Jasné. Na Dibákovú nebol už nik zvedavý a Kovačič končí, lebo zneužil vysielací čas, ale demokracia je v ohrození… A žurnalistika je pilierom demokracie. Žurnalistika a mimovládky, jednoznačne. Alebo čokoľvek si tam liberáli a progresívci doplnia nabudúce.
Ako teda prebiehal slávnostný galavečer?
Treba hneď na úvod uznať, že po formálnej stránke tam nebolo čo vytknúť, svetlo, zvuk, kamera a réžia, to všetko bolo remeselne zvládnuté na výbornú. A čo sa týka obsahu…
V Starej tržnici moderovali akciu Martin Staňo (Rádio FM, RTVS) a herečka Lenka Libjaková. Už pri úvodnej vzájomnej predstavovačke si nemohli odpustiť kritický tón na adresu vlády, aj keď len medzi riadkami…
Pretože RTVS už má predsa namále a herci to majú taaaké ťažké!
Svetoznáma poľská režisérka Agnieszka Holland na diaľku, telemostom všetkých pozdravila, a bez zachádzania do väčších konkrétností hovorila o polarizovanej spoločnosti. Vôbec nie prekvapivo označila za hlavný zdroj sporov politikov, ktorí zneužívajú na politický boj úplne všetko, až sa mi zdalo, že aj chlieb s maslom.
Potom na pódium vystúpili zástupcovia partnerov podujatia: riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti, Fedor Blaščák, a Juraj Bárta zo Slovenskej sporiteľne, ktorá je „otvorená spolupráci s občianskou spoločnosťou…“
Po svojich príhovoroch pozvali k mikrofónu Beátu Balogovú (šéfredaktorka SME) a Matúša Kostolného (šéfredaktor Denník N), ktorí prečítali vyhlásenie k atentátu na Roberta Fica. Taký ten povrchný text o hlbokom odsúdení útoku a násilia; zverejnený bol aj online.
Večer bol popretkávaný rozličnými osobnými, emotívnymi momentmi, my ale poďme k tomu, čo nás zaujíma z hľadiska mediálnej brandže, teda k jednotlivým oceneniam:
Cenu za najlepší podcast získali Eva Frantová s Marekom Frankom (SME) za príspevok „Ako končí Ficom dotovaný biznis? Podtitul má „Reportáž z baní: Koniec tradície alebo biznisu Ficových ľudí?“
No samozrejme, „Ficovi ľudia“, vďačná to téma. Ako ináč.
V kategórii Regionálna žurnalistika zvíťazila Jana Ogurčáková s rozhovorom „Má deti, bola vydatá a žije v malom meste. Po tridsiatke si uvedomila, že je lesba.“Slovami poroty:„Rozhovor … ponúkol autentické vyrozprávanie životného príbehu ženy, matky a bývalej manželky, uvedomujúcej si svoju homosexuálnu orientáciu až po založení rodiny.“
Darmo – trend téma je trend téma.
V kategórii Občianska žurnalistika ma zaujali mená dvoch ľudí zo štvorčlennej poroty: Michal Vašečka a Anna Polcková. Vašečka je ten pán sociológ, ktorý sa zúčastňuje debát Denníka N „Ako zachrániť demokraciu.“ S železnou pravidelnosťou si tam robí výsmech zo slovenského vidieka, keď nás, ľudí mimo Bratislavy označuje s prímesou štipľavosti za „rurálnych“ voličov…
A publikum sa smeje, publikum tlieska. To je fakt záchrana demokracie!
Pani Anna Polcková je evanjelická farárka. Čo je šokujúce, vystupuje ako veľký apologét hnutia LGBTi. Jej Facebook je zaplavený výzvami typu: „Vy, ktorí a ktoré chcete vedieť, čo je o sexualite (a homosexualite) v Starej zmluve, ako sa to interpretuje dnes, si prednášku nenechajte ujsť.“
Ako sa to interpretuje „dnes“?
Predsa tak, ako to bolo Bohom zamýšľané od samých počiatkov: líhať s vlastným pohlavím je hriech, a bodka. Majú v tom jasno judaizmus, kresťanstvo, aj islam. Stačí si pozrieť online kázne rabínov, kňazov, patriarchov a imámov. Homohrátky sú no-go zóna.
Avšak pani Polcková je zjavne „woke“ (uvedomelá, prebudená) ako dnešný Hollywood. Nič v zlom a pri všetkej úcte k vznešenému poslaniu, ktoré zastáva – sú čiary, ktoré sa neprekračujú.
Cenu získalo trio Barbora Botošová, Marek Lehocký, Denisa Uherováza youtube kanál Barbora Botošová and Friends, ktorý búra mýty o Rómoch.
Najlepší investigatívny príspevok v kategórii Audiovizuálna žurnalistika bola podľa poroty reportáž Kamery nad zlato autora Jozefa Kubánka. Týkala sa „kúpy protipožiarneho kamerového systému vedením štátnych lesov na sklonku jednofarebnej vlády SMER-u“.
