Keďže tento článok určite slovenský mainstream nezverejní, zjednodušený výťah z tohto článku s doplňujúcimi komentármi zverejňujeme na Hlavných správach. Lysiane Gagnonová vo svojom článku samozrejme sledovala rolu Ruska v Sýrii, no svoju pozornosť sústredila aj na Líbyu a Irak, ktoré podľa jej názorov so Sýriou úzko súvisia. Podľa jej slov, tieto problémy pomáhali rozdúchavať Clintonovci a Bushovci. Takže problém, ktorý spája všetky tri krajiny je podľa kanadskej žurnalistky zahraničná politika USA.

Podľa Lysiane Gagnonovej Rusko dosiahlo významné diplomatické víťazstvo v Sýrii, pričom sa im podarilo vyslobodiť z rúk ISIS antické mesto Palmýra (ja len dodávam – dôležité propagandistické víťazstvo, spomeňte si na kyslý výraz tváre Hammonda, Camerona a spol.) a naďalej podporujú vojenské aktivity sýrskej armády v bojoch proti zvyškom teroristov. Je už zrejmé, že Rusko sa dočká konca sýrskeho krviprelievania ako víťaz. Sýrsku vojnu však pomáhal pred vstupom Ruska predlžovať práve Západ, ktorý sa opieral o svoju “moralizujúcu stratégiu” a dvojitý meter v posudzovaní.

Je pochopiteľné, že aj Rusko má svoje geopolitické záujmy, rovnako ako USA – píše Lysiane Gagnonová vo svojom článku. Putin chce posilniť svoju bázu v Sýrii, posilniť svoju alianciu s Iránom, klepnúť po prstoch USA a Európe a potvrdiť postavenie Ruska ako veľmoci.

Hlavná chyba Západu spočívala podľa Lysiane Gagnonovej v tom, že Západ vystupoval proti Asadovi a trval na jeho odstránení, pričom podporoval skupiny tzv. “demokratickej umiernenej opozície”. Tieto zoskupenia USA a Západ cvičili, zásobovali zbraňami a zabezpečovali im medzinárodnú podporu. Prvý problém nastal už pred niekoľkými rokmi, keď vysvitlo, že väčšina bojových zoskupení “demokratickej umiernenej opozície” nie je reálne bojaschopná, alebo nechcela bojovať – a tak sa množstvo zbraní a zásob dostalo do rúk ISIL, teroristi z ISIL tieto “darčeky Západu” využili v ďalšej destabilizácii Sýrie.

Podľa Lysiane Gagnonovej je zaujímavé, že k umiernenej opozícii v Sýrii Západ zaraďuje Al-Nusru, ktorá je však úzko prepojená s Al Káidou (Tu ma tak napadlo – prsty v útoku na dvojičky v New Yorku mal podľa amerických zdrojov Usama bin Ládin, úzko spojený s Talibanou a Al Kaidou. proti nim viedli Američania dlhotrvajúcu kampaň s cieľom zničiť ich. A zrazu sa ukáže, že Američania podporujú Al Kaidu v Sýrii. Čo sa stalo hádam sa len sýrska súčasť Al Kaidy nestali súčasťou CIA?)

Ďalšou súčasťou umiernenej opozície je podľa USA a Západu “Armáda Islamu”. Najmä Washington a Paríž vykazovali známky nervozity, keď Rusi a Sýrčania likvidovali počas kampane členov tejto “umiernenej opozície”, ktorá svojimi názormi slušne povedané je na míle vzdialená demokratickým princípom.

Ďalšou súčasťou umiernenej opozície sú salafistické skupiny, priamo financované Saudskou Arábiou, ktoré sa správali voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii rovnako ako ISIL. Ja len dodávam, že ak sú salafistické skupiny a Saudská Arábia (v ktorej majú salafisti a wahábisti veľké slovo) predstaviteľmi demokracie, tak to už môže byť demokratom aj Hitler, alebo Pol Pot.

Vymenované skupiny Lysianne Gagnonová predstavila ako “základ ozbrojených síl demokratickej opozície v Sýrii”, pričom podčiarkla, že demokratická opozícia je aj naďalej financovaná Washingtonom.

Žurnalistka sa vo svojom článku zaoberá aj tým, čo viedlo USA k tomu, aby zasiahli v Líbyii, Sýrii a Iraku. Samozrejme v propagandistickej rovine išlo o ochranu občanov týchto krajín pred ich vlastnými diktátormi s cieľom oslobodiť ich spod jarma despocie. Dôležitú úlohu hrala aj americká bezpečnosť, USA tvrdili, že po útokoch v New Yorku musia zlikvidovať už spomenutý Taliban a Al-Kaidu, vrátane všetkých ďalších teroristov, predstavujúcich hrozbu demokracii.

