Sú novinári naozaj „strážnym psom demokracie“? Sú médiá objektívne a nezávislé?

„Nezávislá žurnalistika je pre krajinu osudovo dôležitá.“ – Beata Balogová, šéfredaktorka SME.

Pred pár dňami ma zaujala vyššie uvedená myšlienka pani Balogovej, šéfredaktorky SME. Má pravdu, nezávislá žurnalistika je pre akúkoľvek krajinu a pre zachovanie princípov demokracie kľúčová.

Len.. sú médiá na Slovensku objektívne? Nestranné? Nezávislé?

Opakovane verejne prezentujem názor, že zo strany niektorých novinárov a niektorých vybraných médií dochádza k neobjektívnemu informovaniu verejnosti o prebiehajúcich trestných konaniach a trestnom práve vo všeobecnosti.

Trestné konania a trestné právo sú už nevyhnutnou súčasťou každodenného informovania verejnosti, bez toho to „už nejde“ (schválne si pozrite teraz hneď prehľad správ na viacerých dostupných stránkach ktorýchkoľvek médií).

Pri čítaní niektorých článkov a sledovaní príspevkov úplne strácam reč, pretože ich prezentácia uvedeného je na svetelné roky vzdialená objektívnemu informovaniu.

Viackrát sa mi stalo, že som bol prítomný na súde na nejakom hlavnom pojednávaní, kde boli prítomní aj novinári – z toho, čo prezentovali novinári prítomní na tom pojednávaní v médiách, som mal opakovane zvláštny pocit, že tí novinári boli na inom pojednávaní ako ja..

Niektoré médiá a niektorí novinári akoby boli OČTK, sudcami a jedinými skutočnými odborníkmi na trestné právo, akoby mali patent na PRAVDU, a akoby oni boli tí, ktorí určujú, kto je vinný a kto nie, kto by mal alebo nemal byť stíhaný, a ktoré rozhodnutie OČTK či súdu je správne alebo nie..

Niektorí novinári a niektoré vybrané médiá akoby si uzurpovali právo na jediný názor (a aj právny) názor na trestné konania a trestné právo ako také..

Jedna (úsmevná ?) osobná skúsenosť:

Čítam a sledujem všetky dostupné médiá – pravidelne som čítal a sledoval videá jednej pani novinárky/redaktorky XY práve zo SME. Viackrát sa stalo, že táto pani novinárka/redaktorka XY hovorila a písala o veciach, ktoré sa týkali aj mňa osobne. Hovorila a písala napr. aj o mojich nálezoch ústavného súdu. Keďže táto pani novinárka/redaktorka XY písala a hovorila niečo, čo nebola pravda, tak sme si písali.. No, vlastne písali.. ja som jej písal. Jeden mail. Dva maily. Tri. Päť. Sedem.. posielal som jej fakty, že to, čo uvádzala (opakovane) preukázateľne nesedí. Posielal som jej podklady, články, rozhodnutia, aby si to overila. Žiadal som ju o stretnutie, o možnosť vysvetliť jej, v čom jej tvrdenia boli nesprávne a prečo.

Žiadal som ju o reakciu na moje maily… bezúspešne… pani novinárka/redaktorka si asi nenašla čas aspoň na krátku reakciu, na akúkoľvek.

Svet je však malý. Na jednej akcii na pôde Právnickej fakulty UK sme sa stretli. Bol som relatívne tesne po operácii a chodil som ešte o barlách. Tak trochu sme na seba a vlastne do seba „narazili“. Pozdravil som ju, „dobrý deň pani XY..“ Reakcia dotyčnej pani novinárky/redaktorky XY zo SME?

Poznáte to, keď malé deti zatvoria oči, a majú pocit, že keď vás nevidia, že nevidíte ani vy ich? Pani novinárka/redaktorka XY zo SME sa tvárila, že ma nevidí. Ako malé dieťa, naozaj ako malé dieťa.. Bolo to komické, lebo neskôr sedela v auditóriu asi 2 metre odo mňa, ale stále sa tvárila, že tam nie som. Alebo, že tam nie je ona?

Povestná čerešnička na torte?

Po skončení tejto akcie bol na SME publikovaný článok o tejto akcii – a opäť som mal z obsahu toho článku pocit, že ja som bol na tej akcii.

„Nezávislá žurnalistika je pre krajinu osudovo dôležitá.“

– plne súhlasím, ale naozaj nezávislá a objektívna.

Takmer vždy vás všetkých vyzývam, aby ste si vy sami overovali dostupné fakty, a až potom ste si na vec urobili vy sami svoj názor.

Robte to vždy, a vždy si všetko overte z viacerých zdrojov..