Porota zdôvodnila svoju voľbu tým, že sa „venuje spoločensky dôležitej téme korupcie a netransparentného nakladania s verejnými zdrojmi na Slovensku.“ Členom poroty bol aj ďalší známy „záchranca demokracie“ a bývalý poradca prezidentky Čaputovej, Marián Leško.
Mohlo toto dopadnúť ináč? Rečnícka otázka.
Ale teraz pôjdete do kolien: cenu za najlepší rozhovor či diskusiu v kategórii Audiovizuálna žurnalistika prišiel vyhlásiť veľvyslanec USA na Slovensku! A mne napadá otázka: čo ten tam hľadal, čo ten s nami má, a prečo ho tam pozvali?
Opäť samé rečnícke otázky.
Ani smoking na mieru by nezakryl podstatu tejto frašky.
Rovnako zábavné však boli aj nominácie. Sadnite si, lebo padnete na zadok: Havran, Ostrihoňová, Kovačič. Samí nezávislí novinári.
Cenu si prevzal Michal Kovačič, za vedenie finálovej debaty pred parlamentnými voľbami. Slovami poroty: za tradičnú a poctivú žurnalistiku. Darmo si pretriete oči, je to čierne na bielom: Tradičná a poctivá žurnalistika.
To si niekto zase robí z ľudí posmech…
Ale veď dobre – svoji dávajú svojim.Nebolo by načase, aby aj alternatíva vyhlásila vlastnú súťaž? Len vravím.
Priestor na príhovor potom dostala jeho excelencia veľvyslanec.Znovu nerozumiem prečo – USA sú vari etalón, vzor nezávislej žurnalistiky? Keď Assange čelí hrozbe najvyššieho trestu? Keď Facebook (aj keď sídli v Írsku) vypína nepohodlné účty?
Samozrejme, pán veľvyslanec vyzdvihol, že ochranou pred autoritárstvom v štáte sú novinári a tretí sektor.
„Vy ste hrdinovia,“ povedal, čím si vyslúžil potlesk. A USA vraj bude vždy stáť pri nás – no to nás Pánboh chráň!
Ale veľvyslanec stihol v krátkej reči tiež zmieniť „putinovský útlak“ médií…
Povinná jazda. Už len založiť táborový ohník a tancovať okolo neho ruka v ruke.
Cenu za najlepšiu audiovizuálnu reportáž si prevzal Rastislav Striško za sériu príspevkov o ničivom zemetrasení v Turecku (TV JOJ). Klobúk dolu za jeho prácu, ktorá si vyžaduje veľkú odvahu a silu ducha. A oceniť treba aj vyhlásenie, že otvorene priznáva, že nie je politický novinár a politike sa nerozumie – veľmi osviežujúce v dnešnej spoločenskej atmosfére.
Napriek tomu si neodpustil poznámku, že Ukrajinu treba podporovať všetkými možnými prostriedkami, pretože bojuje aj za nás… A to je vraj rovnako jasné, ako že Zem je guľatá.
Ďalšia povinná jazda.
Cenu za najlepší príspevok z oblasti ekonomickej žurnalistiky si odniesol Konštantín Čikovský za text Tento štát môže naozaj skrachovať (Denník E).Za najlepší písaný rozhovor bolo vybrané interview s advokátom Marekom Parom. Viedla ho Laura KellöKalinská (aktuality.sk). Za svoj ďakovný príhovor o „nesmrteľnej pravde, ktorú nemožno zastreliť“, si vyslúžila potlesk aj s ujúkaním.Veď to poznáte.
Najlepším komentárom sa stal príbeh rodiny, ktorú pohltil svet ezoteriky „Šarlatán zarobil, otec zomrel“ z pera Michaely Žurekovej. Podotknime taký malý nevkus, že v rámci tejto kategórie bol nominovaný aj text Zoltána Szalaya „Návod pre Roberta Fica, ako správne vysloviť meno Georgea Sorosa“ (Denník N).
Toho Sorosa, ktorý je zakladateľom Nadácie otvorenej spoločnosti, hlavného partnera novinárskej ceny. Toho Sorosa, ktorého vplyv na svetovú politiku vehementne popierajú. A keď o ňom hovoril Fico, smiali sa mu.
Pár dní po atentáte si tú nomináciu mohli naozaj odpustiť – aj keď prebehla skôr, mohli ju nahradiť alebo vynechať.
Za písanú reportáž si prevzal ocenenie Juraj Mravec, fotograf. Porota napísala k jeho koláži fotografií a textov s názvom „Ľudia z vojny“ toto: „výnimočná, literárna reportáž, ktorá ponecháva interpretačný priestor aj pre čitateľov a prináša intímny zážitok dotyku so skutočnými príbehmi ľudí v Ukrajine.“
Kolektív novinárov, vlastne celá partia medzinárodných tímov, získala cenu za najlepšiu písanú investigatívu v sérii článkov „Odhalení ruskí špióni a ich aktivity na Slovensku a v Európe“.