Vtrhnutie do Iraku v roku 2003 sa uskutočnilo na základe rozkazu Busha mladšieho, Líbya v roku 2011 sa začala v čase prezidentovania držiteľa Nobelovej ceny za mier Baracka Obamu. Dôležité pozície medzi americkými jastrabmi si udržiavali Hillary Clinton, Suzanne Rice a Samanta Pauer. Najmä trojicu spomenutých žien možno považovať za iniciátorky vtrhnutia do Líbye a podľa kanadskej žurnalistky rozbehnuté “samičie trio” (moje pracovné označenie triumvirátu Clintonova – Riceová – Pauerová) chcelo vtrhnúť aj do Sýrie, čo však Obama nepovolil.

Práve politika USA a Západu zapríčinila, že padla dvojica nenáboženských lídrov v arabských krajinách (Saddám Hussajn a Muammar Kaddáfi) a tretí – Bašar Asad bol západným mainstremom vykresľovaný v čo najtemnejších farbách, pričom Washington, Londýn i Paríž ho považovali za vraha číslo 1. Práve trio Hussajn – Kaddáfi – Asad však počas svojej existencie dokázalo udržať pokoj vo svojich krajinách, zaručovať menšinám práva, náboženskú slobodou a emigrácia z týchto krajín nebola európskym problémom. Keby nebolo aktivít USA a Západu, svet by bol podľa kanadskej žurnalistky dnes bezpečnejšie miesto.

Všetci vieme, že to čo USA dokázali, bolo rozbitie pomerne fungujúcich štátnych útvarov, v ktorých začali podporovať šítsku stranu, čím sa rozhorel konflikt medzi šítmi a sunnitmi. Práve v Iraku množstvo sunnitských dôstojníkov a vojakov prešlo na stranu ISIL a stali sa tak posmrtnou pomstou Hussajna voči USA. Útok USA a Západu na Líbyu urobil z tejto kedysi najprosperujúcejšej africkej krajiny (spolu s apartheidnými režimami v Juhoafrickej Republike a Rodézii – dnes Zimbabwe) hniezdo chaosu a terroristov.

Chaos iniciovaný USA zastavila až Moskva. Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov, vynikajúci stratég viedol grandióznu diplomatickú bitku v ktorej sa mu podarilo napriek odporu USA a Západu presadiť zotrvanie Asada minimálne v prechodnom období, kým sa po skončení vojny sýrske obyvateľstvo samo nerozhodne, koho bude podporovať. USA a Západ so škrípaním zubov museli s touto možnosťou súhlasiť (neustále opakovanie mantry “Asad musí odísť” im tak s plnou silou vybuchlo do tváre).

Kanadská žurnalistka tvrdí, že ak by nebolo vstupu Ruska do Sýrie, doteraz by tam zúrila vojna všetkých proti všetkým. (proamerická umiernená opozícia, Asadovci, Kurdi, Turci, Saudská Arábia, Irán, Irák, ISIL, Libanon….). Podľa slov kanadskej žurnalistky je ťažké neradovať sa z víťazstva Ruska, ktoré zastavilo vlnu bezuzdného násilia a vraždenia iniciovaného Západom. (s týmto tvrdením možno súhlasia aj pravdoláskari).

Ja len dodávam všeobecne známu vec, že chaotická situácia v regióne by nahrávala USA a Západu, ktorí by ovládli nerastné bohatstvo tejto oblasti Blízkeho východu s tým, že celá oblasť by sa po vyvraždení a emigrácii veľkej časti obyvateľstva v rámci “riadeného chaosu” rozparcelovala na množstvo malých a neživotaschopných štátikov, závislých od vôle USA a jej spojencov (minimálne by sa zmenili hranice Izraela). Tento akt parcelizácie a vzniku nových neživotaschopných štátikov by nám potom mainstreamové média podsúvali ako víťazstvo demokracie a blahorečili by USA, vďaka ktorým sa hrozná nábožensko-občianska vojna skončila.

V ďalšej časti svojho článku sa Lysianne Gagnonová zaoberala článkom v Huffington Poste, ktorý uverejnila Anna Chesanovska, ktorá sa sama označuje ako franko-ukrajinská novinárka.Chesanovská zasvätene vo svojom príspevku píše o tom, že odchod ruských vojsk zo Sýrie súvisí s rastúcou exploatáciou napätia na Východnej Ukrajine a podľa kanadskej žurnalistky Chesanovská prehliada vyhlásenia Putina, ktorý už cca pred pol rokom povedal, že keď ruský kontingent v Sýrii splní svoju úlohu v Sýrii, vrátia sa niektoré jeho súčasti domov.

Už z Putinových slov je zrejmé, že Rusko sa nemieni vzdať svojej základne v Sýrii a pravdepodobne v rámci dohovorov zo Sýriou príde aj k rozšíreniu ruskej prítomnosti v Sýrii. Kremeľ je presvedčený, že pozícia Asada je silná a tlak, ktorý sa na neho vyvíja Západ s Ruskou pomocou ustojí. Ak aj niektorí žurnalisti zasvätene tvrdia, že Moskva tlačí na Asada môžeme si byť istí, že určite nie kvôli tomu, aby Asad vyhovel USA, ale Rusi sledujú svoje geopolitické záujmy. Takže to vyzerá tak, že ruská prítomnosť v Sýrii bude pomerne dlhá – dodáva kanadská žurnalistka.

Branislav Krasnovský