálne zmeny. Konkrétne – vďaka ich úsiliu bol odvolaný Šojgu a teraz sa zameriavajú na náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl Ruskej federácie Gerasimova.

Druhý, ktorý dopĺňa prvý – nejde len o personálne zmeny a kontrolu nad tokmi, ale aj o pokusy dosiahnuť globálnejšie zmeny kurzu Ruskej federácie. Vnútri krajiny – prudké sprísnenie režimu, ďalšie oslabovanie vplyvu štátnych inštitúcií, ktoré ešte akosi brzdia svojvoľnosť bezpečnostných zložiek („strana nepokojov“ túto svojvoľnosť, ako sú mučenie a vraždy zadržaných, ospravedlňuje a podporuje), zavedenie trestu smrti a podobne. Po vojne – prechod krajiny na vojenské koľaje (vrátane „utiahnutia opaskov“ obyvateľstvu a celému civilnému sektoru), vyhlásenie mobilizácie, použitie jadrových zbraní, údery na Európu.

Tretia verzia – cieľom „strany“ a jej kurátorov je zvrhnutie Putina v záujme určitých osôb, ktoré ho chcú nahradiť bez toho, aby čakali, kým sa prezident RF sám rozhodne opustiť svoj post.

Štvrtá verzia – „strana“ a jej kurátori konajú v spojení so západnými a ukrajinskými špeciálnymi službami, ktoré ju využívajú na destabilizáciu situácie v Ruskej federácii s cieľom poraziť Rusko vo vojne. Alebo aspoň s cieľom ukázať „vnútornú slabosť Putina“ a podnietiť napríklad Trumpa, aby počas rokovaní nerobil veľké ústupky. V informačnej rovine sa aktivita „strany“ skutočne vo veľkej miere zhoduje s trendmi, ktoré udáva Kyjev a Západ. A to už dlho – od čias príprav na Prigožinove povstanie. Okrem toho samotné ultrapravicové neonacistické prostredie, ktoré tvorí kostru „strany“, je tradične nepriateľské voči Putinovi, hoci je v posledných rokoch nútené navonok preukazovať mu lojalitu. Gubarev napríklad v rozhovore s Dudom rozprával, ako ešte na začiatku tohto desaťročia roznášal v Ruskej federácii protiputinovské letáky ako člen neonacistickej organizácie „Ruská národná jednota“.

Čo sú zač?

Nakoniec je potrebné pochopiť, o akú skupinu ľudí vlastne ide.

Jeden zo žoldnierov „Wagnera“, ktorý vedie telegramový kanál „Bieli ujovia v Afrike“ (voľný preklad), napísal ešte v roku 2024 príbeh o tom, kedy a prečo sa ultrapravicoví aktivisti hromadne pridali k súkromným vojenským spoločnostiam.

Podľa neho sa to stalo po tom, čo sa v roku 2019 objavilo rezonujúce video mimosúdnej popravy, na ktorom „Wagnerovci“ najprv mučili a potom zabili Sýrčana.

„Keď sa na internete objavilo známe video s popravou „Barmaleja“ v Sýrii, ruskí pravicoví aktivisti, obmedzovaní trestným zákonom Ruskej federácie, inšpirovaní bojom proti svetovému terorizmu, začali hľadať cestu do tejto spoločnosti,“ – píše člen Wagnerovej jednotky a dodáva, že väčšina „pravicových“ členov tejto súkromnej vojenskej spoločnosti boli pohania.

Vysvetlíme to: ultrapravicových aktivistov podnietili a motivovali k vstupu do Wagnerovej jednotky nie správy o nejakých hrdinských činoch tejto jednotky na bojisku, ale možnosť mučiť a zabíjať bez súdu a vyšetrovania neozbrojených ľudí.

