Pani Kosová, keď bežný človek použije vyhľadávač, aby o vás zistil informácie a zameria sa na tzv. „mienkotvorné médiá“, prečíta si o vás, že predstavujete „koncentrované nefalšované zlo“, že za vášho šéfovania na Súdnej rade bude masaker a skorumpovaní sudcovia si budú vybavovať účty so svojimi poctivými kolegami. Je to tak?

Viete čo, ja už som si toho o sebe toľko prečítala, od znalcov justície a Súdnej rady, že na toto sa nedá ani nič povedať. Sú to ľudia, ktorí – pri všetkej úcte ku každému človeku – si takto odbúravajú vlastné frustrácie. V tichu, od počítača, anonymne alebo jemne anonymne, zastrešujúc sa nejakým médiom. Jednoducho, napíšu o človeku takéto zverstvá. Tak čo na to povedať…

Za mňa hovorí moja práca. Do Súdnej rady som bola zvolená sudcami. Neprišla som zo žiadnej politickej strany, ani nie som politický nominant. Na každý post, ktorý som v rámci justície zastávala, ma volili sudcovia. Či to bola predsedníčka Sudcovskej rady Krajského súdu v Bratislave alebo aj členka Sudcovskej rady, takisto som bola dvakrát zvolená do Súdnej rady.

Prvýkrát to bolo v rámci celého Slovenska, voliť mohli len prítomní sudcovia, získala som 52 percent hlasov sudcov. Potom, počas tohto prvého volebného obdobia, som sa na protest proti tomu, čo sa dialo a ako súdna rada fungovala, vzdala členstva v nej. A v opakovaných voľbách, o dva mesiace neskôr, som získala 72 percent hlasov sudcov.

Sudcovia vedia, ako pracujem. Nikdy som nesľubovala nemožné, nestavala vzdušné zámky, čo všetko dokážem. Povedala som im – viete, ako pracujem, 5 rokov ste sledovali, čo som robila ako členka Súdnej rady. Ak si myslíte, že to bolo v poriadku a že vás má takto niekto zastupovať… No a oni názor prejavili v ďalších voľbách.

Takže všetci tí, ktorí píšu také veci, nech sa radšej najprv pozrú do zrkadla.

Viac vo videorozhovore:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

V ostatnom čase musíte reagovať aj na rôzne útoky na Súdnu radu, kritizujú ju známe osobnosti, politici… 19. februára ste vraj mali zaujímavý telefonát s pani Štasselovou z iniciatívy Mier Ukrajine.

Keď hovoríte o útokoch na Súdnu radu, tak jej členovia vedia, že idú do verejného priestoru. Ale nie som si celkom istá, či aj občania správne vnímajú to, že my nie sme súčasťou politického boja, ale že sme ústavný orgán sudcovskej legitimity.

Ako to máme rozdelené, na zákonodarnú moc, výkonnú a súdnu, tak iba súdna moc je jediná, ktorej reprezentanti musí mať – pri všetkej úcte k zástupcom voleným občanmi – odbornú garanciu. To znamená, že politik môže byť v podstate hocikto, a v niektorých prípadoch to tak aj vyzerá. Čím vôbec nechcem povedať, že my, sudcovia, sme nejakí nadľudia, ale tá odborná cesta, ako sa stať sudcom, je dlhá a ťažká.

Členovia Súdnej rady teda vedia, že do verejného priestoru, napriek tomu, že nie sme politici. Na útoky – najviac ich máme od bývalej ministerky spravodlivosti – síce reagujem, ale najviac nás trápia útoky na sudcov, nie na Súdnu radu. A útoky na sudcov tu máme dlhodobo, minimálne posledných 5 rokov, sú obdobia, keď ich je menej aj keď ich je viac.

18. a 19. februára sme mali zasadnutie a do programu som zaradila reakciu na útok na sudcu Pulmana, ktorý rozhodoval o väzbe Daniela Bombica. Pri každej našej reakcií na takýto útok pripomíname, že Súdna rada ani sudcovia sa nebránia kritike, aj tvrdej kritike. Hovorte o ich rozhodnutiach, podrobte ich kritike, ale kritike vecnej kritike. To znamená – prečo podľa vás sudca pochybil, že zákon hovorí niečo iné, v tejto časti to mohol vyložiť inak…

Ale akonáhle sa to otočí na osobu sudcu a úplne bezdôvodne ho stavajú do pozície, ako keby rozhodoval v niečí prospech, alebo rozhoduje proti niekomu, prípadne že niekoho bezdôvodne zobral, či nezobral do väzby… To nie je vecná kritika.

