Podľa Rafajových slov predkladatelia tejto novely neriešia komunizmus ako taký, ani jeho obete, ale hľadajú bič na nového vnútorného nepriateľa – extrémistov. No ani to podľa neho neospravedlňuje poslanca Blahu z neohrabaného postoja a neúcty k obetiam bývalej totality.

Exposlanec za SNS Rafaj upozorňuje, že vedúcu úlohu strany a ani ŠtB nezrušili ani reformisti z roku 1968. “Mali by ste vedieť, že počas celého obdobia od roku 1948 až do 4. decembra 1989 platila v spoločnosti ústavne zakotvená vedúca úloha Komunistickej strany. A tá sa riadila (komunistickou) ideológiou marx-leninizmu, ktorý bol postavený na nezmieriteľnom triednom boji proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi, cirkvi a aj buržoáznym nacionalistom.”

“Pretože podľa Lenina komunista nemá ani rodinu, ani vlasť – všetko to pre neho predstavuje jeho strana a jeho súdruhovia… V mene takýchto dogiem páchali predstavitelia komunistického totalitného režimu zločiny proti ľudským právam,” píše Rafael Rafaj.

Dodal, že vedúcu úlohu KSČ nezrušil ani Alexander Dubček. “Rovnako nezrušil ŠtB, ani cenzúru, aj keď k nejakému uvoľneniu – ale len v rámci červeného koridora došlo. Rovnako nezmenil terč pre našu armádu a nášho „vonkajšieho nepriateľa“… Rovnako nič neurobil ako vedúci okresný tajomník strany v Trenčíne proti úkladnému monster procesu s tromi trenčianskymi študentmi Púčikom, Tesárom a Tunegom, ktorým na príkaz „zhora“ akčná päťka vyslaná do Bratislavy zmenila doživotné tresty za protikomunistickú činnosť na trest smrti. Ten vykonali v justičnom paláci 20.februára 1951. Tri mladé životy začínajúcich vysokoškolákov! To vami nepohne? No nepohlo ani súdruhom Dubčekom… ten sa stal, žiaľ obeťou svorky.”

Uviedol, že aj jeho životný osud je ilustráciou nemorálnosti a zločinnosti totalitného režimu, ktorý sa aj na ňom vyvŕšil a ktorý viedla tá istá Komunistická strana, ktorej bol na čas generálnym tajomníkom. “Takže toto sú fakty, ktoré nepopustia, či sa vám páči alebo nie.”

“Pokiaľ neviete, zákon č.125/1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu nie nijaký „je Mečiarov zákon“ ako ste v diskusii uviedli, ale jeho predkladateľom bol poslanec, bývalý politický väzeň a neskôr predseda a dnes čestný predseda PV ZPKO J.E. Arpád Tarnóczy. Mimochodom pikoškou je, že v čase jeho schválenia bolo v NR SR 125 bývalých členov strany, ktorí už prezliekli kabáty.”

Prébeh Arpáda Tarnóczyho

Rafaj na sociálnej sieti vysvetlil, že Arpád Tarnóczy mal smolu, že nemal správny triedny pôvod, pretože pochádza zo starej šľachtickej rodiny. “V roku 1946 ho ako 10-ročného prvýkrát zatkli za roznášanie letákov s nápisom „Smrť komunizmu“. (iste viete, že voľby vyhrali v ČSR komunisti, ale na Slovensku DS). V roku 1949 ho už ako 14-ročného odsúdili na pol roka väzenia za údajnú protištátnu činnosť. Keď sa vrátil z väzenia, nedostal sa na žiadnu školu. A tak ako mladík (nemal ešte 18 rokov) začal pracovať ako pomocný robotník. Následne sa zamestnal v chemických závodoch, kde pracoval až do roku 1990.”

Poslanci, ktorí chcú rozhodovať o histórii by podľa Rafaela Rafaja tiež mohli vedieť, že existuje zákon č.219/2006 o protikomunistickom odboji, ktorého § 9 by sa mohol použiť na určenie osôb či funkcií, na ktorých by sa zákaz pamätníkov vzťahoval.

“Po prvé ten, kto bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti zaradeným v zložke Štátnej bezpečnosti. Po druhé, evidovaný v materiáloch Štátnej bezpečnosti ako rezident, agent, držiteľ požičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu, informátor alebo ideový spolupracovník Štátnej bezpečnosti. Po tretie, bol tajomníkom orgánu Komunistickej strany Československa alebo Komunistickej strany Slovenska od stupňa okresného alebo jemu na roveň postaveného výboru vyššie, členom predsedníctva týchto výborov, členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa alebo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, členom Byra pre riadenie straníckej práce v českých krajinách alebo členom Výboru pre riadenie straníckej práce v českých krajinách.”

“Po štvrté bol pracovníkom aparátu orgánov uvedených v predchádzajúcom bode na úseku politického riadenia Zboru národnej bezpečnosti a Československej ľudovej armády. Po piate, bol príslušníkom Ľudových milícií. Po šieste, bol členom akčného výboru Národného frontu po 25. februári 1948, previerkových komisií po 25. februári 1948 alebo previerkových a normalizačných komisií po 21. auguste 1968. Po siedme, bol študentom na Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského pri Rade ministrov Zväzu sovietskych socialistických republík pre príslušníkov Štátnej bezpečnosti, Vysokej škole Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík pre príslušníkov Verejnej bezpečnosti, Vyššej politickej škole Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík alebo vedeckým ašpirantom alebo účastníkom kurzov dlhších ako tri mesiace na týchto školách.”

Netreba objavovať Ameriku

Aj preto šéf Inštitútu národnej politiky píše, že v súvislosti s bývalými príslušníkmi totalitného režimu podľa neho netreba objavovať Ameriku. “Na druhej strane O. Dostál je rovnakého kalibru, pretože zneužil zákon č. 125/1996 na legislatívneho mačkopsa, keď priradil do dvoch nepriamych noviel zákonov aj fašistických a nacistických pohlavárov. A na čo tie všetky vývrtky? No aby v mene svojej novej ideológie/ideológií efektívnejšie bojoval (zneužíval demokraciu) na vysporiadanie sa s novým vnútorným nepriateľom, ktorých liberálny systém a mainstream označuje za „extrémistov“.”

“Lenže klin sa nikdy klinom nedá vytĺcť a už vôbec nie jednu ideológiu nahradiť inou, navyše aj s rovnako krvavými očami. Takže veľa kriku pre nič a najmä s necitlivou urážkou obetí komunizmu zo strany predkladateľov.”

Predkladatelia by podľa Rafaela Rafaja urobili najlepšie, keby svoj “paškvil” stiahli. “Prípadne sa dohodli na vlastnej, novej, legislatívne čistejšej iniciatíve bez toho, aby si z tej či onej časti bojovníkov za slobodu a demokraciu urobili rukojemníkov a nástroj svojho súčasného politického boja proti novému „vnútornému nepriateľovi“ – tzv. extrémistom”

“Pretože jedinými extrémistami, ktorí sa podobajú na tých z éry totality sa najviac javia práve oni. Možno by Dostál a spol. mohli začať návrhom na zákaz činnosti akejkoľvek ideológie, ktorou sa nesmie riadiť štát, ani nijaký verejný činiteľ, vrátane tých „svojich“ – ideológií liberalizmu, neomarxizmu, multikulturalizmu či genderizmu, ktoré sa šíria pod rúškom tzv. ľudskoprávnej či občianskej agendy. Nuž nie po prvýkrát čo je pod lampou najväčšia tma.”