Hlavné správy: Pán Šesták, 1. júna ste uviedli do života svoju knihu „Diplomat“ na pôde vydavateľstva Veda. Kongresové centrum bolo plné, prítomní boli veľvyslanci akreditovaní na Slovensku, predstavitelia ministerstva zahraničných vecí. Bol to úspešný krst vašej knihy. Aké sú ohlasy na túto vašu literatúru faktu o 44 rokoch vášho pôsobenia v diplomacii?

Šesták: Prezentácia knihy bola v prvom rade mojím vyznaním litera scripta manet (čo je napísané, platí) z dlhoročnej a náročnej profesionálnej práce, ktorú jeden schopný a vážený minister zahraničných vecí v dobe, keď som sa iba začal pohybovať po diplomatickom parkete, nazval celkom oprávnene „rehoľou ducha a intelektu“.

Na moje potešenie „krst“ knihy bol tiež skromnou prezentáciou mojej rodiny, ktorej vďačím za to, že mi bola pevným „tylovým zázemím“ v mnohých náročných profesionálnych aktivitách.

Hlavné správy:  V knihe sa podrobne a v úctyhodnom zábere venujete v rámci diplomacie nielen profesionálnym, ale aj morálnym kritériám dobrých diplomatov a definujete trvalo platné hodnoty, za ktoré ste sa zasadzovali vo svojej celoživotnej profesii. Ako to prijali vaši kolegovia a najmä mladí diplomati?

Šesták: Pravda je taká, že som zatiaľ nedostal šancu prezentovať moje videnie a kritéria kvalitného slovenského diplomata mladým kolegom. Dostal som však odporúčanie, ktorému nie celkom rozumiem, aby som knihu predstavil seniorom diplomacie, dôchodcom. Svetovo uznávaná istanbulská KOC University, kde prednášam už dlhšiu dobu, mi však sama navrhla, aby som na jeseň knihu prezentoval študentom medzinárodných vzťahov v rámci programu „Rozprávanie o knihe“ (Book Talk).

V knihe zdôrazňujem kľúčovú myšlienku, že hlavnou povinnosťou každého diplomata je kvalifikovane, dôsledne a čestne presadzovať štátny záujem. Slovenský diplomat, o ktorého mi v knihe ide, musí ctiť princípy demokracie, našu ukotvenosť v demokratických štruktúrach, ale mal by mať vždy na zreteli v prvom rade štátny záujem svojej vlasti, preukazovať jej službu a lojalitu s plným nasadením.

Hlavné správy: Momentálne panuje na Slovensku v tomto smere skepsa, mnohí ľudia si myslia, že malý štát nemá šancu sa brániť proti nadvláde geopolitických veľmocí, a teda že naši diplomati, nech by boli akokoľvek zdatní, toho veľa uhrať nemôžu.

Šesták: Samozrejme, že keďže sme členmi demokratických európskych a atlantických štruktúr, musíme plniť zásady a postupy dohodnutej politiky, ale to vôbec neznamená, že centrály týchto štruktúr sú našimi nadriadenými orgánmi. V týchto organizáciách funguje právo veta, rozhodnutia sa prijímajú na báze konsenzu, a teda stále máme právo uplatniť záujmy svojho štátu aj vtedy, ak má väčšina ďalších členských štátov iný názor. To je silný prvok demokracie a treba ho ubrániť aj proti neustálym snahám o presadenie väčšinového hlasovania v EÚ.

Ak kedysi bola zakázaná a postihovaná kritika komunistického režimu, aj dnes neraz vidíme, že nie je žiaduci iný názor než ten politicky korektný, ktorý vytyčujú vládnuce politické kruhy skrz mienkotvorné médiá. Demokracia tak skĺzava na cestu „nedemokracie“. Dnes, keď sme jednoznačne ukotvení v západných demokratických štruktúrach EÚ, NATO, OECD, neznamená to zároveň nutnosť poklonkovať Bruselu, Washingtonu alebo Parížu.

Dokonca si myslím, že žiadny veľký štát nemá rád, keď sa mu servilne podkladajú štáty menšie. Dobrý diplomat musí vedieť na potrebnej odbornej úrovni obhajovať záujem svojho štátu aj vtedy, keď je iný ako sú záujmy štátov veľkých.

