Svätá panna Dorota žila v treťom storočí v Cézarei v Kappadócii,  životom práve anjelským. O jej kráse, múdrosti, poníženosti a čistote niesla sa povesť ďaleko široko. Ale práve tieto vlastnosti vzbudili v nejednom srdci tie najnebezpečnejšie túžby. Žihľava rastie pri ceste bez toho, žeby si ju kto všimol, kvitnúca ruža sa však vôňou a farbou svojou k sebe ťahá ruku, ktorá ju utrhne. Pod cisárom Diokleciánom zúrilo to najukrutnejšie prenasledovanie proti kresťanom na Východe. Sapricius, po krvi túžiaci úradník cisársky, po svojom príchode do Cézarei, dal ku sebe zavolať svätú Dorotu a žiadal, aby obetovala bohom, podľa rozkazu cisárovho. Svätá Dorota však ponížene mu odvetila, že nebeský vladár iné rozkazuje, aby sme sa totižto len pravému Bohu klaňali a jedine jemu slúžili. Sapricius jej pohrozil mukami, ona však zmužile odpovedala:

„Tvoje muky trvajú len krátky čas, oheň však gehenny, ktorého by som účastná bola, keby som obetovala bohom, trvá na veky. Nebolo by to múdre odo mňa, za muky krátky čas trvajúce uvrhnúť sa do zatratenia večného. Nebojím sa ja tvojich mučeníckych nástrojov, lebo Pán povedal:

„Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, dušu ale nemôžu zabiť, ale viac bojte sa tých, ktorí môžu i dušu i telo zatratiť v ohni pekelnom.“

Rozhnevaný Sapricius dal ju natiahnuť na škripec. Dorota však i tu vyznávala Spasiteľa, po ktorom toľko túžila. Na to Sapricius odovzdal ju dvom sestrám, Kriste a Kalliste, ktoré z bázne pred mukami vieru svoju boli zapreli, a tak sa zaviazali, i čistú nevestu Kristovu pohanstvu získať, než stalo sa práve naopak, obe odpadnuté sestry získala Dorota viere kresťanskej a zomreli ešte pred ňou smrťou mučeníckou. Ona totižto na ich reči odpovedala slovami Spasiteľa, ktorý večné spasenie sľubuje tým, ktorí plačú a kvília a prenasledovanie trpia za jeho svätú vieru, a keď zbadala, že by náchylné boli navrátiť sa ku kresťanstvu, povzbudzovala ich, hovoriac:

„Dobrý je Pán a hojné jeho milosrdenstvo ku všetkým, ktorí z úprimného srdca obracajú sa k nemu.“

Ale malomyseľné ženy nedôverovali v milosť Božiu, hovorila k ním svätá mučenica ďalej:

„Pochybovať v milosrdenstve božskom bol by ešte väčší hriech, než slúžiť modlám, nezúfajte preto, veď on je múdry a všemohúci lekár, ktorý jedine vyhojiť môže rany vaše, Spasiteľom ho menujeme, lebo nás spasil, Vykupiteľom, lebo nás vykúpil, obráťte sa len z celého srdca, a bez pochyby nájdete u neho milosti.“

Slzy bolesti a pokánia roniac, vrhli sa, Krista a Kallista k nohám svätej Dorote, prosiac ju, aby orodovala za ne u Pána, načo ona, pozdvihnúc k nebesiam svoje ramená, modlila sa nasledovne:

„Bože, ktorý si hovoril, nežiadam smrti hriešnika, lež aby sa obrátil a živý bol, Pane Ježišu Kriste, ktorý si povedal, že nad obrátením jedného hriešnika väčšia radosť panovať bude v nebesiach, než nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ak preukáže milosrdenstvo Svoje; prijmi ženy tieto späť k stádu Svojmu, aby podľa ich príkladu obrátili sa k Tebe všetci, ktorí Ťa opustili.“

