Prečo konflikt na Ukrajine rozvráti NATO a Bidena?

Zástupná vojna proti Rusku je ústredným prvkom Bidenovej zahraničnej politiky, ktorá má zjednotiť „demokracie“ sveta proti „autokraciám“, najmä Číne a Rusku. Opakovane sa chváli tým, že zjednocuje spojencov USA, väčšinou v NATO, ako nikdy predtým. Hoci skutočná jednota je nanajvýš nepravidelná, donedávna sa zdalo, že táto rétorika funguje. Teraz už nie. Na nedávnom summite vo Vilniuse sa nejednotnosť NATO prejavila, hoci nie z dôvodov, o ktorých sa najviac diskutuje v tlači. Skutočné dôvody majú korene vo vývoji, ktorý hrozí rozvrátiť nielen Bidenovu stratégiu, ale aj NATO.

O nesúhlasných napätiach sa v období pred samitom veľa diskutovalo. Členovia sa nevedeli rozhodnúť o žiadnom nástupcovi Jensa Stoltenberga. Hoci sa na samite už druhý rok zúčastnili vedúci predstavitelia Austrálie, Japonska, Nového Zélandu a Južnej Kórey a hoci sa v záverečnom komuniké zopakovali obavy NATO zo „systémových výziev, ktoré predstavuje ČĽR pre euroatlantickú bezpečnosť“, a záväzok „posilniť … spoločného povedomia, zvyšovania … odolnosti a pripravenosti a ochrany pred nátlakovými taktikami ČĽR a snahami o rozdelenie Aliancie“, prezident Macron viedol (nemalú) opozíciu proti zriadeniu stálej prítomnosti NATO vo východoázijskom regióne s kanceláriou v Tokiu. Hoci členstvo vo Fínsku bolo schválené, prezident Erdogan sa postavil proti členstvu Švédska, až kým mu Biden z paluby Air Force One neponúkol nielen lietadlá F-16, ale aj pôžičku MMF.

Najvýraznejšie bolo, že hoci členovia opäť sľúbili zvýšiť výdavky na obranu a výrobu a aliancia prijala rôzne záväzky na podporu Ukrajiny vo vojne s Ruskom, nielenže sa nepodarilo dosiahnuť vstup Ukrajiny do NATO, ale ukázalo sa, že NATO nie je ochotné zaviazať sa ani k časovému harmonogramu vstupu. Prezident Zelenskyj to označil za „absurdné“ a administratíva USA ho na oplátku označila za nevďačného.

Hoci sa táto vážna roztržka skončila vyjadrením vďaky Zelenského, nebolo možné vyhnúť sa pocitu predtuchy. Atlantickí komentátori sa stále obávali perspektívy rozchodu medzi USA a Európou v prípade Trumpovho víťazstva alebo nezhôd v otázke Číny. Ani tieto obavy však netušia, ako blízko je dnes takéto rozpojenie alebo jeho dôvod: že Biden sa chystá prehrať svoju vojenskú stávku na Ukrajine. To určite ukončí Bidenov projekt zjednocovania spojencov USA, ktorý mal najbližšie k Bidenovej doktríne.

Jednota NATO, ktorá je vždy v procese vývoja, sa s poklesom moci USA stala ešte ťažšou. V posledných desaťročiach bola jej hlavným spojivom vojenská sila USA. Ak aj tá prestane byť spojivom – ako je zrejmé zo série vojenských neúspechov, ktoré vyvrcholili ponižujúcim odchodom z Afganistanu – potom sebaobetovanie, ktoré Biden požadoval a do istej miery aj dostal od Európanov v otázke Ukrajiny, je desať centov, na ktorých sa bude odvíjať budúcnosť vedenia USA nad tým, čo zostalo z ich spojencov a z ich hlavného nástroja, NATO.

Slabé putá, ktoré spájajú NATO

Pochopenie takejto blížiacej sa zásadnej zmeny si vyžaduje návrat k základom pod zdanlivou jednotou NATO.

V toľko oslavovanom článku 5 sa môže slávne uvádzať, že „ozbrojený útok proti jednému… sa považuje za útok proti… všetkým“. Ak si však myslíte, že to zaväzuje všetkých členov, aby sa vrhli na obranu napadnutých členov so všetkým, čo majú, zamyslite sa znova. V článku sa ďalej uvádza, že každý spojenec „pomôže … tým, že bezodkladne podnikne … také kroky, ktoré považuje za potrebné [zvýraznenie pridané]“. Ukazuje sa teda, že spojenecká solidarita je pohyblivá hostina, ktorá znamená len to, čo každá členská krajina „považuje za potrebné“.

