„Dobré ráno: Fico nevytuneloval fašistov, extrémisti rastú tiež,“ to je titulok z istého slovenského denníka z nedávnych dní. Len jeden z mnohých podobných. Keď sa pozriete do textu pod ním, zistíte, že pisateľ článku pod fašistami a extrémistami mal na mysli hnutie Republika: „Extrémisti rastú. Zjavne sa teda nedeje, že by Smer svojou radikálnou rétorikou vysával fašistov. Ich odštepu z Republiky prieskumy, naopak, naznačujú približovanie sa k dvojcifernému výsledku.“

Inak ako fašistami ich nenazvú ani poslanci dnešnej koaličnej junty. A to aj napriek tomu, že hnutie Republika sa nikdy k fašizmu ani podobnému smeru neprihlásilo, a ani jeho predstavitelia.

„Oni to nepovedia, lebo je zakázané to hovoriť, ale oni si to myslia!“ zvyknú kričať slniečkoví inkvizítori, voliči takzvaných „demokratických“ strán. Toto je paranoja v kryštalickej forme: síce to nehovoríte, ale myslíte si to, darmo nás budete presviedčať.

Strach z „fašizmu“? A nie náhodou skôr z konkurencie?

A s tým, ako Republike rastú preferencie, sa paranoja globalistov zväčšuje. A aj ich strach. Opäť ako jeden z mnohých podobných môžeme zacitovať z toho istého denníka z komentára Petra Tkačenka s titulkom „Z Republiky sa stáva nový normál“ a podtitulkom „Pohľad na čísla, ktoré dosahuje v Republike reinkarnovaná ĽSNS, budí strach.“ (Nájdete ho tu.) Tkačenko je v ňom vydesený. Nielen zo samotného faktu, že Republika preferenčne rastie, ale ešte viac z toho, že budúci voliči Republiky sú podľa prieskumu len z jednej štvrtiny tvorení bývalými priaznivcami ĽSNS.

Píše: „To v preklade znamená, že hoci je Republika vo všetkom podstatnom nasledovníčkou ĽSNS, dokáže loviť ďaleko za hranicami doterajšieho extrémistického revíru. To môže znamenať dve veci. Buď sa Republike podarilo zbaviť extrémistickej nálepky a v mysliach voličov sa zaradiť do pelotónu relatívne ,normálnych‘ strán. Veď viac-menej všetko, čo dnes hovorí Republika, v minulosti hovoril aj Boris Kollár. Alebo sa priestor pre extrémizmus tohto typu dramaticky rozšíril, takže ku každému etablovanému voličovi ĽSNS možno pritiahnuť ďalších troch z iného priestoru. Netreba si vyberať, ktoré vysvetlenie je horšie, lebo je tu ešte tretia možnosť: platia obe vysvetlenia naraz.“

Strach globalistických médií a ich politických koní z toho, že Republika sa stane všeobecne akceptovanou politickou stranou, je úplne pochopiteľný. V súčasnosti má podľa prieskumov výtlak blížiaci sa k desiatim percentám, podľa toho má byť štvrtým najsilnejším politickým subjektom na politickej scéne. Ak sa jej podarí dostať z fašistickej karantény, do ktorej ju uvrhli, a stane sa potenciálnym kandidátom na koaličné partnerstvo, bude mať veľmi vážny potenciál zmeniť celú hru na slovenskej politickej šachovnici.

Smietko v cudzom oku, brvno vo vlastnom?

A preto rôzni tkačenkovci a parlamentní pročkovia tak často a do nemoty opakujú to slovo „fašisti“. Je to doklad hĺbky ich zúfalstva. Musia sa totiž chrbtom silno opierať o svoju skriňu s kostlivcami, aby ju horko-ťažko udržali zatvorenú, toľko ich tam majú napchatých. Napríklad len konkrétne v súvislosti so skutočným fašizmom svojich „lieblingov“.