Hlavné správy: V centrálach EÚ je stále silný tlak na zrušenie práva veta členských štátov a zavedenie väčšinového rozhodovania. To by bol úplný koniec samostatnosti a koniec zvrchovaného rozhodovania členských krajín. V podstate by to asi bol aj koniec skutočnej slovenskej diplomacie, lebo z našich diplomatov by už boli iba úradníčkovia plniaci príkazy o ktorých sa nediskutuje…

Šesták: Zastávam názor, že EÚ bude dovtedy životaschopná, kým sa podarí udržať princíp, že je úniou rovnoprávnych členských štátov a nie konfederáciou štátov, ktoré odovzdajú kľúčové sektory svojho štátu tzv. centrále. Väčšinové hlasovanie by znamenalo, že skupina bohatých a ekonomicky silných štátov (pôvodné jadro Únie – Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko) by všetkých ostatných 21 členských štátov prehlasovala, teda určovala by, čo sa bude v Únii diať.

Tento postup podporuje aj Európska komisia, ktorá sa dlhodobo usiluje o zvyšovanie svojej váhy v rozhodovacom procese. Takýto systém riadenia EÚ by bol síce pre tie najvplyvnejšie štáty jednoduchší, ale by nebol demokratický. Občania každého členského štátu majú právo na to, aby ich diplomatickí a politickí reprezentanti dokázali obhájiť ich záujmy v Bruseli.

Zásadné rozhodnutia v EÚ sa musia prijímať v Európskej rade, ktorá je kolektívnou hlavou Únie, a ktorá bola inštitucionalizovaná v roku 2009 v Lisabonskej zmluve. Európska rada je najvyššou politickou autoritou EÚ a zasadá na úrovni prezidentov a predsedov vlády. Tí, ktorí presadzujú väčšinové hlasovanie, si nekladú otázku, aké bude postavenie väčšiny menšinových štátov v porovnaní s menšinou veľkých a bohatých štátov.

Hlavné správy: V čom by bolo zavedenie väčšinového rozhodovania nebezpečné?

Šesták: Viedlo by to k rozdeleniu členských štátov na niekoľkých „rozhodujúcich“ a početný zvyšok malých by zostal bez podstatného vplyvu na rozhodovanie. To už by sa nedalo hovoriť o rovnosti, ale o rozdelení Únie na tých, čo budú „rozhodovať“ a na tých, čo budú iba „akceptovať“ a rozhodnutia plniť. (Anglicky vyjadrené: „decision makers versus decision takers“.) Podľa mňa je pre Slovensko takýto vývoj neakceptovateľný.

Druhým vážnym ohrozením stability EÚ popri centristickom úsilí je systematická snaha Bruselu presadiť svoju koncepciu politiky migrácie. Ale každá krajina má právo si sama rozhodnúť koho si do krajiny vpustí, komu udelí azyl a komu poskytne humanitárnu pomoc a kompletné sociálne zabezpečenie.

Slovensko sa v súčasnej dobe borí s problémami vlastných občanov, ktorí sa prepadávajú pod hranicu chudoby. Nová vláda po voľbách bude musieť prednostne riešiť veľké sociálne, ekonomické a zdravotné problémy svojich občanov. Štát je hlboko zadlžený a platiť za každého odmietnutého migranta „pokutu“ 20 tisíc eur je neúnosné a neakceptovateľné. Negatívny potenciál migrácie je však ďaleko väčší. Téma migrácie je veľmi citlivá a zložitá a vyžadovala by si podstatne väčší priestor.

Hlavné správy: Vo svojej knihe ste sa venovali aj niektorým geopolitickým problémom. Ako hodnotíte dnešný vývoj vo svete? Bezpečnostná štruktúra sveta bola vážne narušená. Počet konfliktov narastá. Svetová diplomacia, ktorej úlohu v oprávnenom zmysle obhajujete, ako keby „zaspala“…

Šesták: Hneď v úvode knihy som uviedol jeden z mojich hlavných odkazov pre diplomatov bez ohľadu na národnosť alebo štátnu príslušnosť: „Diplomacia je spoluzodpovedná pri riešení konfliktov na medzinárodnej scéne. Obzvlášť, keď napätie prerastie do vojnového konfliktu, je povinnosťou diplomatov umlčať zbrane a nastoliť mier. Riešením nie sú vojenské prostriedky, ale diplomacia. Vždy treba hľadať diplomatické riešenie konfliktov medzi štátmi“.

To jednoznačne vyplýva aj z premiéry zmluvných záväzkov v oblasti medzinárodného práva opretého o základný fundament, ktorým je Charta OSN. Dokonca v Atlantickej zmluve, na ktorej je (či má byť!) založená celková činnosť NATO, je kľúčovým jej článok jedna, kde sa členské štáty NATO doslova zaväzujú riešiť všetky medzinárodné spory mierovým spôsobom v plnom súlade s Chartou OSN.

