Veľká časť slovenských sudcov je odmietavo naladená voči klanu, ktorý aj po nútenom odchode ministerky Márie Kolíkovej ovláda justíciu. Mnohí sudcovia odmietli nepodarenú, účelovú a násilnú „súdnu reformu“ a „novú súdnu mapu“ v podobe, ako ju navzdory ich protestom pretláčala Kolíková. Našťastie sa jej to nepodarilo, avšak boj sa ešte neskončil. Najnovšie prišla chobotnici na pomoc mimovládka Transparency International Slovensko. O čo tu vlastne ide?

Odkiaľ fúka vietor

Začnime z úplne iného konca, opíšme si príbeh v celej jeho šírke. Predstavme si, že existujú sily, vnútroštátne či zahraničné, ktorým nevyhovuje systém zastupiteľskej demokracie a chceli by o veciach rozhodovať aj napriek tomu, že ich nikto nevolil. Hľadajú preto najrôznejšie cestičky ako demokraciu obísť a ovládať štát a spoločnosť aj bez zvolenia občanmi.

Výbornou príležitosťou je takzvaný tretí sektor. Je to skvelá zámienka. Veď kto by mohol niečo namietať: neziskové, mimovládne organizácie, to sú predsa tí, ktorí zadarmo pomáhajú trpiacim, chorým, chudobným, sirotám a iným, ktorým by inak nemal kto pomôcť. Problém je však v tom, že medzi nevinnými dobročinnými ovečkami sa zvyknú ukrývať aj vlci v baránčom rúchu, nikým nevolené skupiny ľudí, ktoré sa snažia okľukou dostať k moci.

Platení často z cudziny nemajú nič iné na práci, iba pretláčať svoj program – robiť mu hlasnú propagandu a najmä lobovať. Aj keby ich snaha inak bola úplne čistá, zlé je už to, že takýmto spôsobom, snahou suplovať štát a tým si pomaly, salámovou metódou prisvojovať právomoc jeho orgánov, vlastne spôsobujú pomalú eróziu demokracie. Aj keby ich snaha inak bola úplne čistá… lenže ona často úplne čistá nie je a stáva sa, že k ušľachtilému, nespochybniteľnému programu býva nenápadne prilepená aj agenda, ktorú prinajmenšom časť spoločnosti môže vnímať ako cudziu či nebezpečnú.

Transparency International Slovensko je jednou z takýchto organizácií. Financovaná prevažne zo Západu (oficiálny zoznam jej podporovateľov nájdete tu), tváriac sa vždy nesmierne profesionálne, odborne a nestranne, vyjadruje sa k spoločenským záležitostiam, vrátane tých, ktoré úzko súvisia so slovenskou politikou.

Pri bližšom pohľade však človek ľahko nadobudne dojem, že tá ich odbornosť a nestrannosť nemusí byť vždy celkom bez chybičky. Názorovo sa neomylne vždy prikláňajú k oficiálnej mainstreamovej línii, nikdy nie k jej oponentom. A nielen to: kto chce, ten tam môže vidieť aj súvislosti s úplne konkrétnymi politickými zápasmi, v ktorých, akiste vždy iba zhodou okolností, Transparency International Slovakia vždy svojím „odborným“ a „nestranným“ stanoviskom prihreje polievočku „tej správnej“ strany sporu.

Pokus o čistku v justícii

No a teraz sa vráťme k sporu v súdnictve. Zdá sa, že väčšina sudcov pochopila, že ak po minulých voľbách sa slovenskú politiku pokúsilo totálne prevalcovať politické komando Matoviča, Lipšica, Mikulca a spol., tak čosi podobné sa malo stať aj v justícii. Vlastne justícia už ostala ako skoro posledná oblasť, kde to valec ešte všetko nezrovnal. Lenže… povyhadzovať sudcov zo súdov nie je také jednoduché ako povymieňať úradníkov v iných oblastiach štátnej správy.

