Podujatie, ktoré viedol prof. Miroslav Karaba v spolupráci s ďalšími odborníkmi vrátane hosťa z Univerzity Hradec Králové, nadviazalo na tradíciu putovania ako integrálnej súčasti vzdelávacieho procesu. V zázemí Pustého dvora u bratov dominikánov sa filozofické a teologické otázky neotvárali len v teoretických prednáškach, ale predovšetkým v dynamike chôdze, ticha a spoločného stolovania, čím sa učenie premenilo na hlbokú osobnú skúsenosť.

Program bol vystavaný ako trojdňová cesta s vnútornou logikou vnímania, rozlišovania a integrácie. Kým prvý deň bol venovaný stíšeniu a pomenovaniu vnútorných očakávaní účastníkov, kľúčovým momentom druhého dňa bola 26-kilometrová túra krajinou. Chôdza sa tu stala hlavnou pedagogickou metódou, ktorá cez únavu a rytmus kroku otvárala priestor pre reflexiu tém konečnosti či dôležitosti medziľudského rozhovoru. Celý proces sa opieral o etický kódex spoločného putovania, ktorý garantoval bezpečné prostredie založené na rešpekte, dôvere a vzájomnom počúvaní bez predčasného hodnotenia.

Záverečná časť seminára bola zameraná na integráciu prežitého, pričom účastníci prešli od individuálnych postrehov k spoločnému porozumeniu. Metódou synodálnej reflexie skupina sformulovala päť kľúčových objavov: hodnotu prítomného okamihu, formujúcu silu druhého človeka, dôležitosť spoločnej tvorby bezpečného priestoru, liečivú moc počúvania a vedomie, že skutočná komunita rastie z trpezlivo budovanej dôvery. Putovanie sa tak opäť potvrdilo ako účinná metafora života a efektívny spôsob akademickej práce, ktorý učí študentov odkladať nadbytočné istoty a jasnejšie vnímať podstatné životné otázky.

Zdroj: Teologická fakulta TU, redakčne upravené

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk.