Pri tom sa často zabúdalo, že vojna nie je v prvom rade súborom pôsobivých videí a drsných špeciálnych operácií (hoci táto zložka je tiež mimoriadne dôležitá), ale bojom potenciálov – ľudských, vojensko-technických, intelektuálnych, organizačných, ekonomických.

Prvý deň invázie 24. februára 2022 Rusko informačne vyhrávalo – videá úderov po celej Ukrajine a hladko prechádzajúcich obrovských ruských vojenských kolón, doplnené vyhláseniami ruských vojenských blogerov o „takmer úplnom rozdrvení ukrajinských ozbrojených síl“, vytváralo dojem, že vojna skončí za 2–3 dni víťazstvom Ruska. K čomu však nedošlo. RF vtrhla na Ukrajinu silami, ktoré boli približne rovnaké ako obranné sily. A počas mesiaca alebo dvoch, vďaka povolaniu rezervistov z operačného rezervného fondu prvej a druhej línie, ako aj vďaka prílevu tisícov dobrovoľníkov, si ukrajinská armáda zabezpečila niekoľkonásobnú prevahu v živej sile, čo predurčilo neúspešný priebeh vojny pre Rusko v druhej polovici roku 2022.

Výrazné víťazstvá ukrajinskej armády v Charkovskej a Chersonskej oblasti vytvorili dojem, že Rusko smeruje k vojenskej katastrofe a čoskoro budú Ukrajinci „piť kávu na nábreží Jalty“. Moskva však vykonala mobilizáciu, vyrovnala pomer síl na fronte, prudko zvýšila vojenskú výrobu, odrazila ukrajinský útok a s využitím svojho väčšieho ľudského, ekonomického a vojensko-technického potenciálu prevzala iniciatívu na bojisku.

Zábery rýchleho postupu ukrajinských vojsk v Kurskovej oblasti, „prvý vpád cudzej armády do Ruska od roku 1945“, vyvolali minulý rok dojem o slabosti RF a takmer o zvrate vo vojne. Veľké nadšenie na Ukrajine a medzi jej spojencami v zahraničí vyvolali aj zábery útokov na strategické letectvo Ruskej federácie 1. júna tohto roku.

Nakoniec však ofenzíva v Kurskovej oblasti bola pre ukrajinské ozbrojené sily nevýhodná, pretože vyčerpala ich rezervy a viedla k urýchleniu postupu Rusov na iných smeroch, pričom kurské predmostie bolo stratené. Aké budú dôsledky útokov na strategické letectvo Ruskej federácie, sa ešte uvidí. Je však známe, že vyvolali rozčarovanie Trumpa a výrazne sťažili úlohu dosiahnuť pokračovanie americkej vojenskej pomoci. A to napriek tomu, že situáciu na fronte zásadným spôsobom neovplyvnili.

Na Blízkom východe vyvolal medzi nepriateľmi Izraela obrovský entuziazmus krvavý útok HAMASu 7. októbra 2023. Výsledkom bolo úplné zničenie Gazy.

Teraz Izrael uskutočnil impozantnú operáciu – oslepil iránsku protivzdušnú obranu, zabil kľúčových iránskych vojenských veliteľov a zasiahol jadrové objekty. Z toho mnohí vyvodili záver, že Irán sa stal „obetným baránkom“ a jeho dni sú spočítané – obraz bol príliš jasný.

Ale Irán sa počas dňa zotavil z úderu. Obnovil prácu protivzdušnej obrany, vymenoval nových veliteľov. A škody na jadrových a iných objektoch je zatiaľ ťažké odhadnúť. A už večer a v noci Teherán zasadil Izraelu veľký odvetný raketový úder a celý informačný priestor zaplavili zábery prílete, ktoré nedokázala zabrániť protivzdušná obrana.

Izrael hrozí ešte silnejším úderom. Napríklad „zničiť“ iránske ropné rafinérie. Ale aj Irán môže, ako dnes ukázal, „zničiť“ v odpovedi izraelské ropné rafinérie a iné objekty.

Samozrejme, z udalostí tejto noci nemožno vyvodiť záver, že „Izrael je už na konci“. Izrael má naďalej značnú prevahu nad nepriateľom, a to ako v prostriedkoch protivzdušnej obrany, tak aj v leteckej a raketovej zložke. Disponuje jednou z najsilnejších armád a špeciálnych služieb na svete. Preto Irán čakajú nové údery a straty.

Ale tu už ide o potenciál – kto má väčšie zásoby rakiet a možnosti ich doplnenia, aby mohol udržiavať neustálu intenzitu úderov a vyčerpávať protivzdušnú obranu nepriateľa. A tiež, do akej miery budú každú zo strán podporovať spojenci alebo partneri. Izraelu samozrejme pomôžu USA. Môže Čína pomôcť Iránu tým, že mu pošle (napríklad cez Pakistan) svoje rakety a systémy protivzdušnej obrany na testovanie v podmienkach intenzívnej vojny? Určite.

Môže Čína poslať Iránu svoje bojové lietadlá, aby ich otestovala v reálnom boji s americkými F-35, ktoré má Izrael vo výzbroji? Prečo nie.

Samozrejme, na prijatie týchto rozhodnutí a realizáciu dodávok je potrebný čas. Ale ak Irán vydrží v najbližších týždňoch a vojna s výmenou úderov sa bude dlho ťahať, do boja sa môže zapojiť mnoho hráčov.

