O národnej hrdosti a o hrdej národnosti. Dramatické informácie vynárajúce sa z histórie preformatúvajú našu realitu

Bratislava 18. mája 2021 (HSP/Foto:TASR-Pavol Ďurčo)

Na mnohých miestach našej vlasti si môžeme všimnúť, ako maďarskí turisti chodia klásť vence a uväzovať svoje trikolóry na vence, hroby, sochy a podobne. Môžeme to pozorovať v dedinách a mestách južného Slovenska, ale aj v Bardejove, Liptovskom Mikuláši, Košiciach, Banskej Štiavnici, Nitre, Trenčíne

Prečo nerobíme my to isté? Chýba nám národná hrdosť? Prečo!? Lebo nás kedysi vychovávali latinskí, promaďarskí, českí, nemeckí učitelia a vzali nám ju? Mali sme ju? Máme ju? Bez nedostatočnej národnej hrdosti národ beznádejne tápe!

Šokujúce informácie?

Kto z vás sa bol pozrieť na najúžasnejšiu archeologickú zbierku v širokom okolí v Národnom múzeu (Nemzeti múzeum) v Budapešti, kde zbierku tvorí možno 40% exponátov zo Slovenska? V Budapešti, ktorej historické centrum postavili murári z celého Slovenska? Videli ste už najslávnejší železný most cez Dunaj, ktorý bol odlievaný v Drnave pri Rožňave? Slávny Széchenyi Lánchíd (čítaj: Séčéni Lánc híd, doslova “Sečanského reťazový most”), jeden zo symbolov Budapešti? Viete, čo mi povedala pracovníčka múzea? Názov Budapešti má korene v českom jazyku. Toto miesto „Bůh dal“ Čechom, keď ich časť vojska, sem presídlili Rimania. Teda aspoň časť Marobudovho vojska, na začiatku letopočtu. Píše o tom Valleius Paterculus, rímsky historik. Prečo to historici nechcú čítať? Lebo sa mýli? Lebo Markomani boli Germáni??? Títo Česi nechali po sebe viacero stôp, ktoré neprekryl nános maďarčiny. Len si všimnime Tatu. Bol to hrad nejakého vládcu, ktorého volali Táta – Otec. Ani Mojmír nebolo meno, ale titul. Rovnako, ako Muamar, Emir, Ohmarus. Znamená to Otec všemohúci, Veľký otec (Marus – latinsky veľký). Tento titul užívali aj Avari, ich Bajan rovnako nebolo meno, ale znamenalo to isté – otec národa. Táta, aj Mojmír mali svoje meno, nám neznáme. Kaddáfí bol posledný známy panovník, ktorý sa občianskym menom volal Muhammad ‘Abd as-Salám Abú Minjár al-Kaddáfí. Muamar teda nebolo meno, ale titul – Otec národa – táta. Titul Mojmír, Muamar ostal v krajine po Vandaloch, ktorí v Tunise žijú podnes.

V Tate sú pred novodobým hradom aj ruiny starého hradu, ktorý pamätá časy 6 – 10. storočia. Vraj jeho syn Vácslav si postavil dnešný Vác, medzi nimi je dedina Svätý Václav (u nich Pilisszentlászló, Senvaclav), a Mlynky, kde sa dodnes hovorí aj slovensky. Okraj českého kraja na severovýchode strážili dva hrady. Jeden bol známy Vyšehrad nad Dunajom (ako v Prahe, alebo nad Jasenovom, ktorý Maďari volajú Túróc Jenő), druhý sa dodnes volá Český hrad (Csehy vár) pri obci Diósjenő – Orechový Jeník … Jano. Ján je biblické meno, relatívne mladé. Ale aj pod Nitrou máme Čechynce, ktorých názov ako Chey je zapísaný už v r. 1247, po tatárskom vpáde, teda nemá nič spoločné s Husitmi, ako by sme si mohli myslieť. Ch sa v latinskom zápise vždy čítal, ako Č.

Mikulčice stredom Veľkej Moravy? Zrejme nie!