Ten bod na našom februárovom zasadnutí reagoval na útok, ktorý bol na proteste, organizovanom organizáciou Mier Ukrajine, v súvislosti s nevzatím Daniela Bombica do väzby. Ostatných členov som sa snažila upozorniť na to, že si nie som celkom istá, či naša výhrada má smerovať voči pánovi Rothovi, ktorý čítal prejav, v rámci ktorého bol ten útok. Pretože nevieme, či si ho písal sám, ja neviem, ako takéto protesty fungujú, možno že prejav písal niekto iný, napríklad pani Štasselová, netuším… V rámci našej debaty sa ustálilo, že to prezentoval pán Roth a nie je podstatné, kto prejav písal a naša výhrada má ísť voči nemu. To bolo celé, odhlasovali sme to.

Bolo to dvojdňové zasadnutie rady, na ktorom sme schválili aj delegáciu na stretnutie so zástupcami Európskej komisie. Po skončení sme všetci členovia delegácie ešte sedeli u mňa v kancelárii, preberali sme, ako postavíme komunikáciu, rozdeľovali sme úlohy… A mne zazvonil mobil. Číslo som nemala uložené, keď som zdvihla, tak sa predstavila, že je to pani Štasselová. Spýtala som sa jej odkiaľ má moje číslo, ona ma odbila, že to je nepodstatné, že ho dostala. A začala hovoriť o sebe. Nie celkom som uchopila obsah toho monológu, veľmi som nechápala, o čo ide. Takže som pani Štesselovej povedala, že telefonicky sa s ňou rozprávať nebudem a čokoľvek na mňa má, nie je problém prebrať to emailom alebo cez podateľňu Súdnej rady a položila som.

To bolo celé, našťastie som v tej kancelárii nebola sama, boli tam tí členovia Súdnej rady a aj keď som nepoužila reproduktor, intenzita toho monológu sa nedala nepočuť. Nechcem tvrdiť, že kričala, ale bolo evidentné, že je to jednoducho nahnevaný človek. Na druhý alebo tretí deň potom som v médiách čítala, že organizácia Mier Ukrajine na to naše uznesenie nebude reagovať. V zmysle, že pre nich sa to tak celé končí, ale že vedia svoje. A ja si vravím, akože „nebude reagovať“, veď tvár tejto organizácie mi osobne telefonovala…

Tak som teda verejne komunikovala, že ich tvrdenie nie je úplne pravdivé, lebo reagovali, pani Štasselová priamo na môj mobil. Následne sa už pani Štasselová už emailom ospravedlnila s tým, že to bola nejaká emočne vypätá reakcia, pretože jej meno sa spomínalo sa zasadnutí Súdnej rady. A že to neprispelo k tomu, aby sa ustálilo, čo je prípustná alebo neprípustná kritika Súdnej rady.

Aj pán Roth sa emailom ospravedlnil…

Áno, ten email prišiel, už presne neviem či večer predtým alebo ráno pred zasadnutím. Na tom proteste povedal tuším niečo v zmysle, že to, keď premiér Fico vybavuje v Moskve u Putina plyn je to isté, ako keď má sudca Pulman vybavovať väzbu. On vysvetľoval, že to nebolo myslené tak, že by tvrdil, že sudca nemôže nič vybavovať. Ale z kontextu toho celého sa to nedá vysvetliť inak, ako tak, že kritizuje cez osobu sudcu Pulmana to, že pán Bombic nebol vzatý do väzby. Pán Roth uviedol, že ho mrzí, ak to niekoho urazilo alebo sa to niekoho dotklo, členovia Súdnej rady ale skonštatovali, že to nie je ospravedlnenie.

Ak chcete kritizovať nejaké rozhodnutie sudcu alebo Súdnej rady, nemusíte hovoriť o tom, kto ho vydal. Keď chcem kritizovať to, že sudca Pulman nevzal Daniela Bombica do väzby, tak si pozriem to rozhodnutie a poviem – Špecializovaný trestný súd podľa mňa urobil chybu v tom, že tieto formálne podmienky ja vidím inak, tieto materiálne podmienky ja vidím inak. Ale keď chcete útočiť na sudcu a pritom ani nepotrebujete ani vidieť to rozhodnutie, jeho dôvody… Iba šplechnete meno sudcu, tam, kde je rozburcovaný dav, kde nech na pódiu poviete čokoľvek, tak ide aplauz, tlieskanie, pískanie, nadávky… To nie je kritika. To je účelový útok na osobu sudcu.