Tak trebárs skutočnosť, že EÚ, ktorú oni tak velebia, vytvorili ľudia, ktorí boli vo vysokých funkciách v Tretej ríši. Oni, ktorí toľko rečnia o fašistoch a tvária sa tak strašne antifašisticky a zásadovo, to samozrejme nesmú ani na sekundu pripustiť, ale pravda je taká, že samotná ich milovaná Európska únia vznikla ako projekt nacistických papalášov.

Historickým faktom je, že hlavným architektom EÚ bol Walter Hallstein, prvý prezident Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS, predchodca EÚ), predtým popredný právny expert Tretej ríše, ktorý sa v roku 1938 zúčastnil napríklad medzištátnych rokovaní Nemecka s Talianskom s cieľom zjednotiť ich ideológie, aby mohli spolu vybudovať novú, fašistickú Európu. Tieto plány opísal napríklad v prejave z 23. januára 1939 (nájdete ho napríklad tu). V roku 1950 sa stal poradcom kancelára Adenauera a hlavným koordinátorom zahraničnej politiky vtedajšej západonemeckej vlády, v roku 1957 bol jedným z dvanástich signatárov Rímskych zmlúv zakladajúcich zmlúv EHS, ktorého sa stal na desať rokov aj prezidentom.

A samozrejme, Hallstein bol len prvý z mnohých. Jeho pravá ruka Carl Friedrich Ophüls, oddaný člen nacistické strany NSDAP, po roku 1950 veľvyslanec v Bruseli, sa neskôr stal zakladateľom Európskeho súdneho dvora. Hans Globke, číslo 101 na zozname najhľadanejších vojnových zločincov, po vojne riaditeľ kancelárie nemeckého kancelára, mal obrovskú moc pri príprave plánov na založenie EÚ. Jedným z kľúčových prognostikov a plánovačov Tretej ríše bol Arno Sölter, riaditeľ ústredného ekonomického ústavu v Drážďanoch, ktorý sa po vojne stal dôležitým stratégom EHS… atď., atď.

Nehovoriac už o postoji našich politických a mediálnych farizejov k totálne banderovskej Ukrajine, ktorú teraz uctievajú ako baštu demokracie. Ukrajinu, kde ešte aj jeden z hlavných bulvárov v Kyjeve sa volá Prospekt Stepana Banderu. Vedie – a to sotva bude náhoda – priamo k pamätníku Babyn Jar, čo je miesto konania masových popráv civilného obyvateľstva, hlavne Židov (pravdepodobne 90 percent všetkých obetí), ale aj Rómov, kyjevských Karaimov, Ukrajincov, Rusov nemeckými nacistami a ich miestnymi kolaborantmi, medzi ktorými popredné miesto má masový vrah Bandera. Na tomto mieste bolo zavraždených 100 000 až 150 000 ľudí, nerátajúc do toho deti do troch rokov, ktoré tu tiež prišli o život, ale neboli zaradené v nacistických záznamoch.

Doba orwellovská

Nič z vyššie uvedeného však globalistickým fanatikom nebráni v tom, aby Európsku úniu a Zelenského Ukrajinu považovali za ostrovy demokracie – a na druhej strane nazývajú fašistickým hnutie, ktoré za roky svojho pôsobenia v Národnej rade nedalo nikomu žiadny naozajstný dôvod na takéto označenie. To je naozaj celkom slušný pokus o prekonanie rekordu v meraní dvojitým metrom.

Ale čo čakať od ľudí, ktorí majú plné ústa prosperity a slobody pre túto krajinu, ale pritom robia všetko preto, aby ju celú odovzdali do rúk cudzincom z ďalekých krajín? Čo čakať od ľudí, ktorí rozprávajú o práve a právnom štáte, ale pritom robia všetko preto, aby sústredili všetku moc do jedných jediných rúk? Čo čakať od ľudí, ktorí rozprávajú o slobode slova, ale ktorí chcú každému, kto má iný názor, zatvárať ústa? Čo iné je ich krik o fašistoch, ak nie to staré „zlodej kričí chyťte zlodeja“?

Ktovie čo by na to povedal George Orwell, keby ešte žil. Či by náhodou nedoplnil svoj známy citát z románu 1984 „Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila“ o aktuálny dodatok: „Fašizmus je demokracia, demokracia je fašizmus.“