Môj profil 
Predplatné
Problém však spôsobujú pozostatky uhorského šľachtica Františka II. Rákociho a jeho suity, ktoré boli v októbri 1906 prenesené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach a tu uložené. Ako to už je v maďarskej mytologizovanej histórii zvykom, tá z neho koncom 19-teho storočia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) vytvorila hrdinu a bojovníka za samostatné Uhorsko. Samozrejme oba tieto prívlastky sú bludné. Nič to však nemení na tom, že do Košíc prúdia zástupy maďarských nacionalistov, aby sa poklonili tomuto svojmu, maďarskými „historikmi“ dopeknenému hrdinovi.
Z tohto dôvodu, namiesto tichého pozretia si pamiatky turistami, sa tu veriaci, a čo je najhoršie aj počas bohoslužieb, stretajú so šovinistickými prejavmi maďarských nacionalistov. Namiesto chrámových spevov a organu si tak môžu často vypočuť maďarskú hymnu alebo nejaké iné nacionalistické maďarské piesne, nacionalistické výkriky a podobne.
To samozrejme je dôvodom na to, aby sa začalo uvažovať o prenesení pozostatkov Františka Rákociho II. inam, hlavne preč z chrámu, ktorý na takéto oslavovanie tohto pseudohrdinu nie je naozaj vhodným miestom.
Chrám nie je vhodným miestom na uloženie pozostatkov Františka Rákociho II. aj z ďalšieho dôvodu. František Rákoci II. počas svojho povstania veľmi úzko spolupracoval s Turkami, teda s moslimami. Celý rod Rákociovcov stál často na strane Turkov. František Rákoci II. dokonca dožil svoj život v tureckom exile v mestečku Rodosto.
Človek tak úzko spriahnutí s moslimami nemá mať miesto v kresťanskom chráme, hoci bol sám katolík. V ére Františka Rákociho II. boli prenasledovaní najmä jezuiti ale i iní rehoľníci. Nehovoriac o tom, že jeho predok Juraj I. Rákoci dal v Košiciach umučiť troch kňazov – dnešní traja košickí mučeníci.
František Rákoci II. nemal naviac ku Košiciam žiaden vzťah. Celkovo v meste za svoj život strávil minimum času (niektorí historici hovoria iba o niekoľkých dňoch). Výsledkom jeho pôsobenia v meste bolo akurát to, že z Dómu sv. Alžbety v ktorom je dnes pochovaný, dal počas povstania strhnúť medenú strechu a z tejto mede potom razil, svoje takmer úplne bezcenné mince, takzvané libertáše.
Nič pozitívne František Rákoci II. neurobil ani pre Slovensko. Pred povstaním (v roku 1700) žilo na území dnešného Slovenka okolo jedného milióna ľudí. Po povstaní už iba 700 000. Niektorí historici o Rákocim hovoria ako o katovi našich predkov.
Rákociho povstanie sa veľmi neblaho zapísalo aj do histórie samotných Košíc. Košice mali podľa súpisu z roku 1604 (teda už sto rokov pred povstaním) 480 obývaných domov. Po povstaní zostalo iba 236 obývaných domov.
Tieto a ďalšie skutočnosti zakladajú dôvod, aby sa Františkovi Rákocimu II. začalo hľadať nové miesto jeho večného odpočinku. Chrám, ako ukazuje prax, na to nie je vhodný. Ak má František Rákoci II.