Pokiaľ ide o záväzok Spojených štátov voči Európe, ktorý má NATO mocne inštanciovať, dokonca aj záväzok z počiatku studenej vojny brániť západnú Európu pred veľkým zlým Sovietskym zväzom sa prakticky rovnal plánom, ktoré boli „vždy vzdialené a ako také uznané“.

Ak ste šokovaní, zvážte toto: USA „pomáhali“ Európe počas oboch svetových vojen viac-menej na komerčnom základe, čím výrazne zvýšili svoj hospodársky a finančný vplyv na úkor „spojencov“. Po prvej svetovej vojne žiadali splácanie vojnových pôžičiek, čo bolo pre nich zničujúce, a po druhej svetovej vojne rovnako zničujúco požadovali prispôsobenie politiky.

Európa môže ďakovať svojim hviezdam, že rozhodujúca pomoc a nesmierne obete sovietskych a čínskych síl zabezpečili víťazstvo v druhej svetovej vojne a že údajná hrozba bezprostredného sovietskeho útoku na západnú Európu bola len výplodom hysterickej predstavivosti USA, ktorá po celé desaťročia udržiavala svoj vojensko-priemyselný komplex v takej dobrej kondícii.

Čo chcú USA od NATO

Niektorí tvrdia, že NATO bolo primárne zamerané proti „domácemu nepriateľovi“, ľavicovým a ľudovým silám, a NATO sa v tomto smere rozhodne vyznamenáva neúprimnými výsledkami. Vynecháva však medzinárodný rozmer.

Ako dlho a tvrdo si lídri USA želali ovládnuť kapitalistický svet, história im, bohužiaľ, poskytla príležitosť pokúsiť sa o to práve vtedy, keď sa takáto dominancia stala nemožnou: po vzostupe Nemecka, samotných USA a Japonska sa kapitalistický svet stal multipolárnym už začiatkom dvadsiateho storočia. Žiadna jednotlivá mocnosť ho nemohla ovládnuť. A čo je horšie, ruská revolúcia, po ktorej čoskoro nasledovala čínska, úplne vyradila obrovské časti sveta z kapitalistického sveta.

Spojené štáty však vytrvalo pokračovali v snahe ovládnuť Európu prostredníctvom NATO. Podľa apokryfných slov jeho prvého generálneho tajomníka lorda Ismaya bolo jeho cieľom „udržať Američanov v Európe, Nemcov dole a Rusov mimo nej“.

Počas studenej vojny boli USA pomerne úspešné, aj keď nie bez značnej európskej nervozity: Európania v 60. rokoch požadovali zlato namiesto dolárov, čo nakoniec prinútilo USA v roku 1971 zrušiť väzbu medzi dolárom a zlatom; De Gaulle v roku 1966 vyradil Francúzsko z integrovaného velenia NATO a Brandt sa angažoval vo svojej Ostpolitik za lepšie vzťahy s východným blokom. Hoci si mnohí myslia, že medziimperialistické súperenie po druhej svetovej vojne zaniklo, zdá sa, že takéto európske správanie žije ďalej.

Studená vojna sa neskončila ani unipolaritou, ani žiadnou „mierovou dividendou“. Hospodársky úpadok USA sa stal viditeľným krátko po nej a USA sa snažili kompenzovať hospodársky úpadok vojenskou agresiou. Za týchto okolností sa ukázalo, že Európa je čoraz otvorenejšia vytváraniu autonómnych bezpečnostných štruktúr, ktoré nevyhnutne zahŕňali zlepšenie hospodárskych a bezpečnostných vzťahov s Ruskom.

USA, ktorých ciele sa nezmenili, aj keď ich kapacity klesali, museli takéto európske impulzy prekaziť. Podarilo sa im to vojenskou intervenciou v Juhoslávii, najmä tým, že demonštrovali účinnosť svojej nadradenej vzdušnej sily, a tento úspech zabezpečil, že odteraz bude rozširovanie EÚ na východ zvyčajne sprevádzať rozširovanie NATO. Nebolo to však stabilné usporiadanie.

Prečo to USA nechápu

Nie je to len „realistické“ tvrdenie, európsky impulz k autonómii vychádzal z historických rozdielov medzi kontinentálnou európskou a angloamerickou ekonomikou, z ktorých jedna bola orientovaná skôr produkčne ako finančne, druhá skôr finančne a obchodne ako produkčne. Štyri desaťročia neoliberalizmu spôsobili, že tá druhá bola produktívne vyčerpaná a závislá od dravých a špekulatívnych financií viac ako kedykoľvek predtým.

