Päť najväčších problémov Friedricha Merza

V stredu oslávi čierno-červená koalícia svoje prvé narodeniny. S oslavami sa však počítať nedá. Hlavní aktéri sú beznádejne rozhádaní, smútočné prejavy sú napísané: „Túto koalíciu už nie je možné zachrániť,“ zhodnotil naposledy denník „FAZ“. Tým sa zdá byť tón na najbližšie týždne stanovený. Včerajšie vystúpenie kancelára v relácii „Caren Miosga“ na tom pravdepodobne veľa nezmenilo.

Hodinu sa tam úprimne snažil pôsobiť ako akýsi jovialný činiteľ. Trosky uplynulých mesiacov nezacelil, nanajvýš ich katalogizoval. Spravodlivo treba povedať: nie je predsa za všetko zodpovedný. Je tu ešte aj koaličný partner.

Hlasovanie o dôvere? Menšinová vláda?

Už skôr denník „Bild“ vysvetlil možnosti, ktoré sa údajne už dávno preberajú interne. Ako by to bolo, keby Friedrich Merz predložil otázku dôvery? To by mu buď zabezpečilo už nie tak istú väčšinu pre nadchádzajúce veľké reformy. Alebo by to mohol aspoň raz skúsiť s menšinovou vládou. Mnohí v Únii by už dávno považovali aj túto voľbu medzi morom a cholerou za lepšiu ako paralyzujúceho partnera SPD.

A potom minulý týždeň poskytol kancelár časopisu „Spiegel“ rozhovor, v ktorom zazneli mnohé plačlivé vety ako: „Zažívam, aká pomalá a niekedy ťažkopádna je naša demokracia.“ No, niekedy je taká demokracia naozaj únavná. Najneskôr vtedy si človek uvedomil: Merz má päť problémov a len ten prvý je on sám.

70-ročný politik začal svoju koalíciu s veľkými sľubmi, ktoré takmer všetky porušil. Namiesto úsporných opatrení prišla najväčšia dlhová šou, akú republika kedy zažila. Namiesto reforiem ďalšie darčeky pre voličov, ako napríklad dôchodok pre matky, a napokon pokazené štátne podpory, ako napríklad zľava na benzín a smiešna „odľahčovacia prémia“.

Ako kancelár nahneval Trumpa

Merz svojím blúdením medzičasom rozčuľuje priateľov aj nepriateľov. Ani jeho včerajšie vystúpenie v talk show na tom nič podstatné nezmenilo. Dokonca aj jeho zahraničná politika, ktorá bola spočiatku aspoň viditeľná, viedla v poslednej dobe k zbytočným protirečeniam a prekážkam. Prečo napríklad musí v poslednej dobe kritizovať Donalda Trumpa?

Ten teraz nechce v Nemecku umiestňovať strednodosahové zbrane, ale stiahnuť aspoň 5000 amerických vojakov. Bolo to potrebné? Skôr nie, najmä keďže americký prezident je aj v dobrých časoch Merzovým problémom číslo dva: Trumpove clá, jeho pohŕdanie NATO a vedľajšie škody jeho vojny s Iránom zasahujú predovšetkým nemecké hospodárstvo, čo priamo vedie k vnútornej politike a k problému číslo tri: SPD.

Kde číha „brzda reforiem deluxe“

Najneskôr s dôchodkovým balíkom, ktorý by mal v najbližších rokoch stáť viac ako 100 miliárd eur, sa spolupredsedníčka SPD Bärbel Bas profilovala ako brzditeľka reforiem deluxe. A hneď ako niekto prednesie aj len najjemnejšie nápady na úspory, hromží, ako naposledy 1. mája, že takéto veci sú „cynické“ a „neľudské“.

Za oveľa cynickejši Focus považuje SPD, ktorá sa riadi krédom: Načo šetriť, keď môžeme prostredníctvom nových daní ešte niečo vytiahnuť z tých, ktorí najviac prispievajú? Týmto kurzom zadlžovania si nemecká sociálna demokracia mimochodom nezachráni seba, ale len svoj veľmi rozbujnelý sociálny štát.

Niet divu, že aj kancelárova Únia postupne stráca trpezlivosť. „Očakávam od SPD rovnakú ochotu k kompromisu, akú preukazujeme my,“ varoval včera večer Merz u Miosgovej. A: „Musíme tiež dosiahnuť veci, ktoré nesú náš rukopis.“ A ešte: „Kompromisy nie sú jednosmerná cesta.“

„Nemám právomoc zničiť Úniu“

To všetko súviselo s Merzovým problémom číslo štyri – s jeho vlastnou stranou, ktorá medzitým stráca vieru v to, že by mohla presadiť aj niečo iné ako prísnejší (a pritom celkom úspešný) migračný kurz. Merz to jasne vyjadril: ako znovuzvolený predseda síce dostal od svojej strany „veľký priestor na konanie“. „Ale nemám mandát zničiť CDU.“

Tieto celkom potrebné politické debaty sú mimochodom zároveň katalyzátorom problému číslo päť, tých (a-)sociálnych médií, ktorých obchodný model spočíva v dôslednom kultivovaní nenávisti na všetkých stranách. Nazvite ma naivným, ale už nedokážem rozoznať veľké rozdiely medzi útokmi Heidi Reichinnekovej a Alice Weidelovej. Ide už len o efekt.

Všetky tézy o blížiacej sa apokalypse, či už v súvislosti so zmenou klímy alebo migráciou, so Zelenými alebo AfD, s Merzom alebo jednoducho len s patriarchátom, sa síce už trochu opotrebovali. Ale reflexy pobúrenia stačia na to, aby našu spoločnosť stále viac oslabovali. Na všetkých stranách. Vo všetkých smeroch. To práve nie je nič, čo by zlepšovalo náladu.

Kancelár samozrejme nemôže zvládnuť všetky výzvy, ktoré sme tu načrtli. Bolo by však užitočné, keby začal aspoň u seba a u svojho koaličného partnera, strany SPD. Veľa času už totiž naozaj nemá.