Snáď sa najbližšie podarí odhaliť aj tých amerických – alebo tí sú tu legálne? Oh no, don´tsay a word!
Sláčikové kvarteto potom zahralo dojemné tóny do premietnutej fotomontáže z ukrajinského frontu. Tu mi prichádza na um – po Oscaroch ďalšie podujatie, kde si spomíname na Ukrajinu, ale opomíname násobne väčšie utrpenie civilistov v Gaze, vlastne najväčšie masové vyvražďovanie v 21. storočí?
Či to sa do obrazu „nezávislej“ žurnalistike nehodí, pretože tam veci nie sú čiernobiele, ako tvrdí novinárka Hanzelová?
Cenu za investigatívnu žurnalistiku si prevzala Karin Kőváry Sólymos za prácu„Deepfake video, ktoré zasiahlo do predvolebnej kampane, šírili Harabin aj Marček. Bolo súčasťou väčšieho plánu?“(Investigatívne centrum Jána Kuciaka). Cenu Otvorenej spoločnosti získali Barbora Mareková za Podcast Ľudskosť (SME) a Petra Strižkováza Príbeh na týždeň – Homofóbia v nás (Rádio Slovensko, RTVS).
Petra Strižková v sérii príbehov Homofóbia v nás „dáva hlas skupine rodičov LGBTI+ detí“ (!), ktorí sa „delia o svoje skúsenosti s ich comingoutom a vyrovnávaním sa s novou sexuálnou identitou“.
Tak toto už je silná káva… Takto predsa legitimizujeme homosexualitu a ďalšie neštandardné orientácie u detí! Namiesto toho, aby sme im ponúkli pomocnú ruku. Veď ten človiečik ešte netuší, kde je sever, nieto aby mohol rezolútne ohlasovať svoju sexuálnu orientáciu!
A pomýlený rečník z Nadácie otvorenej spoločnosti si vzápätí zamieňa sexuálnu inakosť s kultúrno-civilizačnou inakosťou, čo je asi najväčšie zavádzanie na verejnej pôde, aké som poslednou dobou videl a počul. Poučte už niekto týchto ľudí, že medzi národnou či národnostnou identitou, a identitou sexuálnou, je diametrálny rozdiel!
Sexuálna „inakosť“ predsa neznamená nič viac, len toľko, k akému pohlaviu zahoríme túžbou! Žiadne „láska je láska“, ako sa nám to snažia umne predať. Aj dvanásť apoštolov milovalo Ježiša – avšak platonicky, „bezdotykovo“, nie intímne.
Tak si, prosím, uvedomme, čo vlastne kladieme na piedestál, keď porovnávame neprijatie Židov za Slovenského štátu s nemožnosťou uzatvárať homosexuálne manželstvá v dnešnej dobe, tak ako to urobil ten pán z Nadácie.
Ale pozor, zlatý klinec večera ešte len príde…
Porota v zložení Radičová, Szatmáry, Fulmek a Chmel totiž vybrala aj slovenského novinára, ktorému sa rozhodla udeliť cenu Osobnosť slovenskej žurnalistiky.Už asi viete, že tou osobou sa stal „legendárny“ M. M. Šimečka. To je ten pán, čo nás označil za zbabelý národ. V rámci posedenia „Ako zachrániť demokraciu“ s kolegami Vašečkom, Leškom, Kostolným a Tódovou.
To je ten pán, ktorý povedal, že Česi sa veľmi správne „vykašľali“ na Božiu spásu – a sú teda ďaleko pred Slovákmi.
A ako skončil svoju ďakovnú reč? Odporúčaním kolegom, aby sa nedali ovplyvniť politikmi, ktorí nabádajú novinárov, aby sa po atentáte pozreli do zrkadla.
Toľko k snahám o zmierenie.
Bolo by veľmi jednoduché nakresliť po tejto relácii mapku „kto s kým“. Vypísať mená a pospájať ich nitkami. Veď táto skupinka hrá podľa tých istých nôt, darmo sa tvária ako vzájomná konkurencia. V ich záujme dominuje neoliberálna agenda a jej aktívne presadzovanie: progresivizmus a jeho neštandardné sexuálne orientácie (a praktiky), nenávisť voči všetkému ruskému, nenávisť voči všetkému spred roka 1989, bezhraničná láska k USA, neschopnosť myslieť ďalej než po frázy „sloboda a demokracia“, snaha o destabilizáciu vládnej moci, ovplyvňovanie štátnej politiky prostredníctvom mimovládok, europanizmus, nevôľa k tradíciám a celkovo k slovenskej národnej identite… A tak ďalej, a tak ďalej.
Toto sú tie „nezávislé“ médiá? A akú hodnotu má cena získaná v takých podmienkach?
Odpoveď si môže dať každý sám.
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.JPG)
.jpg)