Práve tomuto mala pomôcť Kolíkovej reforma: súdy totálne popreskupovať a s nimi aj sudcov, pričom o umiestňovaní sudcov na ich nové miesta by rozhodovala Kolíkovej komisia. Inteligentný čitateľ si vie domyslieť, ako by tá komisia asi pracovala a podľa akého kľúča by prideľovala sudcov na dôležité či menej dôležité posty a prípadne, s ktorými by sa rozlúčila „pre nadbytočnosť“. (No predsa transparentne a nekorupčne, veď ako inak?)

Kolíková to našťastie nestihla, politicky predpojatý klan vo vedení justície dostal od svojich kolegov zopár nepríjemných profesionálnych aj etických „faciek“, ale boj títo ľudia ešte ani zďaleka nevzdali. Ba naopak, chceli by vo svojom reformnom džiháde pokračovať a potrebovali by nový impulz, nové zdôvodnenie pre svoje úsilie justíciu personálne zglajchšaltovať. Ideálne by pre nich bolo, keby nejaká autorita spochybnila slovenských sudcov a ich prácu z pozície nezávislej a odbornej inštitúcie.

A tu vstúpilo do hry občianske združenie Transparency International Slovensko. Táto mimovládka prednedávnom zverejnila svoje hodnotenie sudcov okresných súdov na Slovensku (nájdete ho tu). Toto hodnotenie už na prvý pohľad zaváňa politizáciou a povrchnosťou a medzi sudcami, ale aj odbornou verejnosťou sa proti nemu zdvihla vlna námietok.

Zrátali jablká s hruškami

Dôvodov je viacero: toto občianske združenie, na čele ktorého stojí magister umenia Michal Piško, nemá žiadnu kvalifikáciu na vykonanie takéhoto hodnotenia sudcov a nie je morálnou ani právnou autoritou pre spochybňovanie záverov zákonom ustanovených inštitúcií na vykonávanie hodnotenia (u sudcov sú to hodnotiace komisie). A napokon, neboli zverejnené ani mená údajných odborníkov, ktorí sa na vypracovaní tohto hodnotenia podieľali.

Ak by títo ľudia mali záujem o zobjektivizovanie nimi zostaveného rebríčka výkonnosti a kvality rozhodovacej činnosti sudcov, požiadali by o vyjadrenie k správnosti a úplnosti vstupných údajov, z ktorých údajne vychádzali, napríklad najväčšiu stavovskú sudcovskú organizáciu Združenie sudcov Slovenska, alebo Súdnu radu, čo sa však nestalo.

Transparency International Slovensko vykonala svoje hodnotenie iba na základe troch indikátorov: kvalita, efektivita a produktivita. Kvalitu rozhodovacej činnosti sudcu vyhodnotili iba podľa toho, koľko rozhodnutých vecí (rozsudkov a uznesení) sudcovi okresného súdu potvrdil odvolací (krajský) súd, avšak cca 70 – 80 percent sporov skončí právoplatne už po rozhodnutí sudcu okresného súdu, nakoľko proti jeho rozhodnutiu nikto nepodá odvolanie, lebo strany sporu sú s ním spokojné. Teda takto aplikované kritérium kvality týmto občianskym združením je nielen nesprávne, ale najmä zavádzajúce, keďže nerešpektuje celkový počet vecí, skončených právoplatne už na okresnom súde.

Transparency International Slovensko postupovala pri zostavení svojho rebríčka výkonnosti sudcov okresných súdov tak, že sudcovi spočítali, koľko prípadov za rok rozhodol, porovnali to s počtom nových prípadov, ktoré mu za to isté obdobie prišli, koľko mu zostalo nevybavených prípadov a koľko je z nich starších ako rok.

V čom je to absolútne nesprávne? Predstavme si napríklad novovymenovaného sudcu. Príde na súd, kam bol pridelený, a predseda súdu mu odovzdá rovno napríklad tristo spisov. Môžu byť staré rok, dva, tri, desať… To všetko si musí naštudovať, zistiť, čo už vo veci robili pred ním jeho kolegovia. Samozrejme, popritom mu začnú prichádzať aj nové prípady, musí v nich robiť procesné úkony. Aká je teda objektivita hodnotenia takéhoto sudcu iba na základe matematického zrátania jemu pridelených prípadov?

