Bratislava 30. novembra 2021 (HSP/christianitas/Foto:Pixabay)

Vakcinačná kampaň na Slovensku každým dňom naberá na obrátkach a médiá hlavného prúdu ani za svet nie sú ochotné poskytnúť čo i len minimálny priestor lekárom a virológom, ktorých názory nie sú totožné s naratívom presadzovaným vládou. Čo je v celom tomto naratíve ohľadom „spásy menom vakcína“ najväčším slonom v porceláne? Odpoveď je azda nečakaná: Afrika – aspoň doteraz tak tomu bolo

Paul Kingsnorth a jeho blog

Rod Dreher, novinár z The America Conservative, v nedávnom článku poukázal na blog Angličana Paula Kingsnortha, ktorého nazval „jedným z najlepších blogerov na internete“, a ktorý je „must read“, pretože „kladie otázky, ktoré by mali klásť médiá, ale nerobia to“. Jeho články vskutku stoja za zamyslenie. Píše tiež o situácii v Rakúsku, ktorá už čoskoro môže byť aj slovenskou realitou:

„Pozerám na fotky ozbrojených, maskovaných policajtov v čiernom brnení, ktorí zastavujú ľudí na uliciach a žiadajú ich predložiť digitálne povolenia; čítal som tiež príbehy iných, zatknutých za to, že sa opovážili opustiť svoje bydlisko viac ako raz za deň; počúvam rakúskych politikov, ktorí vyhlasujú, že tí, ktorí sa odmietnu dať zaočkovať, sa musia ostatným vyhýbať, a tak sa stanú obetným baránkom – kým sa nepodvolia.

Potom sledujem rozhovory s „obyčajnými ľuďmi“ a tí sa tešia, že to na „nezaočkovaných“ konečne prišlo. Niektorí hovoria, žeby ich mali všetkých pozatvárať ako nepriateľov ľudu. V lepšom prípade sú „antivaxeri“ považovaní za paranoidných a dezinformovaných. V horšom prípade ide o zlomyseľných darebákov, ktorých treba prísne potrestať.“

Paul tiež uvádza, že podľa najnovších správ bude očkovanie v Rakúsku od budúceho roka povinné, čím sa potichu obchádza „právo na vlastné telo“ čo je slogan propotratových liberálnych aktivistov, ktorí sú teraz tí najviac „pro-vax“. Bloger však upozorňuje na čosi iné: v Írsku, kde teraz žije, je zaočkovaných 94 % obyvateľov (on sám nie je), no napriek tomu aj ono teraz trpí vysokou infikovanosťou. A pokračuje:

„Vláda túto skutočnosť nevedela vysvetliť, ale ide o trend, ktorý sa nedávno prejavil aj na niektorých iných vysoko zaočkovaných miestach: Gibraltár, Izrael, západné Flámsko. Zdá sa, že vysoká úroveň zaočkovanosti nezodpovedá nízkej úrovni ochorenia; často je to presne naopak.“

O to prekvapujúcejšie bolo to, čo sa dialo v iných častiach sveta, hlavne v… Afrike:

„Populácia Afriky je najväčšia, najrýchlejšie rastúca a materiálne najchudobnejšia zo všetkých kontinentov. Len málo vlád si tam môže dovoliť drahé firemné vakcíny, na ktoré sme my na Západe všetko stavili. Len 6 % obyvateľov Afriky je zaočkovaných a národné systémy zdravotnej starostlivosti na mnohých miestach takmer neexistujú, napriek tomu WHO opisuje kontinent ako „jeden z najmenej vírusom postihnutých regiónov na svete“.¹ V skutočnosti sa zdá, že pandémiou najviac trpia bohatšie, „rozvinutejšie“ časti sveta.“

Paul uvádza, že nielenže sa nikto nenamáhal vysvetliť tieto prapodivné fenomény, ale nikoho na Západe to ani nezaujíma. Aj v Írsku sa spoločnosť ocitla vo „vakcinačnom apartheide“, v ktorom nevakcinovaní boli vylúčení z mnohých oblastí spoločnosti, ale ako autor uvádza, „nefungovalo to“. Naopak, írska vláda zvažovala nové uzatvárania ostrovnej krajiny ešte pred vypuknutím ďalšieho variantu. Rovnako poukazuje na fakt, že kým na mnohé miesta mali prístup len zaočkovaní, práve tieto (puby, reštaurácie) sa stali ohniskami nákazy – „which is odd“ – „čo je divné“ – pretože práve očkovaní mali byť tí „chránení“. Paul preto uvádza:

„V otvorenej spoločnosti by toto všetko bolo predmetom rozsiahlej verejnej diskusie. Videli by sme vedcov otvorene debatovať v televízii, rádiu a tlači; rôzne názory by sa objavovali na sociálnych sieťach; novinárov sledujúcich úspechy aj riziká očkovania; seriózne skúmanie alternatívnych spôsobov liečby; verejné diskusie o rovnováhe medzi občianskymi slobodami a verejným zdravím a o tom, čo vôbec znamená „verejné zdravie“. Ale toto sme nevideli a ani neuvidíme, pretože debata, podobne ako nesúhlas, nie je v móde.“

Angličan obviňuje írske médiá, že už najmenej osemnásť mesiacov nekladú „kritické otázky“. Spoločnosť Google sa snaží podobné správy „zahrabávať“ čo najhlbšie, kým sociálne siete takéto príspevky jednoducho mažú, dokonca aj keď pochádzajú od virológov, či redaktorov British Medical Journal.²

„Deň za dňom,“ uvádza, „sa sám seba pýtam: čo sa to deje?“

 

Čo sa to deje?