Zanedlho dal ich Sapricius volať k sebe a potom, keď boli pred ním odvolali svoje odpadnutie od viery, dal ich spáliť v kotle, vrelou smolou naplnenom. Potom  prišiel rad na Dorotu. Sapricius, plný hnevu, dal ju natiahnuť na škripec a telo jej páliť horiacimi pochodňami. Zdalo sa však, akoby ona týchto múk ani necítila, podivuhodný   úsmev, nebeská radosť žiarila z jej tváre, tak že sa jej  tyran pýtal:

„Prečo sa raduješ uprostred múk a bolestí ?“

Na čo sv. panna hovorila :

„Ešte nikdy v živote nezakúsila som toľkých radostí, ako teraz, že som nepriateľovi vyrvala z rúk duše svojich sestier a že som ich Kristu znovu získala. Neodkladaj ďalej moju smrť, aby som sa ocitla v ich spoločnosti, lebo už veľmi túžim prísť ku Ženíchovi svojmu, v ktorého záhrade budem ruže a jablká trhať a sa s ním večne tešiť.“

Tyran vidiac, že všetky muky márne sú, vyriekol nad Dorotou súd smrti, totižto, že má sťatá byť. To keď‘ mučenica uslyšala, zvolala:

„Ďakujem Tebe, o Pane, že mňa k Svojmu sobášu povolávaš,“ a s veselou mysľou kráčala ku popravisku . Ulicami povieval studený, ostrý vietor, z oblohy padal sneh miešaný s dažďom, celé okolie pokrývajúc nepríjemnou hmlistou šerosťou, tu prehovorila mučenica s ľúbezným úsmevom k zarmúteným svojim priateľom:

„Hľa, jak pustá a nepríjemná je táto zem,  jak veľmi sa radujem, že už na druhý, krajší svet odísť môžem, kde v záhrade môjho Ženícha skvejú sa krásne ľalie, kvitnú voňavé ruže,  ó jak veľmi sa teším tomuto raju!“

Predný pisár Teofil, ktorý slová tieto slyšal a za bláznovstvo držal, riekol jej posmešne:

„Aj, nevesta Kristova, pošli, že z raja ženícha tvojho jablká alebo ruže.“

Svätá Dorota pohliadla naň vážne a povedala:

„Žiadosť tvoja má sa splniť, len aby si bol toho hodný.“

Keď prišli na miesto popravné, prosila majstra popravného, aby sa máličko pomodliť smela. A tu zjavilo sa jej spanilé pacholiatko, tri krásne jablká a tri krásne ruže v košíčku majúc, ktorému povedala, aby išiel k Teofilovi a oboje mu odovzdal a riekol, že mu to Dorota podľa sľubu svojho posiela. Teofil stal sa ihneď kresťanom a zomrel tiež smrťou mučeníckou. Nad Dorotou zablyskol sa meč, ktorý koniec urobil jej životu zemskému 6. februára 281, aby nebeský Ženích pojal čistú dušu jej.

Vo veselej spoločnosti vyprával Teofil s úsmeškami, že každý okamih očakáva kvety a ovocie z raja, z ruky vnadnej a príliš ľúbeznej, a hľa, tu pristúpil k nemu chlapec, volal ho stranou a podal mu košík, tri jablká a tri ruže zázračnej vône boli v ňom. Teofil nemohol oko svoje nasýtiť na tomto kvete a podivnom ovocí, myslel na to vo dne, sníval o tom v noci, zmocnila sa ho neznáma doposiaľ túžba po tej neznámej domovine, kde takéto ruže kvitnú a takéto ovocie rastie. Zázračný tento objav účinkoval mocne na jeho srdce, otvoril ducha jeho svetlu viery, netajil, lež vyznal Krista nielen v kruhu zadivených priateľov, ale neskôr aj pred súdom a vstúpil takto smrťou mučeníckou do záhrady rajskej. Ako Dorota umrieť bolo jeho jedinou túžbou a slávou. Drahý čitateľu! bodaj by svätá Dorota aj tebe, a aj mne poslala len jeden kvietok z raja, len jednu ružičku, žeby srdce naše rozplápolalo túžbou po Spasiteľovi, tomto zázračnom kvete z kmeňa Dávidovho, že by nádej v nebesia pozdvihla nás nad pole tejto zeme kamenné, a posilnila nás na cestách tŕnistých tohto života!

Karol Jerguš