Netanjahu otvorene vyzýva iránsky národ k povstaniu proti vládnucemu režimu a pripomína perzského kráľa Kýra Veľkého. V Iráne je skutočne veľa ľudí nespokojných s vládou a existuje tam vysoký protestný potenciál.

Ale či Iránci zareagujú na výzvu človeka, ktorý dal príkaz na raketové útoky na ich krajinu, s väčším nadšením, ako Ukrajinci reagujú na výzvy z Moskvy „zvrhnúť vládu zeleného uzurpátora“, je otvorenou otázkou.

Okrem toho, nie je všetko jednoduché ani pre samotného Netanjahua vo vnútri krajiny. Spoločnosť je tam silne rozdelená. Jej značná časť nenávidí premiéra.

Takže v prípade dlhotrvajúcej vojny existujú riziká vnútornej destabilizácie pre obe krajiny.

V tomto boji bude rozhodujúca otázka potenciálu. A hlavným rizikom pre Izrael, Ukrajinu a ďalšie krajiny spojené so Západom, ktoré nie sú pod jadrovým dáždnikom NATO, je to, že potenciál globálneho Západu sa v porovnaní s nezápadným svetom zmenšuje.

Deindustrializácia a degradácia priemyselného potenciálu západných krajín nevyhnutne vedie k strate technickej, vrátane vojensko-technickej, prevahy. A obrovské dlhy USA a Európy robia pre nich mimoriadne riskantným zámerom zapájať sa do vážnych vojen. Veď vojna a zbrojný pretek sú veľmi drahé potešenie a s takými dlhmi existuje riziko, že sa dostanú do finančnej krízy.

Keď Trump vyzýva na čo najskoršie ukončenie všetkých vojen, nerobí to preto, že je taký veľký humanista (ako hovoria jeho stúpenci) alebo zbabelec (ako si myslia jeho odporcovia). Robí to preto, lebo realisticky hodnotí potenciál USA a Západu ako celku. Chápe, že sa teraz musia sústrediť na zvýšenie vlastnej konkurencieschopnosti a minimalizovať štátne výdavky, aby znížili dane.

Západné elity sa však kvôli zotrvačnosti myslenia snažia brániť zmene kurzu, čo výrazne sťažuje už aj tak náročnú úlohu dosiahnuť mierové riešenia. A ak v prípade vojny na Ukrajine sa Trump ešte snaží zachovať si pozíciu rovnakého odstupu (hoci mnohí ho tlačia k tvrdšiemu postoju voči Rusku), tak v prípade Blízkeho východu podľahol vplyvu „jastrabov“, otvorene podporil útok a naznačil, že mu dal zelenú. Zatiaľ však nie je jasné, či ju skutočne odsúhlasil s Netanjahuom, alebo či ten konal v rozpore s postojom prezidenta USA. Ale pôsobivý obraz prvého izraelského úderu mohol na Trumpa zapôsobiť natoľko, že sa rozhodol preukázať svoju účasť na ňom, aby prinútil Irán k dohode. Teherán však teraz preukazuje ochotu viesť vojnu a dáva najavo, že rokovania s USA už pre neho nie sú aktuálne. Navyše, ak izraelské údery nezničia jadrové zariadenia, súčasná vojna len podnieti iránske orgány k urýchleniu vývoja vlastných jadrových zbraní.

Pri tom ani priama vojenská intervencia Ameriky nemusí radikálne zmeniť rozloženie síl, ale môže viesť len k tomu, že sa Amerika sama zapojí do vojny, ktorá maximálne zhorší všetky jej ekonomické, geopolitické a vnútropolitické problémy.

Všeobecne povedané, Trump sa s Izraelom dostal do pasce a teraz, ak sa vojna predĺži, dostane sa do situácie, ktorá je v priamom rozpore s jeho stratégiou. Na čo už poukazujú aj jeho stúpenci.

Napríklad Tucker Carlson.

USA a Západ ako celok stále nie sú pripravené úprimne priznať svojim spojencov mimo NATO obmedzenosť svojich možností. A to u nich vyvoláva ilúziu, že na ich strane stojí „superveľmoc“, čo priamo ovplyvňuje ich správanie, vojenské plány a formulované požiadavky voči protivníkom.

Západ však stále disponuje dostatočnými zdrojmi na to, aby dlhodobo podporoval odpor svojich spojencov (za predpokladu, že sú sami pripravení bojovať bez priamej vojenskej podpory NATO). A
tieto vojny vyčerpávajú sily nezápadných krajín. V danom prípade Ruska a Iránu. A potenciálne aj Číny, ak sa zapojí do vojny o Taiwan.

Preto by podľa logiky bolo pre všetky strany výhodné ukončiť bojové operácie za určitých kompromisných podmienok a zároveň odstrániť hrozbu jadrovej vojny, ktorá môže zničiť civilizáciu. Ale vo vojne logika a triezve hodnotenie perspektív a potenciálu často nefungujú. Nahradzujú ich emócie vyvolané pestrými obrazmi, ktoré vytvárajú dojem blížiaceho sa víťazstva. Čo sa často ukáže ako zničujúca ilúzia.

Prečítajte si tiež:

• Ukrajinskí civilisti môžu na vlastnú päsť a za štedrú odmenu zostreľovať ruské drony
• „Rusi majú totálnu prevahu“. Ukrajinské ozbrojené sily sa pripravujú na odrazenie veľkého útoku