Rebríček Transparency International Slovensko nezohľadňuje ani to, či je na hodnotenom súde naplnený plánovaný počet sudcov, čo je tiež veľmi zásadný faktor. A napokon, úplne absentuje najpodstatnejšie kritérium, ktorým je náročnosť veci, pretože nie je vec ako vec. Je predsa veľmi neobjektívne porovnávať sudcu, ktorý rozhoduje jednoduché prípady, so sudcom, ktorý má na krku ťažké, komplikované skupinové trestné veci, kde potrebuje obžalovaných vypočúvať, ale ani za svet ich nevie dostať na pojednávanie, a pod.

Vyhlásenie Združenia sudcov Slovenska

A preto sa sudcovia organizovaní pod hlavičkou Združenia sudcov Slovenska rozhodli zverejniť k tejto veci svoje vyhlásenie (v plnom znení ho nájdete tu). V tomto vyhlásení proti hodnoteniu Transparency International Slovensko dôrazne protestujú a konštatujú, že v ňom sú verejnosti predložené skreslené informácie o rozsahu, včasnosti a kvalite konania a rozhodovania sudcov okresných súdov iba na základe kvantitatívnej analýzy štatistických dát, ktorá v žiadnom prípade nie je dostatočná pre objektívne zhodnotenie ich činnosti.

Sudcovia tiež upozorňujú, že takéto zavádzajúce hodnotenie môže neopodstatnene podkopať dôveru verejnosti v konkrétnych sudcov, a tým aj v justíciu. Apelujú preto na to, aby bolo hodnotenie sudcov vykonávané v súlade s medzinárodnými štandardmi patričnými orgánmi a na základe vopred zverejnených – nielen kvantitatívnych ale i kvalitatívnych – objektívnych kritérií a pri súčasnom zakotvení práva sudcu vyjadriť sa k hodnoteniu jeho osoby a prípadne ho namietať. Slovenský statusový zákon sudcov pritom takúto metodiku už dávno pozná.

Združenie sudcov Slovenska preto vyzýva Transparency International Slovensko, aby nepokračovalo v takomto čisto kvantitatívnom hodnotení sudcov, ktoré neposkytuje reálny obraz o ich činnosti. Zároveň je pripravené poskytnúť im súčinnosť pri vytvorení takých hodnotiacich kritérií, ktoré do budúcna v maximálne možnej miere umožnia objektívne zhodnotenie práce sudcov. Združenie sudcov Slovenska plánuje túto vec prejednať aj na najbližšom zasadnutí Súdnej rady SR (má sa konať 18. a 19. apríla) a chce aj na tejto platforme prijať uznesenie, aby Transparency International Slovensko svoje hodnotenie stiahla.

Čo dodať na záver?

Toto je ďalší z prípadov, kde sa mimovládne organizácie snažia obsadiť oblasť donedávna vyhradenú len štátom uznaným autoritám. Ich správanie je z princípu nekorektné, pretože nerešpektujú zákonom ustanovený spôsob hodnotenia sudcov a drzo sa tvária, že im prináleží právomoc orgánov štátu vo verejnom priestore.

V slovenskej justícii samozrejme nie je všetko ideálne, ale takýto spôsob kritiky práce sudcov určite nie je cestou k zlepšeniu situácie. Ak sa navyše evidentne politicky predpojatá mimovládna organizácia, financovaná zo zahraničia, zapája do vnútroštátnych politických sporov, mal by to byť signál pre zákonodarcov, či by nebolo namieste prijať podobný zákon o mimovládnych organizáciách, ako majú napríklad v Rusku, Izraeli či USA. Tam sa mimovládne organizácie financované zo zahraničia musia otvorene prezentovať ako „agenti zahraničia“ a musia hostiteľskému štátu pravidelne podávať správy o svojej činnosti.

P.S. Kto by sa chcel veci venovať hlbšie, môže si prečítať napríklad analýzu, ktorú pre profesné médium justície Pravnelisty.sk urobila Marcela Kosová, sudkyňa Krajského súdu v Bratislave, členka Súdnej rady SR volená sudcami (viď tu).