Nesledujem síce každé ráno všetky médiá a neviem teda o všetkom, ale na každý takýto útok, ktorý znevažuje sudcu alebo justíciu, budeme ako Súdna rada reagovať a vždy sa voči nemu vyhraníme. Robíme to tak stále, odkedy som nastúpila do funkcie predsedníčky.

V ostatných dňoch je Súdna rada dosť pod paľbou. Problém s vami má aj bývalá ministerka spravodlivosti, pani Kolíková. O čo ide?

To sa musíte spýtať jej, o čo ide. Ona mala so mnou problém ešte skôr, ako nastúpila v roku 2020 na pozíciu ministerky spravodlivosti. To je jej karma, nie moja.

Pani Kolíková, v súvislosti s navrhovanou novelou Zákona o sudcoch a zmenou vo fungovaní disciplinárnych senátov, niekde uviedla, že sudcovia, ktorí volia svojich zástupcov, majú široké srdce, či čo… Tu vôbec neviem, ako to mám uchopiť, že či nás chváli, že máme dobré srdce alebo čo.

Ona teraz tvrdí, spolu s viacerými politikmi, myslím že z PS a SaS, že Súdna rada bude mať koncentrovanú moc, čo sa týka disciplinárnych senátov, pretože budeme voliť prísediacich, ktorí – ak táto novela prejde – budú vo väčšine. A to je absurdné, lebo disciplinárne senáty sú zložené tak, že v nich tvoria väčšinu kmeňoví sudcovia Najvyššieho správneho súdu.

Medzirezortné pripomienkové konanie bolo ukončené, Súdna rada dala nejaké pripomienky, takisto Najvyšší správny súd dal nejaké pripomienky. V nejakých veciach sa celkom nezhodujeme, ale o tom to je. O tom je pripomienkovanie, že rôzne inštitúcie vidia veci inak a bude na Ministerstve spravodlivosti, ako to dopadne. Toto je legitímna situácia.

Čo robí pani Kolíková je, že presviedča – neviem, či aj samú seba, ale predovšetkým verejnosť – že my tu budeme mať nejaké dominantné postavenie. Len zabúda na to, že celý tento systém – že disciplinárne konanie má celé na starosti Najvyšší správny súd – vymyslela ona. Keď bola ministerkou spravodlivosti sa tie zákony menili v parlamente na jej podnet. Ona vymyslela, že keď sa kreoval Najvyšší správny súd, jej členov zvolila Súdna rada. Oni neprešli takým výberovým konaním, ako ostatní sudcovia. Súdna rada takisto v roku 2021 zvolila všetky osoby, ktoré sú prísediace v disciplinárnych senátoch.

Všetko sú to zákony, ktoré vymyslela pani Kolíková a schválila ich Národná rada, takže čo jej teraz vadí?

Vy ste na pani Kolíkovú reagovali v zmysle, že sa Súdnou radou zaoberá viac na základe pocitov a nie faktov. Takisto že v čase, keď sa riešila napríklad súdna mapa, tak ju názor sudcov nezaujímal.

Pani Kolíková v tom čase hovorila, že navštívila všetky súdy a tú mapu pripravili sudcovia. To nie je pravda.

Odvolávala sa na to, že ešte v roku 2017, počas ministrovania Lucie Žitňanskej, existovala komisia, ktorá mala urobiť – ak to poviem zjednodušene – akýsi prieskum trhu, čo by na súdoch bolo treba zmeniť, čo je problémové. Urobili si nejaký prieskum a v odporúčacej správe sami uvádzali, že oni tu nie sú na to, aby povedali, ako konkrétne zmeniť mapu súdov, ako nastaviť špecializácie. Boli to len všeobecné zistenia, súčasťou ktorých bolo napríklad to, ako katastrofálne nízke je finančné ohodnotenie pracovníkov justície, teda asistentov, tajomníkov, vyšších súdnych úradníkov a podobne. Neboli tam žiadne odporúčanie, ktoré súdy sa majú zrušiť, koľko ich má byť, jednoducho nič.