Česi z kraja, ktorého centrum bola Tata, Budapešť, Vác, pod tlakom Avarov odišli cez Mikulčice do Južných Čiech a dodnes si tam hovoria, že sú Dudlebi. Nevedia, prečo. Ľahké uhádnuť! Ich kríženci s Avarmi deformovali lebky aymarským spôsobom, preto im hovorili skomolene Doudlebi, teda Dlouholebí! Myslíte si, že sa na toto chcú rozpamätať? Napriek tomu, že v Mikulčiciach môžeme vidieť viaceré kostry s dlhými lebkami a pritom dodnes sa tvrdí, že Mikulčice boli centrom Veľkej Moravy? Dlhé lebky v Mikulčiciach kolú oči! Česi si tvoria, modelujú svoju históriu podľa potreby: nehodiace sa nevnímajú. Podobne Maďari. Nebudú vnímať to, že keď prišli (a to vôbec nie, ako víťazi!) do strednej Európy, nebol tu vyľudnený prales, ako to môžeme čítať v ich literatúre. Len  si všimnime, kde sú rozmiestnené hlinené pevnosti, ktorým Maďari radi hovoria, že sú keltské, alebo dácke, len aby nemuseli priznať, že ich mohli vybudovať Slovania! Rovnako Rumuni len sporadicky a neradi priznávajú, že najmä Sedmohradsko bolo cca 600 rokov pod nadvládou Slovanov, Vandalov. Najznámejším, naozaj slovanským hradiskom, bola dnešná Biharea, 9 km nad Oradeou, teda Veľkým Varadínom, hlavným hradom, alebo jedným zo sídiel panovníkov Veľkej Moravy. Dodnes tam môžeme vidieť 270 m dlhú budovu na ulici, ktorá sa volá Șirul canonicilor – Rad kanonikov, ale rovnako aj Plač, alebo hrob kanonikov. Záleží na tom, ktorým jazykom to budete čítať. Rumunsky, alebo maďarsky. Pretože v Oradei sa dodnes na každom kroku hovorí maďarsky. A prečo plač, hrob? Pretože tí učni – kanonici, boli vyhnaní zo svojho cirkevného učilišťa, v ktorom pôsobili Sedempočetníci. Budova bola prestavaná, navýšená v baroku, ale múry hrubé až 1m spodnej časti, sú jednoznačne staršie, videl som to z blízka.

Kráľ Štefan bol po mame Slovan?

Zem, ktorá je dnes naša, je len zvyšok veľkej zemi, ktorú kontinuálne obývali Slovania, Sloveni Slévi, Suavi. Ak je to len zvyšok, nezaoberajme sa preto len s pamiatkami, ktoré sú len na dnešnom území Slovenska, ale rozkukajme sa aj po okolitých dnešných štátoch, pretože tam sú jednoznačné stopy po našich predkoch. Ostaňme pri nám najbližšom Maďarsku, kde chodievame menej, pretože máme voči nemu predpojatosť aj kvôli odlišnej reči. No dnes, keď mnohí vedia anglicky, tam i tu, jazyková bariéra sa stráca. Nemám v úmysle revidovať Trianon, alebo usporiadanie hraníc po II. svetovej vojne. To nie. To robia Maďari napr. tým, že majú množstvá pamätníkov, ktoré vyjadrujú smútok nad veľkým Uhorskom. Všimli ste si, ako si slovenskí Maďari dávajú tabuľky v staromaďarskom písme, ktoré sa volá Rováš, pred dediny? Možno to nevedia ani čítať, ale chcú mať tie tabuľky, ako pamiatku. Nám je to jedno, lebo nevieme, načo a čo to je. Pozrime sa na to ešte inak. Tak, ako Maďari stavajú sochy našim spoločným kráľom, revolucionárom, umelcom a vedcom so slovanskou krvou, pestujú si svoju národnú hrdosť aj stotožňovaním Uhorska z Maďarskom. Oni vedia, že Uhorsko a Maďarsko nie je to isté. Ale aj toto patrí do ich koloritu pestovania svojej hrdosti. Skúsme sa na to pozrieť inak, ako kriticky. Chodievajme do tejto zeme učiť sa národnej hrdosti. Je nám to treba!  Rozhodne choďte do Národného múzea v Budapešti, či do Taty, napríklad pokloniť sa soche – pamiatke na Samuela Mikovínyho z Cinobane. Práve pri tejto soche som povedal, prečo my na Slovensku nepostavíme sochu napríklad kráľovi Štefanovi, Belovi IV., veď tu vládli a zanechali svoju pečať v našej minulosti! Veď tí Arpádovci si brali za manželky najmä Slovanky! Maďari velebia svojho – nášho Vajka, teda Vjačeslava, po grécky Stefanos (Ovenčený víťaz), uhorského kráľa Štefana I. A my? Nevidíme, že bol Vjačeslav, Viac sláv, Václav, maďarsky László, alebo Venczel.