Tieto rozdiely už sťažovali jednotu NATO a hospodársky úpadok USA ju len zvyšoval. Keďže NATO strácalo pre Európu ekonomickú príťažlivosť (zatiaľ čo ju navyše získavali Čína a Rusko), keďže USA sa spoliehali na vojenskú projekciu, ktorá len čoraz okázalejšie zlyhávala, európske impulzy smerujúce k samostatnosti sa opäť objavovali, pričom prezident Macron na samite aliancie v roku 2019 označil NATO za mozgovú smrť.

V tomto kontexte Biden vsadil na víťazstvo v zástupnej vojne na Ukrajine ako na predohru k následnému vedeniu vojny proti Číne. Keďže Biden vedel, že Európa, ktorá sa už aj tak zdráha ísť do vojny s Ruskom, sa bude ešte viac zdráhať (zo zdravých ekonomických dôvodov) pripojiť k akémukoľvek protičínskemu podniku, snažil sa tak rozhodne a úplne oddeliť Európu od Ruska a pripútať ju k USA prostredníctvom vojny na Ukrajine, že neskôr nebude mať inú možnosť, ako ísť s USA do vojny proti Číne.

Tento podnik sa však začal nesľubne a teraz sa rozpadá.

Vytváranie jednoty aj proti Rusku bolo ťažké, pretože spôsobilo Európe veľkú hospodársku bolesť. Dokonca aj vďaka historickému šťastiu Bidenovej administratívy, ktorá mala v mnohých hlavných mestách, predovšetkým v Berlíne, prekvapujúco poddajné vedenie, bola jednota NATO v súvislosti s konfliktom na Ukrajine skôr šou ako skutočnosťou, s minimom skutočného a maximom predvádzaného dodržiavania pravidiel. Sankcie sa vo všeobecnosti obmedzovali na tie, ktoré najmenej boleli, a tak sa človek pýta, prečo toľko západných spoločností stále pôsobí v Rusku. Dodávky zbraní sa sústredili na tie, ktoré sa dajú najľahšie nahradiť a ktoré sú často zastarané, takže Ukrajina má „veľkú zoologickú záhradu s vybavením NATO“, ktoré je ťažké efektívne nasadiť alebo opraviť.

Prečo porážka na Ukrajine rozvráti NATO a Bidena

Teraz je jasné, že obe časti Bidenovej stratégie – sankcie a vojenská akcia v zastúpení – boli klamstvom. Prvá z nich, od ktorej sa slávne očakávalo zníženie rubľa na trosky a zatlačenie ruskej ekonomiky „späť do doby kamennej“, sa stala zjavným neúspechom do konca roku 2022, ak nie skôr. Čo sa týka druhého, napriek miliardám vo vojenskej pomoci, napriek vyčerpaniu západných zásob zbraní, napriek zisteniu kvantitatívnych a kvalitatívnych limitov západných výrobných kapacít zbraní, napriek astronomicky drahým vojensko-priemyselným komplexom, napriek stále smrtiacejším zbraniam, medzi ktoré teraz patria aj kazetové bomby, napriek spoliehaniu sa na neonacistické prápory, napriek ochote USA a Ukrajiny znášať makabrózne straty na životoch Ukrajiny a žoldnierov, je už nejaký čas jasné, že Ukrajina prehráva a nemá vyhliadky na víťazstvo.

Prezident Biden to potvrdil svojím obratom v otázke ponuky členstva Ukrajiny v NATO alebo dokonca časového harmonogramu tohto členstva a svojím novým dôrazom na to, že Ukrajine by sa nielen nemalo uľahčovať vstup do NATO, nielenže by mala preukázať pokrok v požadovaných reformách, ale mala by uzavrieť mierovú zmluvu s Ruskom skôr, ako bude môcť vstúpiť do NATO, čo viackrát zopakoval Jens Stoltenberg vo Vilniuse.

Toto je pre Bidenovu administratívu východisko z konfliktu na Ukrajine, ktoré potrebuje aj vďaka nepopularite vojny doma v čase, keď sa naplno rozbieha volebná kampaň.

Tvárou v tvár tejto vojenskej porážke nebude záplatovanie iných rozdielov v NATO dôležité. USA majú spojencom k dispozícii len vojenskú silu. Takže Bidenov hroziaci vojenský neúspech na Ukrajine sa pravdepodobne ukáže ako účinná záhuba NATO. Ak USA nedokážu zabezpečiť vojenské víťazstvo, ich užitočnosť pre Európu môže byť len obmedzená. A ak Biden zlyhal v tejto prechodnej ruskej etape, sotva môže prejsť do záverečnej, čínskej.