To znamená, že mnohí z nich sú jednoducho choromyseľní sadisti. K tomu sa v mnohých prípadoch pridáva neonacistická ideológia a uctievanie pohanských kultov. Je to ťažko ovládateľná pekelná zmes, ktorá je nebezpečná nielen pre tých, proti ktorým bojuje, ale aj pre tých, ktorým slúži. Čo vlastne ukázala vzbura „wagnerovcov“.

A varovania, že „nesmie sa šíriť nepokoj“, na túto skupinu pravdepodobne nezaberú. Nepokoj afrického typu s vojenskými prevratmi, občianskou vojnou a medzietnickými masakrami je pre nich práve prirodzeným prostredím. Neprirodzeným prostredím pre nich je prísne regulovaný ruský štát, v ktorom im pri akomkoľvek zaváhaní v správaní môžu vypisovať jednosmernú letenku v pätách Tesaka-Marcinkeviča, Prigožina, Utkina a Ispanca-Orlova.

Na Ukrajine a na Západe už dlho pozorne sledujú celý tento „pohyb“, dúfajúc, že vyvolá nové povstanie alebo destabilizáciu vnútri RF (napríklad na medzietnickej téme). A po rozhovore s Gubarevom v ňom viacerí ukrajinskí a ruskí opoziční komentátori videli „prípravu na zvrhnutie Putina silovými štruktúrami“.

Je situácia stabilná?

Takéto interpretácie sú však značne pritiahnuté za vlasy. Situácia v Ruskej federácii vyzerá oveľa stabilnejšie ako v roku 2023 a zatiaľ sa nepozorujú žiadne vážne náznaky destabilizácie. A obmedzenia aplikácie Telegram, napriek ohláseným protestom, neviedli k žiadnym výraznejším pouličným akciám.

Rast cien ropy, aj keby bol len dočasný, predsa len výrazne naplní rozpočet Ruskej federácie.

A celkovo, napriek začínajúcemu poklesu ruskej ekonomiky, je situácia ešte zďaleka nie kritická.

Príjmy obyvateľstva rastú. Priemerná mzda v januári dosiahla 103 tisíc rubľov (podľa kurzu je to približne 1350 USD, niečo cez 1 100€).

Pravda, situácia je veľmi nerovnomerná v jednotlivých odvetviach. Tým, ktoré sú spojené s vojnou alebo majú stabilný odbytový trh, sa darí celkom dobre, zatiaľ čo odvetvia postihnuté sankciami čelia narastajúcim problémom.

A pracovníci s rovnakou kvalifikáciou môžu v jednom podniku zarábať 200-tisíc rubľov, v inom 50-tisíc. A v treťom môžu prísť o prácu úplne. V súčasnosti prebieha proces štrukturálnej reštrukturalizácie ruskej ekonomiky, vyvolaný vojnou a sankciami. A je to bolestivý proces.

Avšak pokiaľ existujú príjmy z exportu a pokiaľ je ruský biznis, obklopený zo všetkých strán sankciami, ktoré narušili predchádzajúci model života „ukradol peniaze v Rusku, kúpil byt v Londýne“, nútený vrátiť peniaze do Ruskej federácie, môže ruská ekonomika fungovať relatívne stabilne.

Za týchto podmienok sa Kremeľ zrejme rozhodol pokračovať vo vojne, kým nedosiahne svoje už deklarované ciele, vrátane úplnej kontroly nad Donbasom.

Okrem iného aj na základe predpokladu, že celková zmena geopolitickej situácie (tlak Trumpa na Kyjev, rastúce rozpory medzi USA a EÚ, energetická kríza, ktorá výrazne zhoršuje ekonomickú situáciu európskych darcov Ukrajiny) donúti ukrajinské orgány k ústupkom už v najbližšej dobe. Ak sa tak nestane, Kremeľ je zrejme pripravený bojovať ďalej, pričom počíta s tým, že skôr či neskôr zvíťazí vo vojne na vyčerpanie, a to aj napriek tomu, že drony do veľkej miery spomalili pohyb na fronte. Vyššie opísané geopolitické zmeny, ako aj faktor existencie jadrových zbraní, pomocou ktorých sa Rusko už naučilo „z diaľky“ potláčať pre seba radikálne nepriaznivé scenáre (ako napríklad vážnejšie zapojenie Západu do vojny), možno v Kremli vzbudzujú istotu, že čas bude v každom prípade hrať v jeho prospech.

