Pápežský dokument: „Jasné odmietnutie elitnej svätosti“

Dokument sa sústreďuje na „demokratizáciu pojmu svätosť“, keďže nevyhradzuje svätosť určitému stavu klerikov alebo askétov, ani virtuózom zbožnosti, ale rozširuje ju na všetkých ľudí v Cirkvi. Každý kresťan je povolaný dodať Evanjeliu vo svojom životnom prostredí príslušnú tvár. Tým je exhortácia súčasne „jasným odmietnutím elitného programu svätosti“, ako povedal Tück.

Voľbou názvu – „O volaní ku svätosti v dnešnom svete“ sa František nielen pripája k príslušným výpovediam koncilového dokumentu „Lumen Gentium“ (kap. 5), ale aj k známemu dokumentu „Gaudium et spes“, ktorý má nadpis „O Cirkvi v dnešnom svete“. František tým spája odmietnutie elitných foriem spirituality s bdelou pozornosťou voči spoločenským výzvam našej doby.

„Františkovi nejde o mystiku so zavretými očami, ktorá chápe svätosť ako formu úniku zo sveta, ale ide mu o mystiku otvorených očí, ktorá svätosť chápe ako praktickú životnú formu zakotvenú celkom v tomto svete.“

Druhá kapitola dokumentu, ktorá opisuje „gnosticizmus a pelagianizmus ako herézy (…) alarmujúcej aktuálnosti“ trocha vybočuje z celkového kontextu exhortácie. „Človek si kladie otázku, čo František týmito pojmami a ich pripisovaním ľuďom vlastne presne myslí,“ uvádza Tück ďalej. Okrem toho stojí idea vieroučného odmietania heréz v istom napätí voči vízii pozývajúcej Cirkvi otvorených dverí, za ktorú sa František inak zasadzuje. Ako sa zdá, František má týmito formuláciami menej na mysli určité formy súčasnej teológie, ako oveľa viac zásadné postoje, ktoré – ako v prípade gnosticizmu – argumentujú „nesmierne špekulatívne“ a „tendenčne mimo sveta a nehistoricky“ alebo – ako v prípade neo-pelagianizmu – propagujú „nemilosrdné seba-perfekcionizmus“. K tomu patrí aj pridržiavanie sa strnulého „tradicionalistického pojmu pravdy“. 

„Pre západoeurópskeho kresťana pohoršením“, no súčasne rovnako celkom v zmysle tradície doterajšieho Františkovho hlásania náuky sú však tie výrazy ku koncu dokumentu, v ktorých pápež hovorí o diablovi v osobnej forme. Tým pápež irituje tie moderné teologické tézy, ktoré diabla interpretujú ako „mytologickú postavu“. Pre kresťanstvo, „ktoré prešlo ohňom osvietenstva, je „nepochybne potrebné zvyknúť si na to a vysvetľovať to“ vzhľadom na drámu boja, do ktorého František vidí človeka deň čo deň stavaného“. No táto formulácia však súčasne varuje naliehavou silou pred každou formou bezstarostnosti voči bezodnej realite Zlého vo svete.