Hradiská strážili Rudohorie

Nami neobjavené sú aj miesta v Maďarsku, kde sa nachádzajú zemné hradiská. Keď som si ich preniesol do mapy, pochopil som, že tieto hradiská tvorili systém vojenských strážnych miest strážiacich z juhu severné náleziská kovov. Dnešné Slovensko bolo zrejme od doby bronzovej známe ako zdroj rúd. Pre Slovanov neboli zaujímavé kúsky zlata povaľujúce sa v potokoch. Oni potrebovali tvrdé kovy na výrobu náradia a zbraní. Toto územie bolo strážené pre výskyt medi na výrobu bronzu, neskôr železa. A toto je práve zaujímavá skutočnosť! Napočítal som celkom 16. Tie, ktoré boli premenené neskôr na hrady som zatiaľ nezistil. Sú to z východu: Zemplín (Zemlin), Szabolcs, Abaúj, Borsodi – pri Edeléne, výrazný, ako predošlé, na rovine. Diósgyőr pri Miškovci bol premenený na hrad. Ostatné sú poväčšine výšinné hradiská pod Bukovými horami, tiež náleziskami železa: Felsőtárkány Horné Trakany, Pósvár, Ostorož (Stráže), Vérpelét, Domoszló, Benevár, Gyöngyössolymos Ó vár, Diósjenő, Neszmély, Sípoló nad Ostrihomom, plus naša Bíňa. Tieto nájdete aj na maďarských webstránkach. Ale nenájdete jeden, ktorý som našiel pri svojich cestách ja. Je to bývalé hradisko v dedine Feldebrő, ktorá sa ešte v 18. storočí volala Dobruška, Debrew.

Feldebrő – objavené hradisko

Cestou domov z Tokaja som sa tam zastavil. Existujú „odborníci“, ktorí tu nikdy neboli a skúšajú dokazovať, že práve tu mohlo byť centrum Veľkej Moravy, sídlo Svätopluka. Táto dedina je pre Maďarov významná tým, že v nej je veľká bazilika sv. Martina, v jej katakombách je pochovaný jeden z uhorských kráľov Samuel Aba. Práve on mal dať podľa maďarských informácií postaviť tento kostol, lebo si kraj zamiloval a mal želanie, aby tu bol pochovaný. Aj nevzdelanec vidí, že kostol bol mnoho krát prestavovaný a podľa zloženia múrov bol aj istý čas v ruinách. Stavebné materiály sa výrazne líšia. Takže ak Maďari tvrdia, že kostol nechal postaviť Samuel Aba, môžeme tomu veriť rovnako, ako keď vám v Pannonhalme povedia, že ju postavil veľvezír Gejza. Pritom Pannonhalma existovala už v siedmom storočí, keď Ma´dari ešte nevedeli, kde je Panónia.

Pre mňa ešte zaujímavejší je tunajší cintorín. Už keď som si doma pripravoval cestu, pomocou Google wiev som videl, že cintorín je na vyvýšenine. Keď som tam prišiel, bolo mi jasné na prvý pohľad, že cintorín je klasické využitie miesta po bývalom hradisku. Nenašiel som v maďarských prameňoch o tom zmienku, Maďari nemajú snahu nachádzať pamiatky po Slovanoch, Slovenoch. Lenže toto hradisko spadá do bývalej reťaze hradísk vytvárajúcich vlastne rozhranie medzi Dolnou Pannóniou a územím, kde boli od nepamäti bane na kovy a hámre na ich spracovanie. Celkom logicky toto bohaté územie bolo z juhu strážené reťazom zemných hradísk. Niektoré boli slovanské, keltské, možno aj Dácke. Samozrejme, že po stáročia aj menili majiteľov a posledný, kto ich dobil, využíval a niekedy aj prestaval na hrady boli Uhri s Maďarmi. Prešiel som celú dedinu Feldebrő, nenašiel som tam žiadne stopy po tom, že by práve tu mohlo byť nejaké centrum Veľkej Moravy. Tieto úvahy považujem za nepodložené.

Hradiská boli aj v kraji Zala (Šaľa), kde pôsobil Pribina s Koceľom a v kraji, ktorý sa dnes volá Bakonyi, je tam napr. hrad, ktorý sa volá Cesnek… podobne boli roztrúsené hradiská aj v povodí Dunaja, doporučujem navštíviť pod Budapešťou skanzen a múzeum v Százhalombatte, rovnako na Tise, najmä Csanád a Csongrád, teda Čiernohrad.

Objavujte sami

A teraz máte z týchto informácií guláš! Nevadí, prečítajte ešte raz, usporiada sa vám to. Kľukaté chodníčky mali dejiny, skúste ich aj vy sami prechádzať a objavovať. Je to vzrušujúce a užitočné.

Ak sa teda rozhodnete ísť do Maďarska za pamiatkami na Slovanov, choďte so vztýčenou hlavou, hrdo, nie ako lokaji, či s predpojatosťou alebo priam temnou mysľou. Budú sa k vám správať úctivo a slušne. Radi vám naservírujú znamenitú Halászlé (rybaciu polievku), Pacalpörkölt (Držky na paprike), alebo obyčajný, fantastický, pravý maďarský guláš. A nezabudnite si so sebou vziať slovenskú trikolóru.

Alan Dolog