V rámci stratégie prípravy na „dlhodobú“ vojnu sa pravdepodobne zavádzajú obmedzenia fungovania internetu a blokovanie aplikácie Telegram. Zrejme v Moskve považovali za účinnú skúsenosť Iránu, ktorý od začiatku vojny úplne odpojil internet v krajine a aplikáciu Telegram obmedzil ešte skôr. A v konečnom dôsledku si vláda udržala kontrolu nad krajinou, hoci protestné nálady tam boli predtým mnohonásobne silnejšie ako teraz v Rusku.

A čo riziká?

Tento výpočet je pochopiteľný. Riziká sú však veľké.

Hlavným z nich je, že pre spoločnosť v Ruskej federácii je čoraz ťažšie odpovedať na otázku: prečo nemožno zastaviť sa na línii frontu, aby sa vojna skončila? Keď bolo oficiálnym postojom Kyjeva požiadavka návratu k hraniciam z roku 1991, čo bolo pre väčšinu Rusov neprijateľné, pokračovanie vojny sa dalo vysvetliť „nútením Ukrajiny k mieru a k odmietnutiu maximalistických požiadaviek“.

Ale potom, čo Zelenskyj minulý rok, hoci aj pod nátlakom Trumpa, súhlasil so zastavením vojny na frontovej línii, bolo ťažšie zdôvodňovať nutnosť pokračovania „špeciálnej vojenskej operácie“ až do „dosiahnutia všetkých cieľov“.

Najmä keď sa otázka zúžila na kontrolu nad menej ako 20 % územia Doneckej oblasti. Čo je na týchto 20 % pre RF také cenné, že by za ne mala bojovať ešte mesiace, ba dokonca roky?

Kremeľ síce poskytuje svoje vysvetlenie, že „nejde len o Donbas. Nemôžeme dopustiť, aby nám hneď vedľa zostala nepriateľská krajina, ktorá bude pre Rusko neustálym zdrojom hrozieb, a preto musia byť ciele „špeciálnej vojenskej operácie“ dosiahnuté, aby sa tieto hrozby eliminovali“.

Na splnenie týchto cieľov je však potrebné nielen obsadiť celý Donbas, ale aj poraziť celú ukrajinskú armádu, čo si vyžiada ešte viac úsilia a času.

A postup na fronte je pomalý a dokonca aj medzi provojnovými stránkami sa zhodli na tom, že v najbližšej dobe sa front ukrajinských ozbrojených síl nezrúti, čo znamená, že bojovať sa bude musieť ešte dlho.

Mnohí Rusi sú však vzhľadom na lojalitu a dôveru k Putinovi pripravení súhlasiť s nutnosťou „dosiahnutia všetkých cieľov“, ale len ak vojna bude prebiehať v doterajšom formáte, bez priameho zasahovania do života väčšiny občanov (t. j. bez mobilizácie) a bez vplyvu na ich príjmy, alebo dokonca s pozitívnym vplyvom. Zatiaľ sa táto podmienka, ako bolo uvedené vyššie, viac-menej dodržiava.

Avšak už obmedzenia internetu a aplikácie Telegram vyvolali podozrenia, že Rusov čakajú ťažšie časy, a vyvolali nespokojnosť, ktorú zaznamenali dokonca aj sociológovia zo štátneho Výskumného centra verejnej mienky (WCIOM), podľa ktorých prieskumov klesla miera podpory Putinovej činnosti na 67,8 % (ešte začiatkom februára to bolo 75,1 %, a od februára 2022 neklesol pod 70 %). Miera dôvery v Putina je 73,8 % respondentov, zatiaľ čo začiatkom februára to bolo 78,7 %. Stále ide o vysoké čísla, ale trend je zrejmý.