Paul je toho názoru, že žijeme v „apokalyptických časoch“, v pravom význame gréckeho slova „apokalypsis“, ktoré znamená „zjavenie“. To, čo sa teraz derie na povrch, vždy existovalo kdesi hlboko pod ním. „Covid je zjavením,“ uvádza a pokračuje:

„V spoločenskej štruktúre sú trhliny, ktoré tu vždy boli, ale v lepších časoch ich bolo možné ignorovať. (Covid) odhalil súlad médií hlavného prúdu a silu Silicon Valley pri riadení a kontrole verejnej diskusie. Potvrdil ľstivú nepoctivosť politických vodcov a ich servilnosť voči moci korporácií. (A rovnako tak) ukázal „vedu“ kompromitovanú ideológiou, lebo presne takou je.“

Za najdôležitejšie však Paul považuje to, že „sanitárna kríza“ odhalila skryté autoritárske tendencie u mnohých ľudí, ktoré sa v desivých časoch vždy napokon nejako prejavia. Médiá volajúce po cenzúre oponentov, profesori vyzývajúci na internácie „neposlušných“, organizácie za ľudské práva vítajúce covid pasy, či liberáli brojaci za obmedzenie slobody… Tí ľudia vždy takí boli, len pod maskou pretvárky dokázali klamať svoje okolie a skrývať svoje pravé úmysly. V dobách krízy to však už možné nie je: kto bol na peniaze, bude sa dať kúpiť, kto stál pevne nohami na zemi, toho nezlomia ani perzekúcie. Paul pokračuje:

„Za posledné dva roky som sa naučil viac o ľudskej povahe ako v predchádzajúcich štyridsiatich siedmich rokoch. Dozvedel som sa pár vecí aj o sebe a ani tie sa mi nepáčia. Všimol som si svoje pretrvávajúce pokušenie pridávať sa výhradne na jednu stranu: (a) súdiť a odsúdiť tých, ktorí stoja na druhej strane barikády – tých ovečiek, tých zlomyseľných nepriateľov Pravdy. Všimol som si svoju tendenciu vyhľadávať iba zdroje informácií, ktoré potvrdzujú moje presvedčenie. Zjavenie nie je nikdy pohodlné.

Predovšetkým mi však apokalypsa menom Covid odhalila, že keď sú ľudia vystrašení, dajú sa ľahko ovládať.“

A toto je podľa Paula jadro toho, čo sa okolo nás za posledné dva roky deje: snaha čo najviac kontrolovať ľudí. Bloger je zhrozený, s akou rýchlosťou a ľahkosťou sa QR kódy v našich mobiloch stali „novým preukazom pre plnohodnotný ľudský život“. „Tak ako vždy, aj teraz sa naše nástroje obrátili proti nám,“ konštatuje s až prorockým nadhľadom a dopĺňa, že všetky tie elektronické hračky vlastne nikdy neboli naše; to „my sme boli ich“.

Niekde v hĺbke to celé nedáva zmysel

Paul sa zamýšľa a píše, že pod povrchom, niekde v hĺbke, nedáva celý naratív okolo „globálnej pandémie“ vôbec žiaden zmysel. Pokračuje:

„Naratív nedáva zmysel, celkový príbeh nedrží pokope, no napriek tomu plní svoju úlohu. Používa sa na zavádzanie a ospravedlnenie bezprecedentnej autoritárskej technokracie, ktorá nás všetkých obmedzuje bez nášho súhlasu, bez diskusie a bez práva postaviť sa na odpor.“

Napriek tomu Covid ako taký Paul nespochybňuje. Tvrdí, že je to reálna a nebezpečná choroba, ktorú treba brať vážne, avšak „ani zďaleka nie je tak nebezpečná, aby… ospravedlňovala vznik globálneho policajného štátu“. A varuje svojich čitateľov:

„Smerujeme do budúcnosti, v ktorej bude načítanie kódu –, ktorý potvrdí, že ste bezpečný a poslušný člen spoločnosti – trvalou súčasťou života, rovnako nespochybniteľnou ako kreditné karty a vodičské preukazy. Smerujeme k vynútenému povinnému očkovaniu celej populácie – vrátane detí – a trestom odňatia slobody pre tých, ktorí to odmietnu.

Na konci zimy by sme mohli žiť vo svete, v ktorom štát plne prevezme kontrolu nad našimi telami a našou jedinou šancou zostať plnohodnotnými členmi spoločnosti bude podriadiť sa každému ich pokynu a aby sme dokázali, že sme poslušní, súhlasiť s ustavičným digitálnym monitorovaním.“

A ak by niekto spochybňoval hrozbu, že budú ľudí zatvárať, Paul poukázal na najnovší nápad austrálskej vlády, ktorá pacientov s covidom preváža vojenskými transportérmi do vládnych karanténnych zariadení.

Ide o vskutku mrazivé veci, ale nemožno poprieť, že touto cestou sa naša spoločnosť začala uberať. Možno by bolo múdre sa na to duchovne aj materiálne pripraviť.

Článok pôvodne vyšiel na portáli Christianitas.