V utorok 29. augusta si pripomíname 79 rokov od vypuknutia SNP.

Pred Vianocami roku 1943 vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR), ktorá schválila svoj program známy ako Vianočná dohoda. Jeho kľúčovým bodom bol aktívny zápas proti nemeckému diktátu i proti slovenskej vládnej reprezentácii na čele s prezidentom Jozefom Tisom, ktorá s nacistami kolaborovala.

Plán ozbrojeného povstania pripravovala od mája 1944 skupina dôstojníkov slovenskej armády pod vedením podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana z Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Takisto sa formovali partizánske skupiny z protivníkov Tisovho režimu, bývalých slovenských vojakov či sovietskych vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia. Armáda 10. augusta 1944 nasadila jednotky v Nízkych Tatrách a Veľkej Fatre. Následne vláda 11. augusta vyhlásila stanné právo.

Podľa pôvodných predstáv malo Povstanie vypuknúť v čase, keď sa k východným hraniciam Slovenska budú približovať postupujúce sovietske jednotky. V reakcii na narastajúcu aktivitu partizánov však na Slovensko vstúpili 29. augusta nemecké okupačné vojská. Ich preniknutie na Slovensko v rozhlasovom prejave oznámil minister obrany, generál Ferdinand Čatloš. Po 15. hodine vojenské ústredie vydalo rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok.

Heslo: “Začnite s vysťahovaním!”

Prvé boje sa začali pri Žiline, keď sa vojaci žilinskej posádky postavili na odpor proti prichádzajúcim jednotkám nemeckého Wehrmachtu. Na základe správ o týchto bojoch vyslal podplukovník generálneho štábu Ján Golian 29. augusta 1944 krátko po 20.00 h heslo, ktorým sa SNP začalo: “Začnite s vysťahovaním!”

SNR prijala 1. septembra 1944 deklaráciu o prevzatí moci na povstaleckom území. Jeho hlavnú časť tvorilo najmä stredné Slovensko a hlavným sídlom sa stala Banská Bystrica. V prvých septembrových dňoch sa podarilo stabilizovať povstaleckú obranu. Karpatsko-duklianska operácia Sovietskej armády, ktorá sa začala 8. septembra 1944, prispela k tomu, že nemecké velenie muselo stiahnuť úderné jednotky z východných častí Slovenska a zo severovýchodného úseku povstaleckého frontu.

Napriek nepriaznivým okolnostiam sa Povstanie v krátkom čase rozšírilo na viac ako 30 vtedajších okresov s rozlohou približne 20.000 štvorcových kilometrov a približne s 1,7 milióna obyvateľmi. Povstalecké územie siahalo na východe po Levoču, Spišskú Novú Ves a Dobšinú, na západe po Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany. Na severe a na juhu sa dotýkalo až štátnych hraníc.

Prevaha okupačných vojsk

Útok 18. SS divízie na juhu však znamenal začiatok ofenzívy nemeckých okupačných vojsk, ktoré mali výraznú, najmä technickú prevahu nad povstalcami. Dve slovenské divízie na východe krajiny Nemci odzbrojili a rozohnali, rovnako i posádku v Bratislave. Postupne 22. októbra padla Detva, 26. októbra Zvolen a napokon 27. októbra 1944 Nemci obsadili Banskú Bystricu.

Generál Rudolf Viest, ktorý sa 6. októbra stal veliteľom povstaleckých vojsk, vydal rozkaz ustúpiť do hôr a povstalci prešli na partizánsky spôsob boja. Už 30. októbra sa v Banskej Bystrici za prítomnosti prezidenta Tisa konala manifestácia. Tá mala vyjadriť vďaku slovenského ľudu za potlačenie SNP.

Velitelia Viest a Golian padli v novembri 1944 do nemeckého zajatia a po vypočutí gestapom ich odsúdili na smrť. Reakciou na SNP bol tiež krutý teror rozpútaný Nemcami a Pohotovostnými oddielmi Hlinkových gárd – hromadné vraždy v Kremničke, vo vápenke v Nemeckej, vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň.

Oslobodením Bratislavy 4. apríla 1945 sú nacisti vytlačení z väčšiny slovenského územia. V ten istý deň prezident Edvard Beneš po návrate z exilu vymenoval v Košiciach novú československú vládu, ktorá 5. apríla prijala tzv. Košický vládny program. Druhá svetová vojna sa skončila 8. mája 1945, pričom SNP významne prispelo k porážke fašizmu, a vďaka nemu sa tiež Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície.