Pikantnosti zo súdu s Kotlebovcami – alebo čo sa urodilo v Čižnárovej hlave. Myslel vôbec svoj podnet na rozpustenie ĽSNS vážne?

Bratislava 10. apríla 2019 (HSP/Foto:Ivan Lehotský)

Príďte nás podporiť: ak dnes zakážu nás, zajtra zakážu aj vás – pozývali Kotlebovci ľudí na utorkový protest proti pokusu zrušiť ich stranu. O čom vlastne je súd s Ľudovou stranou Naše Slovensko? Predovšetkým nie je o jednej politickej strane, ale o niečom oveľa vážnejšom: o slobode vyjadrovania

Hneď na úvod treba zdôrazniť: tu v skutočnosti vôbec nejde o Kotlebovcov a ich stranu. Na nich môže mať každý svoj názor, s niečím môže súhlasiť, s niečím nie. Žiaľ, tu ide o niečo oveľa vážnejšie: o pokus obmedziť nám všetkým slobodu vyjadrovania.

Ak niekto chce zrušiť stranu, ktorú volilo v minulých voľbách vyše dvestotisíc ľudí (a dnes je počet jej priaznivcov pravdepodobne ešte oveľa vyšší) zato, že má na niektoré veci iný názor, tak je to povážlivý signál, že sloboda vyjadrovania tu je, ale iba pre niektoré povolené názory – čiže inými slovami, že sloboda vyjadrovania v tomto štáte neexistuje.

So slobodou vyjadrovania to totiž je ako s tehotenstvom: buď je alebo nie je. Tak ako nie je možné byť trochu tehotný, tak ani nie je možné zmysluplne hovoriť o čiastočnej slobode vyjadrovania. Ak niekto chce slobodu vyjadrovania obmedzovať len na povolené názory a tvrdiť, že tak má vyzerať tá pravá sloboda vyjadrovania, tak potom majú slobodu vyjadrovania úplne všade, aj v Severnej Kórei či Saudskej Arábii – aj tam predsa ľudia môžu úplne slobodne hlásať štátnu propagandu alebo schválené náboženské texty.

Generálny prokurátor Jaroslav Čižnár si touto kauzou postavil pomník. Taký súbor nezmyslov, aký dokázal zozbierať a poslať na Najvyšší súd SR, aby dosiahol rozpustenie Ľudovej strany Naše Slovensko, sa totiž len tak nevidí a právom sa stal terčom úprimnej zábavy tisíchlavého davu, ktorý sa v utorok na protest proti tomuto procesu zhromaždil pred budovou Generálnej prokuratúry. Poslanec ĽSNS Milan Uhrík prítomným z textu obžaloby predčítal vybrané pasáže – poďme sa niektorými potešiť aj my. Ale pre istotu sa radšej najprv zhlboka nadýchnite.

„ĽSNS vo svojom programe vyjadruje postoje k imigrantom pod nadpismi ,Nedovolíme imigrantom obsadiť Slovensko‘ a ,Slovensko nie je Afrika – nikdy sa nepodriadime cudzincom‘, čím v rozpore so zákonom nabáda k potrebe zásadnej revízie slovenskej zahraničnej politiky,“ prečítal Uhrík pobavenému davu odstavec z Čižnárovho textu ako jeden z bodov obžaloby. Fíha! Pán Čižnár tu jasne naznačuje, že kritika slovenskej zahraničnej politiky je zakázaná, že je dokonca v rozpore so zákonom. Podľa týchto riadkov teda je trestné nesúhlasiť s obsadením Slovenska imigrantmi a nepodriadiť sa cudzincom… Nevedno čo pán Čižnár pil, keď toto písal, ale muselo to mať riadne grády.

Ďalšie obvinenie znie: „Presadzujú vystúpenie Slovenska zo zločineckého paktu NATO, a tak volajú po potrebe zásadnej zmeny slovenskej vojenskej a obrannej politiky. Označovanie Severoatlantickej zmluvy, ktorej súčasťou sú aj Ozbrojené sily Slovenskej republiky, za zločinecký pakt, je prekročením medze slobody prejavu a nerešpektovaním ustanovení medzinárodnej zmluvy, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Tieto pamätné slová skutočne napísal samotný generálny prokurátor Slovenskej republiky (hoci ktovie – z davu totiž ktosi vykríkol, že „to mu písal Lajčák“, čím rozveselil prítomných, napriek tomu, že na tom nič veselé nie je). Teda čo nám tu pán generálny prokurátor tvrdí? Podľa Čižnára je trestné chcieť zmeniť vojenskú a obrannú politiku tejto krajiny. Teda nesmieme mať iný názor a zrejme už musíme na večné veky ostať členmi NATO, pretože to nie je možné kritizovať. A označiť zločinecký pakt, ktorý x-krát postupoval v rozpore s medzinárodným právom a vraždil nevinných ľudí, za zločinecký pakt, je vraj tiež trestné. Vraj je to prekročenie slobody prejavu… a vraj je to nerešpektovanie ustanovení zmluvy, ktoré teda, podľa všetkého, zrejme zakazujú o zločineckom pakte hovoriť ako o zločineckom pakte. O tom by sa dalo napísať veľa strán rozhorčeného textu, ale poďme radšej ďalej.

„ĽSNS v priamom rozpore s programovým cieľom vo svojich stanovách vo vzťahu k EÚ predostiera, že po vstupe do EÚ už SR nie je samostatným a suverénnym štátom. O všetkom podstatnom dnes rozhodujú byrokrati z Bruselu. Nariadenia EÚ sú dokonca nadradené nad zákony SR,“ cituje Uhrík z Čižnárovho textu ďalšie absurdné obvinenie. „Ale veď to je napísané v samotnej ústave SR, článok 7 odsek 2, kde sa píše, že právne akty EÚ majú prednosť pred zákonmi SR, ktoré schváli Národná rada SR. Slovensko nie je už úplne samostatným štátom, to je evidentné aj z podpisu Lisabonskej zmluvy, ktorým Slovensko prišlo o časť suverenity, keď odovzdalo veľkú časť kompetencií EÚ,“ uviedol Uhrík a vymenoval oblasti, v ktorých Slovensko odovzdalo právomoci Európskej únii.

Zdá sa, že v tomto mieste pán Čižnár načal novú fľašu – o ďalšom z nezdravých obvinení totiž Uhrík hovorí, že je jedným z najväčších právnych nezmyslov, aké sa dajú v živote vidieť. Čižnár tentoraz obviňuje ĽSNS z toho, že chce nahradiť súčasný demokratický systém iným a Uhrík ho cituje:„Program ĽSNS a ani vystúpenia jej predstaviteľov neposkytujú ucelený obraz systému, ktorým strana plánuje nahradiť existujúci demokratický systém po jeho odstránení. Heslovite prezentované predsavzatie ĽSNS, aký štát chce zo Slovenskej republiky vybudovať, neobsahuje zmienky o právnom systéme, demokracii, rovnosti ľudí pred zákonmi a o systéme základných práv a slobôd pre všetkých.“ Čižnár teda tvrdí, že ĽSNS sa snaží nahradiť jestvujúci demokratický systém nejakým iným a on síce nevie akým, ale obviňuje ich, pretože… prečo vlastne? Spolu s Uhríkom sa smeje celá ulica.

„Ďalšií bod sa týka hymnickej piesne Hej Slováci. Tú istú pieseň spieva aj SNS, ale u nich to nevadí. Voči nim nikto obvinenie nevzniesol, ale v prípade ĽSNS je to podľa pána Čižnára vraj fašistická pieseň a je problém, že ju spievame,“ pokračuje Uhrík v citovaní položiek obžaloby.

A tak ďalej, podobných slabomyseľných obvinení je v tej žalobe dlný rad. Ak vynecháme nepravdepodobnú alternatívu, že pán generálny prokurátor prišiel o rozum, potom skutočnosť, že v jeho žalobe na ĽSNS sú popísané také sprostosti, môže svedčiť o jednej veci: že o nejakej nelegálnej činnosti strany ĽSNS slniečkari nemajú žiadny dôkaz a celá ich aktivita je iba zákerný pokus o politické krágľovanie v boľševickom štýle.

Pane, hlboko s vami nesúhlasím, no urobím všetko preto, aby ste mohli svoj názor slobodne hlásať, to je známy Voltairov výrok. Človek naozaj nemusí byť Kotlebovec, aby v duchu tohto výroku zaujal stanovisko k tomuto odpornému politickému procesu, aby chápal, že tu ktosi siaha na podstatu demokracie, na základné ľudské právo mať názor a môcť ho vysloviť. Už len samotné státisíce slovenských voličov a desiatky, možno stovky miliónov ľudí s podobnými názormi v celej Európe sú nespochybniteľným dôkazom, že nech je ten ich názor akýkoľvek, je iste dostatočne racionálny na to, aby bol pripustený do spoločenského diskurzu – a ak niekto tvrdí, že ho treba zakázať, že tie státisíce hlasov treba umlčať, tak tu by nám všetkým mala začať blikať varovná kontrolka.

Ivan Lehotský