Pritom podľa prieskumu väčšina obyvateľstva podporí zastavenie vojny na fronte.

Podobné nálady sa šíria už aj v prostredí Z-blogerov.

„Doteraz nedokážem pochopiť, čo tam vlastne je také cenné na tom kúsku Donbasu, ktorý nemáme pod kontrolou, že bez ovládnutia tohto územia nemôžeme ukončiť našu vojenskú operáciu? Bez Charkova – môžeme, bez Odessy – môžeme, dokonca aj bez Chersonu môžeme. Ale o Družkivku a Kramatorsk budeme bojovať do posledného dychu, akoby tam bol zakopaný kľúč k prosperite celého Ruska,“ píše publicista Z-prostredia Alexander Chramov.

Sporná je rozšírená téza, že bez Donbasu nebude Kremeľ schopný prezentovať výsledok vojny ako víťazstvo Ruska, keďže v ruskej spoločnosti vo všeobecnosti neexistuje silná požiadavka na získanie kontroly nad celou Doneckou oblasťou.

Okrem toho je podľa neho, ak je stiahnutie ukrajinských vojsk z Doneckej oblasti prezentované ako podmienka práve preto, aby ho Kyjev odmietol a vojna pokračovala, tak je to tiež bez zmyslu, keďže je už jasné, že v najbližšej dobe nedôjde k žiadnym zásadným prielomom na fronte.

„Generál Alaudinov raz povedal, že Rusko už v tejto vojne vyhralo. Tak prečo to hneď teraz oficiálne neoznámiť? Oslávime víťazstvo vo veľkom štýle, usporiadame prehliadku, oslavíme našich geniálnych stratégov, budeme obdivovať obnovený Mariupoľ. Čo ešte potrebujeme na šťastie?“, píše Chramov.

O to viac, že zastavenie na fronte bude formálne skutočne vojenským víťazstvom Ruskej federácie – obsadili časť územia susedného štátu, bez toho, aby stratili svoje. A Kremľu nebude ťažké práve takto prezentovať výsledky vojny.

Možno sa „strana nepokojov“ bude búriť, ale keďže väčšina jej predstaviteľov sa nachádza v Ruskej federácii, úrady budú môcť tento trend rýchlo potlačiť.

Existuje aj geopolitický aspekt. Putinov súhlas so zastavením vojny na línii frontu v súčasnej situácii bude pre Trumpa darom z nebies. A za to bude určite pripravený Rusku veľa ponúknuť. Zrušenie všetkých sankcií a uznanie ruskej jurisdikcie nad obsadenými územiami – to je len malá časť z toho.

Zatiaľ však nič nenasvedčuje tomu, že by bol Kremeľ pripravený pristúpiť k takémuto „geopolitickému aikidu“ a zastaviť vojnu na fronte.

Okrem iného pravdepodobne aj preto, že vidí perspektívu rýchlej zmeny situácie, pokiaľ ide o súhlas Kyjeva so stiahnutím vojsk z Doneckej oblasti a s ďalšími podmienkami. A takúto možnosť naozaj nemožno na 100 % vylúčiť, ak Trump prejde k opatreniam na vyvíjanie tlaku na Kyjev.

Ak sa však tak nestane, ruské vedenie sa bude musieť pripraviť na dlhotrvajúcu vojnu a, v dôsledku toho, na rastúce riziká, ktoré táto vojna zhoršuje.

Do akej miery si Kremeľ s týmito úlohami poradí, závisí samozrejme do veľkej miery aj od svetovej situácie – či už ekonomickej (ceny vývozu), alebo geopolitickej (vzťahy v rámci Západu). Ale aj od toho, či dokáže neutralizovať vnútorné procesy, ktoré vyvolávajú aktivitu „strany nepokojov“.

Prečítajte si tiež:

• „Budú padať jedno po druhom“ – taký je predpoklad vývoja situácie na Ukrajine po Veľkej noci