Spomínate si na ten „revolučný manuál“? To, čo v ňom predseda progresívcov popísal, sa v realite udialo na Ukrajine, a pozorujeme to práve teraz v Gruzínsku. Ide o tzv. „metódu farebných revolúcií“, overenú praxou v niekoľkých postsocialistických krajinách. Mladý teoretik dokonca otvorene priznal, že bez západných sponzorov by tieto prevraty neboli možné.

Skúsenosti s „majdanizáciou“ už Gruzínci majú, u nich sa volala „revolúcia ruží“. Aké dojemné – opäť slogan z manuálu (popri ukrajinskej oranžovej, a kyrgyzskej tulipánovej revolúcii). Začiatkom milénia tam opozícia odmietla prijať výsledok slobodných volieb, ktoré boli údajne zmanipulované, a silou prevzala parlament. Potom, ako si sami ešte raz prepočítali hlasy. Pod dohľadom „nezávislej“ Medzinárodnej spoločnosti pre spravodlivé voľby a demokraciu.Samozrejme, že súbežne vohnali do ulíc ľudí, vrátane študentského spolu Kmara (Dosť) a mimovládok…

Tiež citlivo vnímate ten vzorec a paralely?

Na základe týchto tlakov odstúpil vtedajší prezident Ševarnadze. Nahradil ho opozičný Saakašvili, ktorý sa nehral, keď prišlo na demonštrácie na rusko-gruzínskej hranici, a nechal ich tvrdo potlačiť.

Odvtedy sa však loď otočila, a k moci sa dostala Ivanišviliho strana Gruzínsky sen (2012). Jej predstavitelia sú známi autonómnou politikou a neohýbaním chrbta, pokiaľ ide o komunikáciu s EÚ. V roku 2022 sa napríklad nepripojili k sankciám proti Rusku, čo odôvodnili tým, že Moskva je významným obchodným partnerom Gruzínska. Takisto odmietli poskytnúť vojenskú pomoc Ukrajine (utečencov však prijímali z oboch spomínaných krajín).

Nezávislý prístup k vojne na Ukrajine sa, z pochopiteľných dôvodov, západným partnerom nepáčil, a nepáči sa dodnes – veď samotná „ministerka zahraničných vecí“ a podpredsedníčka EÚ Kalasová vyhlásila na sieti X, že odklon od integračných procesov bude mať pre Gruzíncov následky. Odkedy majú demokratickí politici vyhrážky ako pracovnú metódu? A dodáva, že „stojíme s protestujúcimi“. Dúfam, že to len hovorí o sebe v množnom čísle, a nie za nás ostatných!

Len sa pozrime, ako sa opakujú predpísané scenáre štátnych prevratov: súčasná prozápadná prezidentka Gruzínska „osobne udiera na štíty policajtov a žiada od nich vysvetlenie, či slúžia Gruzínsku alebo Rusku“. Zurabišviliová otvorene a systematicky volá na odpor (s využitím médií), preto niet divu, že demonštrácie nabrali spád a „zdivočeli“. Poučený minulosťou však súčasný premiér Kobachidze nenechá veci zájsť priďaleko a nepodľahne tlakom opozície, podporovanej západom. Ako uviedol pre domácich reportérov: „V Gruzínsku sa nemôže uskutočniť scenár Majdanu.“

Pokiaľ sa teda elitné vojenské jednotky nerozhodnú pridať sa na stranu rebelov, ako kedysi počas Ševarnadzeho vlády…

Ako upozorňujú niektorí analytici, dobre oboznámení s dramaturgiou farebných revolúcií, už chýbajú len dva podstatné prvky: Funkciu konečnej rozbušky môžu prevziať „tajomní ostreľovači“ a potom ešte „posvätná obeť“. Aj to je dôležitá súčasť plánu. Vy dnes už nepotrebujete, aby polícia zmlátila do krvi tisíce ľudí. Dnes stačí, aby skrvavili jedného. Jeho fotky potom rozšírite prostredníctvom sociálnych sietí, čím vyvoláte masovú emotívnu reakciu ako doma, tak v zahraničí. Jedna fotka naozaj vydá za tisíc slov. Pôsobiť na city más s použitím medializovanej obete je silný kúzelnícky marketingový trik…

A nadarmo teraz Kalasová „odmieta násilie voči protestujúcim“. Podľa gruzínskeho premiéra totiž rozpútali násilie práve rebeli; polícia mala zakročiť vysoko profesionálne a náležitými opatreniami. To sú pravda, protichodné pohľady na rovnakú vec, a my to z diaľky objektívne nedokážeme posúdiť. Môžeme len konštatovať, že legitímne zvolená vláda má legitímny nárok brániť výsledok demokratických volieb. Bez ohľadu na to, či je „proruská“ alebo „proeurópska“ alebo akákoľvek iná. Víťaz je víťaz.

Tak či onak, nazdávať sa, že Západ si chce Gruzínsko nakloniť s dobrými úmyslami, je veľmi povrchný úsudok. Hľadajúc pravdu musíme bádať hlbšie. Dobrú analýzu postavenia a významu tejto krajiny prinieslo napríklad BBC. Gruzínsko, dnes štát s necelými štyrmi miliónmi obyvateľov, bolo odjakživa stredobodom záujmu veľmocí; spomeňme len, ako sa oň stáročia sporili Turci, Perzská ríša a Rusko (až do anexie v 19. storočí). Niet divu, keď leží na strategicky významnom mieste, na križovatke Európy s Áziou, navyše s prístupom k Čiernemu moru.

A prístup k Čiernemu moru znamená prístup k Ruskej federácii…

Tu pripomeňme, že tak, ako USA má svoju „monroeovu doktrínu“ o vylúčení zasahovania cudzích vplyvov na západnej pologuli, tak isto si Rusko chráni svoju vlastnú sféru vplyvu. Američania si de facto vyhradili „právo“ určovať politiku krajín Latinskej Ameriky.Sami však bez ostychu zasahujú do mocenských hier v Európe…

A ako USA, tak si aj Rusko chráni svoje záujmy. Preto je málo pravdepodobné, až vylúčené, aby v tejto turbulentnej dobe mohla gruzínska opozícia aj s prezidentkou uspieť vo svojej snahe o anulovanie volebných výsledkov a vyhlásení nových volieb.

Nech už majú know-how na farebné revolúcie akokoľvek naštudované…

Prečítajte si tiež:

• Gruzínske deja vu ukrajinského Majdanu – chystajú Zarabišviliovú na úlohu “sakrálnej obete”?
• Gruzínska opozícia znovu rozpútala demonštrácie