Pani Kolíková potom vytvorila takú svoju skupinku, o ktorej sudcovia vôbec nevedeli, aj keď v nej nejakí sudcovia asi boli. Za zeleným stolom vytvorila Súdnu mapu a tvrdila , že je to pokračovanie toho, čo sa udialo v roku 2017. No to ani omylom. My sme sa jej aj pýtali, kto sú tí sudcovia, ktorí pripravili Súdnu mapu. Vôbec to nekomunikovala, že to je jej vec. Až cez infozákon sme zistili, ktorí ľudia to všetko pripravovali.

Takže, vtedy ju vôbec nezaujímal názor nikoho a potom to tak vyzeralo aj v parlamente. Strieľalo sa tam odboku, ktoré súdy zostanú. Napríklad nemal existovať Krajský súd v Bratislave, lebo v hlavnom meste je už veľa súdov… To je taký argument, ako keď poviete, že v Prahe nebude sídliť prezident, lebo už je tam veľa inštitúcií, tak ho presuňme niekam inam.

Keď sme sa na niektoré tie argumenty pozerali – nielen sudcovia, ale aj advokáti, prokurátori, notári, proste odborná verejnosť – tak sme neverili vlastným očiam. Napríklad, že súdy majú mať zmenené spádové oblasti podľa nárečia.

Pani Kolíková sa s nikým nebavila, neprijala ani zástupcov Združenia sudcov Slovenska, napriek tomu, že existuje a aj v tom čase existovalo Memorandum o spolupráci. A ona teraz ide hovoriť o tom, čo si myslia sudcovia? Ktorí? Veď ona sa s nimi nebavila ani vtedy, keď bola ministerka. A teraz, ako poslankyňa, ako radová politička, s akými sudcami sa stretáva? To by ma zaujímalo…

Súdna mapa teda asi nebol krok správnym smerom.

Nebol to žiaden krok a už vôbec nie správnym smerom. Bol to pád do temna. Zabralo by asi hodinu, keby som mala vymenovať pripomienky predovšetkým predsedov jednotlivých súdov, ktorí to reálne musia riešiť, takisto samotných sudcov.

Nebolo to len o tom, že sa nezmyselne presúvali spisy. Zoberte si príklad, že ste mali dva okresné súdy, v dvoch susediacich okresoch. Z jedného súdu bol urobený sídelný súd, ako keby ten materský a z druhého súdu sa spravilo pracovisko. A na predsedovi bolo, či urobí napríklad spoločný obvod. A teraz si predstavte situáciu, že ste z okresu A a podáte žiadosť o rozvod, sudca je tiež z okresu A. Lenže tým náhodným prideľovaním, keďže je len jeden obvod, sa môže stať, že spis bude pridelený sudcovi, ktorý sedí v budove v okrese B. On tam len sedí, dochádza tam. Čiže aj vy, aj ten, s kým sa rozvádzate, aj sudca, všetci bývajú v okrese A, ale všetci sa presuniete na pojednávanie do okresu B, lebo tam to náhodne padlo. Alebo sa ten predseda rozhodne, že ponechá dva obvody, ale potom je to iba formálne, že existuje iba jeden súd, lebo reálne fungujú dva.

Teraz v Bratislave, keď sa zrušilo 5 okresných súdov a vytvorili sa 4 mestské, to bola čistá katastrofa. Tí istí sudcovia, taký istý počet obyvateľov, akurát, že sa preskupili do úplne iných oblastí a všetci, ktorí sa chcú rozviesť musia ísť do Dúbravky. Všetci, ktorí spáchali trestný čin, musia ísť do Justičného paláca. Všetky obchodné spory musia ísť na Biely kríž.

Čiže, akú to má logiku, že tí istí ľudia, taký istý počet ľudí súdi tie isté veci? Bežne sa stáva, že občania prídu na pojednávanie do Dúbravky a mali byť v Petržalke. Tu nefunguje nič, čo pani Kolíková prezentovala. Žiadne zvýšenie špecializácie, rýchlejšie konanie, ani dostupnejšia pomoc pre občanov.

Prečo sa niektorí ľudia radšej falošne priznajú k trestnému činu a uzavrú dohodu o vine a treste namiesto toho, aby sa bránili na súde? Je pravda, že bývalý šéf Ústavného súdu nerešpektuje prezumpciu neviny? Čo Marcela Kosová za necelý rok na čele Súdnej rady stihla a čo ju naozaj vytočilo počas jedného nedávneho rozhovoru? Dozviete sa vo videorozhovore.