Svetová diplomacia nezaspala. Problém je v tom, že diplomacia v rade pálčivých problémov dneška nedostala od politikov mandát, aby plnila túto svoju „svätú“ povinnosť. Časť politikov a svetových médií tento prístup nerokovať a nechať veci plávať (zo zištných dôvodov) výrazne povzbudila až do takého rozmeru, že „mier sa (akoby!) nenosí“.

Zámerne sa opomína, že práve Charta OSN jednoznačne definuje, že cieľom tejto historicky unikátnej a univerzálnej celosvetovej organizácie je v prvom rade rokovanie pre nachádzanie mierových riešení na udržovanie a posilňovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, podpora priateľských vzťahov  medzi národmi, rozvoj mierovej, konštruktívnej spolupráce pri riešení medzinárodných problémov.

Hlavné správy: Je realistické to od OSN očakávať v dnešnom svete, kde sa zdá, že skôr než medzinárodné právo platí predátorský princíp, teda že každá veľmoc si dovolí práve toľko, koľko si beztrestne dovoliť môže?

Šesták: Ja som sa kriticky vyjadril v knihe o nie vždy efektívnej činnosti OSN, ale zároveň si uvedomujem, že OSN je taká, aké sú jej členské štáty, hlavne stáli členovia Bezpečnostnej rady. Nie je lepšia ani horšia.

V dnešnom svete by sotva bolo možné vytvoriť podobnú univerzálnu organizáciu ako základ systému súčasných, hoci veľmi zložitých medzinárodných vzťahov. OSN vznikla, ako vieme, v závere druhej svetovej vojny ako výsledok porozumenia a spolupráce koalície tzv. Veľkej trojky (USA, ZSSR, Veľká Británia) s cieľom, aby „budúce pokolenia boli uchránené od metly novej svetovej vojny“.

V OSN má rozhodujúce postavenie a poslanie päť stálých členov jej Bezpečnostnej rady, ktorí majú nezastupiteľnú a prvoradú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru, bezpečnosti a konštruktívnej spolupráce. Od nich teda záleží prioritne aj miera účinnosti aktivít OSN.

Spomedzi stálych členov Bezpečnostnej rady napríklad Čína sa aktívne snaží podporovať poslanie OSN a Francúzsko a ani Veľká Británia ju tiež neodpisujú. A navyše: Charta OSN je všetkými 193 členskými štátmi stále uznávaná a rešpektovaná základňa mierovej kodifikácie (rozvoja) súčasného medzinárodného práva, akokoľvek bolo aj to už dosť otrasené mnohými ranami, ktoré utŕžilo od druhej svetovej vojny a v ostatnom období aj vojnami v Afganistane, Iraku, Sýrii a teraz na Ukrajine.

Hlavné správy: Napriek existencii OSN a jej Bezpečnostnej rady bezpečnosť sveta sa v uplynulých rokoch nezvýšila, skôr naopak…

Šesták: Ako profesionálny diplomat kontinuálne analyzujem globálnu bezpečnostnú situáciu vo svete a som znepokojený, že svet smeruje stále bližšie k svojmu samozničeniu cestou atómovej vojny. Už J. F. Kennedy upozorňoval, že svet je už iný, že technológie sú veľmi silné, a tým narástla aj možnosť ich zneužitia, či odpálenia omylom, napríklad následkom technickej chyby alebo v dôsledku ľudského faktora, trebárs zlyhaním jedinca. Podľa Organizácie spojených národov konflikty a násilie na celom svete narastajú. OSN varovala, že mier na celom svete je ohrozený viac ako kedykoľvek od druhej svetovej vojny.

Svetoznámy profesor Kolumbijskej univerzity Jeffrey Sachs nedávno upozornil na graf, ktorý má názov „hodiny súdneho dňa“ a tieto hodiny ukazujú, že svet sa nachádza cca 10 – 15 minút pred jadrovou apokalypsou. Takáto hrozba tkvie práve v prebiehajúcej devastujúcej vojne na Ukrajine. Treba sa pýtať, komu táto vojna vyhovuje. Kto nechce rokovať o mieri? A prečo? A analytici, medzi ktorých sa počítam, musia hľadať fakty, ktoré viedli k vzniku vojny a paralelne hľadať možnosti jej mierového ukončenia.

