Pápež František odpovedá na otázky šéfredaktora denníka o etike podnikania a upozorňuje na nutnosť, aby v strede ekonomického procesu bol človek. Zameranie čisto na zisk nie je zárukou prežitia podniku, potrebná je výchova k hodnotám etiky priateľskej voči ľudskej osobe. Pápež vysvetľuje aj svoje známe vyjadrenie o „ekonomike, ktorá zabíja“. Deje sa to vtedy, keď systém zabúda na svoj pravý cieľ: na človeka.

Prinášame úvodnú časť rozhovoru

Guido Gentili: Svätý Otec, staré africké príslovie hovorí: «Ak chceš ísť rýchlo, choď sám, ale ak chceš ísť ďaleko, choď spoločne». Všetci vieme, ako rýchlo sa dá utekať vďaka novým výdobytkom inovácie v technológii, v komunikácii – aj medzi ľuďmi – a v ekonomike. Ale zdá sa, že hlboké krízy, ktoré sa udiali, spoločne s pretrvávajúcou a rozrastajúcou sa neistotou nám odrezali a zahmlili horizonty. Dokonca, vo Veľkej Británii vzniklo ministerstvo, ktoré sa zaoberá „osamelosťou“. Súhlasíte s citovaným príslovím?

Pápež František: Toto príslovie vyjadruje jednu pravdu: jednotlivec môže byť šikovný, ale rast je vždy výsledkom snahy všetkých o dobro spoločenstva. Vskutku, individuálne schopnosti sa nemôžu prejaviť mimo priaznivého spoločenského prostredia, keďže je nemožné myslieť si, že dosiahnutý výsledok je len jednoduchým súčtom jednotlivých schopností. Hovorím to nie preto, aby som potieral jednotlivcov, alebo že nechcem uznať talenty každého jednotlivca, ale preto, aby som pripomenul, že nikto nemôže žiť izolovane alebo nezávislé od iných. Spoločenský život nepozostáva v súčte individualít, ale v raste národa.

Guido Gentili: Ako sa dá byť „inkluzívnymi“?

Pápež František: Pozerať na ľudstvo ako na jednu rodinu je prvoradý spôsob ako byť inkluzívnymi. Sme povolaní žiť spoločne a dať priestor prijatiu a spolupráci všetkých. Ak sa pozeráme okolo seba s otvoreným srdcom, neujdú nám mnohé, premnohé a vzácne príbehy podpory, blízkosti, pozornosti a prejavy nezištnosti, a presvedčíme sa hmatateľným spôsobom, že solidarita sa šíri čoraz viac. Ak komunita, v ktorej žijeme je pre nás rodinou, stáva sa jednoduchším vyhnúť sa súpereniu, pre dobro prijatia vzájomnej pomoci. Tak ako sa to deje v našich vlastných rodinách, kde skutočný rast, ten, ktorý neprodukuje vylúčených a skartovaných, je výsledkom vzťahov stavajúcich na nežnosti a milosrdenstve, a nie na honbe za úspechom a na strategickom vytesňovaní tých, ktorí žijú vedľa nás. Veda, technika a technologický pokrok môžu urýchliť konanie, ale jedine srdce človeka môže vniesť prídavok lásky do vzťahov a do inštitúcií.

Guido Gentili: Absencia spoločného plánu na znižovanie nerovností v systéme, ktorý je stále viac globalizovaný môže určovať to, čo Vy nazývate „skartujúca ekonomika“, v ktorej samotní ľudia sú „skartovaní“. V poslednom dokumente (Oeconomicate et pecuniariae quaestiones – Úvahy o etickom rozlišovaní ohľadom niektorých aspektov aktuálneho ekonomicko-finančného systému) Svätá stolica tvrdí, že ekonomika „k svojmu správnemu fungovaniu potrebuje etiku priateľskú voči človeku“. Môžete nám vysvetliť toto tvrdenie?

Pápež František: Najskôr jedno upresnenie ohľadom myšlienky o skartovaní. Ako som napísal v Evangelii gaudium: nejde jednoducho o fenomén známy ako vykorisťovanie a útlak, ale o ozajstný nový fenomén. Činom vylúčenia zasahujeme, v samotných koreňoch, vzťahy príslušnosti k spoločnosti do ktorej patríme, pretože  činom vylúčenia nie sme len jednoducho vrhnutí na existenčné dno, na okraj, nie sme len obratí o akúkoľvek moc, ale sme vyhodení von. Kto je vylúčený, nie je vykorisťovaný, ale kompletne odmietnutý, to znamená pokladaný za odpad, nadbytok, čiže vystrčený mimo spoločnosť. Nemôžeme ignorovať, že takto štruktúrovaná ekonomika zabíja, pretože dáva do centra a slúži jedine peniazom. Ak človek nie je viac v centre, ak sa peňažný zisk stáva primárnym a jediným cieľom,  sme mimo etiku a vytvárajú sa štruktúry chudoby, otroctva a skartovania.

Guido Gentili: Chcete povedať, že sme v hodnotovom prostredí nepriateľskom voči človeku?

Pápež František: Máme etiku, ktorá nie je voči človeku priateľská, keď takmer s ľahostajnosťou nie sme schopní načúvať a zakusovať súcit pri bolestnom kričaní iných, nevyroníme slzu nad drámami, ktoré požierajú životy našich bratov a ani sa o nich nepostaráme, ako keby to nebola naša zodpovednosť a bolo to mimo našich kompetencií. Etika priateľská voči človeku sa stáva silným stimulom k obráteniu. Potrebujeme obrátenie. Chýba vedomie spoločného pôvodu, príslušnosti k spoločným koreňom ľudstva a budúcnosti budovanej spoločne. Toto základné vedomie by umožnilo rozvoj nového presvedčenia, nových postojov a štýlov života. Etika priateľská voči človeku má tendenciu prekonávať rigidné delenie skutočností na tie, čo prinášajú zisk a na tie, čo nie sú určené výlučne na mechanizmus zisku, nechávajúc široký priestor aktivitám, ktoré tvoria a posilňujú takzvaný tretí sektor. Tieto skutočnosti bez toho, že by uberali na ekonomickom a sociálnom význame a užitočnosti historických a zabehnutých foriem podnikania, umožňujú systému vývoj smerom k jasnejšiemu a plnšiemu prebratiu zodpovednosti zo strany ekonomických subjektov. Vskutku, práve táto pestrosť inštitucionálnych foriem podnikania podnecuje väčšiu civilizovanosť trhu a zároveň jeho väčšiu súťaživosť.

Celý rozhovor v taliančine

Preložila: Slovenská redakcia VR