Hlavné správy: Dalo sa ukrajinskej vojne nejako vyhnúť?

Šesták: Ja odsudzujem vznik vojny na Ukrajine. Nikdy k nej nemalo dôjsť. Odsudzujem vojny v Afganistane, v Iraku, v Sýrii, nové vojnové hrozby v Západnej Afrike. Medzinárodné právo nesmie nikto narúšať. Aj túto vojnu treba zastaviť a diplomacia musí pritom zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu. O mieri síce nakoniec rozhodnú politici, ale dosiahnutiu mieru musia napomôcť predovšetkým diplomati.

Ja som osobne ponúkol moje vyjednávacie Know How (metódy postupu) tak generálnemu tajomníkovi OSN Antoniovi Guterresovi, ako aj ministrovi zahraničných vecí EÚ Josepovi Borrellovi (vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné záležitosti a bezpečnostnú politiku). Odozva na moju ponuku bola zdvorilá a tak ako aj iné iniciatívy ostala v súčasnosti vo vyčkávacej polohe.

Hlavné správy: Ako sa bude vyvíjať geopolitická situácia vo svete podľa vášho názoru ako profesionálneho diplomata? Kto sú hlavní svetoví hráči?

Šesták: Nevidím momentálne reálne šance na skoré múdre rozhodnutia niektorých veľmocí, ktoré spoluurčujú geopolitický vývoj vo svete. Svetu akoby chýbali veľké osobnosti s globálnym myslením a zodpovednosťou! Obávam sa, že nakoniec aj chuť testovať niektoré silové postupy na medzinárodnej scéne môže trvať dlhodobejšie, čo je veľmi nebezpečná hra.

Tomuto trendu napovedá aj téza, o ktorej informuje americký politický komentátor indického pôvodu Vijay Prashad, s ktorou sa pohrávajú zástancovia silovej politiky, a ktorá znie „krátkodobá bolesť – dlhodobý zisk“. Voľne preložené to znamená „za cenu krátkodobej bolesti možnosť získať dlhodobý zisk“. Lenže silová politika je hra s ohňom. S ohňom sa zvyknú hrať deti, ktoré si riziko neuvedomujú a často sa ich hra končí požiarom.

Bezpečnostná architektúra sveta je kompletne narušená. Hlavní svetoví hráči majú svoje ambície a predstavy ako navodiť nové bezpečnostné usporiadanie. Otázkou je, či sú ich úvahy reálne a prijateľné pre zvyšok sveta. Za spoločný stôl si traja kľúčoví hráči – USA, Rusko, Čína – pravdepodobne ešte dlho nesadnú. V Bezpečnostnej rade OSN je výmena ich názorov zatiaľ veľmi ďaleko od bodu, kedy by boli schopní prijímať návrhy na mierové riešenia najpálčivejších problémov doby a spoločne hľadať ich prienik.

Hlavné správy: Existujú nejaké optimistické vízie? A čo môže robiť malé Slovensko?

Šesták: Je dobré, že dnes už narastá počet štátov a významných medzinárodných, ale tiež mnohých občianskych zoskupení, ktoré prichádzajú s mierovými iniciatívami a vytvárajú tlak smerujúci k mieru. Riziko svetovej apokalypsy napriek tomu stále trvá a treba urobiť bez váhania a straty času všetko, aby bolo raz a navždy zažehnané!

Nad budúcnosťou Európy, ale aj celého sveta by sa mali svetoví politickí lídri bez ohľadu na politické rivalstvo vážne zamyslieť a robiť všetko preto, aby vojnové ohniská skončili, aby sa prostriedky vynakladané na zbrojenie investovali do zdravia,  zlepšenia života ľudí, ozdravenia planéty a hľadanie oblastí vzájomne výhodnej spolupráce. Hegemónne chuťky svetových lídrov treba dať stranou a aj oni by sa mali sústrediť na riešenie problémov vo vlastných krajinách.

Slovensko je príliš malý a slabý štát na to, aby vážnejšie ovplyvnil svetové dianie, ale môže určitou mierou prispieť k pokojnému vývoju vo svete kvalitami a múdrosťou svojich ľudí, ktorí ho budú reprezentovať. Túto našu malú krásnu krajinu by malo byť radosťou spravovať a viesť ju k prosperite, a nie k úpadku. To už ale závisí od politikov, ktorých si v septembri zvolíme.

Ľudovít Štúr nám zanechal aj tento odkaz: „Za osud národa je zodpovedný národ sám!“